Surové a zároveň krásne. Vypočujte si, čo sa dá robiť so starými ľudovými piesňami

„Vyberajú neobyčajné, ojedinelé a výnimočné príbehy a na ich podklade nám sprostredkúvajú etický názor, morálny kódex, poňatie životného poriadku. Tlmočia vzťahy ľudí v krízových momentoch (…) Pútajú nevšednosťou príbehov a silným dramatickým akcentom. Nabité sú vášňami, konfliktovými napätiami a tragickými rozuzleniami.“

Takto uvádza svoju knihu Slovenské ľudové balady z roku 2002 Soňa Burlasová. Tento druh ľudovej slovesnosti má u nás dlhú a dobre zmapovanú históriu. Prvý výber sa objavil v Kollárových Národných spievankách (1835), mnohé sa začiatkom 20. storočia objavujú v etnografických zbierkach Bélu Bartóka. Potom vyšla prvá ucelená samostatná zbierka Sto slovenských balád (1923), Slovenské ľudové balady (1956) a pár ďalších kníh.

To je odborná literatúra a minulosť, po ktorej už siahlo viacero slovenských hudobníkov. Z tých novších treba spomenúť folkové spracovanie balád v podaní Zuzany Homolovej, poznáme worldmusicové (Banda, Družina) aj klasické úpravy (Slovenské spevy v transkripcii Vladimíra Godára pre sláčikové kvarteto a Ivu Bittovú). A teraz sa dajú balady počuť v ešte inom spracovaní.

Je to prístup smerujúci skôr za Atlantik než do okolitých krajín, zabudnite na prvoplánový Čechomor so snahou (za)páčiť sa masám, tu sa odkazuje k menám ako Neil Young či Daniel Lanois. Atmosférou aj zvukom. Miestami až stonerocková gitara, bicie viac ako samostatný než sprievodný nástroj, hlas prehnaný skreslením zosilňovača alebo s dlhým echom, žiadna basgitara, ale violončelo. Takto to znie:

„Zaujmú rovnako príbehom aj spôsobom jeho podania, poskytujú zážitok dramatický i poetický,“ píše vo svojej knihe Soňa Burlasová a dá sa to vztiahnuť aj na album Balady, za ktorým stojí spevák Robert Pospiš, gitarista Martin Sillay, bubeník Juraj Šušaník a violončelista Roman Harvan. Jedenásť vecí vyberali dlho, hrali sa so zvukom, s výrazom, formou aj s obsahom. Z pôvodných textov voľne vynechávali niektoré časti a dopĺňali vlastné slová, vznikla aj jedna pôvodná skladba (Po hore, po hore). Vznikli tak zaujímavé významové posuny.

Podobný autorský facelift dostali aj pôvodné melódie a podoby skladieb. Dobre tento sebavedomý osobný vklad ilustruje balada Na olivon strome, ktorá sa z pôvodného 2/4 taktu posunula do 5/4 a krásne pulzuje.

Druhá polovica kúzla albumu spočíva v surovom a zároveň krásnom zvuku, ktorý je dôsledkom spôsobu nahrávania. Žiadne tradičné postupné vrstvenie nástrojov a následné strihačky či dohrávanie jednotlivých stôp, pri ktorom si zvukári kazia skôr oči než uši, lebo hodiny editujú v počítači. Išlo sa naživo, vďaka čomu má album silnú atmosféru. Do nej dokonale sedí aj obal Pala Čejku a videoklip Andreja Kolenčíka:

Treba vidieť, treba počuť. Koho album Balady zaujal, v týchto dňoch má tú možnosť naživo. Kedy a kde? Po premiére v Bratislave na piatich ďalších koncertoch.

Balady tour

17. 9. Trnava – Music a café
23. 9. Prešov – Christiania
24. 9. Košice – Halmi Caffe
7. 10. Bátovce – Divadlo Pôtoň
14. 1. Žilina – Kolečko