Červený Biľak nie je sám. Dráždi Tiso, aktivisti vytiahli aj toaletný papier

K vysokému dvojkrížu na tvojvŕší v Čakajovciach vedie zarastená cestička. Lemuje ju kamenný obrubník a päť sôch z liateho betónu. V takzvanom panteóne slovenských dejateľov stoja vedľa Štefánika, Hlinku, Rázusa a Bernoláka aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso.

Súsošie miestneho ľudového umelca Štefana Lahučkého každý rok priťahuje nacionalistov a obdivovateľov ľudáckeho režimu, ktorí tu 14. marca oslavujú vznik vojnovej republiky. S červenými vlajkami sa tam pravidelne schádzajú prívrženci Slovenského hnutia obrody, v minulosti sa tam stretávala aj Slovenská pospolitosť.

Lahučký Tisovu sochu obhajuje. „Zaslúži si ju, lebo zachránil Čakajovce pred povodňami,“ vysvetľoval v minulosti.

Tiso so žltou hviezdou

Pomníkov popraveného prezidenta je na Slovensku viac. V Bytči sa nachádza jeho rodný dom, v Rajci a Oščadnici, kde robil farára, zasa pamätná tabuľa. V neďalekom Varíne majú dokonca ulicu Dr. Jozefa Tisu.

Pútnickým miestom prívržencov krajnej pravice je aj Tisov hrob na bratislavskom Martinskom cintoríne, na ktorý niekoľkokrát zaútočili aj Tisovi odporcovia. V roku 2008 naň napríklad nastriekali žltú židovskú hviezdu a nápis „stop fašizmu“.

Už takmer štyri roky stojí v Rajci busta ďalšieho ľudáckeho funkcionára, bývalého ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského. Politik Hlinkovej strany sa v meste narodil a umiestnenie busty v roku 2011 odsúhlasili tamojší poslanci aj napriek protestom niektorých historikov či vlády Ivety Radičovej.

„Nebudeme podporovať žiadne oslavy reprezentantov nedemokratickosti a hrubého porušovania ľudských práv,“ povedala vtedajšia premiérka. Busta naďalej stojí, i keď sa o jej odstránenie naďalej snažia niektorí občianski aktivisti.

Odkazy na ľudáckych politikov sa nachádzajú aj na ďalších pamätníkoch po celej krajine. Pod dvojkrížom v obci Rišňovce je namontovaná tabuľka s výrokom ministra vnútra a veliteľa Hlinkových gárd Alexandra Macha. Vetu „mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť slovenského národa“ povedal na manifestácii gardistov v obci vo februári 1939.

Mimo územia Slovenska majú svoje pamätné tabule aj najradikálnejší ľudáci. Slovenskí krajania v Sydney si v klubovni katolíckeho kostola pripomenuli Vojtecha Tuku či odsúdeného a popraveného veliteľa Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy Otomara Kubalu. Na tabuli ich nazývajú slovenskými mučeníkmi.

Husák skončil na Ústrednom výbore

Väčšina sôch komunistických funkcionárov po novembri 1989 zo slovenských ulíc zmizla, mnohé busty skončili v depozitoch slovenských galérií. Týka sa to aj drvivej väčšiny sôch prezidenta Klementa Gottwalda, no v Handlovej jeho pamätná tabuľa visí stále.

V bratislavskej mestskej časti Ružinov zasa naďalej stojí socha komunistu Karola Šmidkeho. Z politiky ho v 50. rokoch odstránili vlastní spolustraníci, spolu s Lacom Novomeským či Vladimírom Clementisom ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu, nebol však odsúdený.

Pred Úradom vlády naďalej stojí aj socha komunistického poslanca a povereníka poľnohospodárstva zo začiatku 50. rokov Mareka Čulena, ktorej autorom je Ján Kulich. Odstránenie sochy v minulosti žiadal predseda Občianskej konzervatívnej strany Ondrej Dostál. „Čulenova socha patrí do múzea zločincov, nie na námestie,“ tvrdil.

Konfederáciu politických väzňov, ktorá združuje mnohé obete komunistického režimu, hnevajú aj niektoré pamätníky padlým sovietskym vojakom počas 2. svetovej vojny, na ktorých je umiestnená červená hviezda, kosák a kladivo. Považujú ich za symboly zločineckého režimu podobné nacistickej svastike.

Len krátko vydržal nápad osadiť pamätnú tabuľu poslednému komunistickému prezidentovi Gustávovi Husákovi v jeho rodnej Dúbravke. Po protestoch verejnosti ju miestni poslanci nenechali inštalovať na budovu miestneho úradu, komunistická strana, ktorá tabuľu nechala vyrobiť, zase nechcela iné miesto. Ani nie metrová tabuľa s reliéfom Husákovej tváre preto dodnes leží na ústrednom výbore komunistov.

Veľké vášne vyvolala aj pamätná tabuľa Jánosa Esterházyho v Košiciach. Prvorepublikový politik bol predsedom menšinovej Maďarskej strany na Slovensku a po pripojení južného Slovenska k Maďarsku v meste osobne vítal maďarského regenta Miklósa Horthyho. Výtvarník Peter Kalmus, ktorý spolu s Ľubošom Lorenzom cez víkend natrel načerveno Biľakov pomník v Krajnej Bystrej, hádzal počas odhaľovania v roku 2011 na Esterházyho bustu toaletný papier.