Denník N

Masochizmus slovenského intelektuála

Načo potrebuje človek s takou erudovanosťou v téme Mitteleuropa, akú vo verejných debatách Šimečka preukázal neraz, kresliť necitlivú čiaru medzi Slovákmi a zvyškom sveta?

Po lete strávenom mimo zvyčajných pracovných trajektórií a každodenných zvykov som sa vrátil k rannému čítaniu novín. Stále niekto na niečo frfle, odškrabuje chrasty nášho nezáujmu, aby spod nich na nás vykúkali rôzne typy krvácajúcich, hnisavých a občas aj hojacich sa rán. Na to noviny sú, aby nás znepokojovali. To je v poriadku.

Mám napríklad rád britkosť a priamočiarosť Cynickej obludy a Shootyho. Teším sa, že na rozdiel od kolegov v redakcii časopisu Charlie Hebdo ešte stále vedia odhadnúť hranice trasoviska, v ktorom by každá anekdota zabŕdla do cynizmu, vedľajšieho produktu rozumu okysličovaného pocitom nadradenosti. S chuťou si prečítam komentáre, ktoré sa neboja zájsť po argumenty aj za hranice zručného kompilovania a štylistickej pohotovosti. Napríklad Péter Hunčík je mojím obľúbeným autorom. Okrem dobrého štýlu a závažnej témy spravidla prináša aj nesamozrejmé informácie a vie ich usporiadať tak, že to hraničí, prepytujem, s múdrosťou.

Ale sú aj iní. Iritujú, ale nedá sa povedať, že by to bola originalita myslenia, čo rozpáli čitateľa ich textov. Povrchnosť tvrdení, lajdáckosť v argumentácii, nepresnosť formulácií, to je to, čo vie čitateľa doslova nahnevať.

Konfesia, nie národnosť

Martin M. Šimečka vo svojom čerstvom zamyslení venovanom Bratislave píše: „A uvidia mesto, ktoré je svojou malosťou v podivnom rozpore s majestátnosťou rieky.“ Inde zase tvrdí, že Bratislava je dobyté mesto, ktoré Slováci obsadili až po druhej svetovej vojne, a že „radní im vychádzajú v ústrety, pretože sa nemusia báť svojich voličov, z ktorých väčšina sa do Bratislavy prisťahovala a k mestu majú vlažný vzťah“. Na tomto mieste som sa ako čitateľ musel zastaviť a zhlboka nadýchnuť.

Čo by na Martinom M. Šimečkom napísané povedali stavitelia Manderláka, Živnodomu (dnes Nová scéna), Avionu pri Blumentáli, dunajskej kolonády, sídliska Nová doba? Tieto stavby a architektonické komplexy vznikli po roku 1918 a pred rokom 1945. Patria k tomu najkrajšiemu, čo dnes v Bratislave stojí. Ich autormi boli Nemci, Maďari, Židia, Česi. A Slováci. Postavené boli nie vďaka tomu, že naším hlavným mestom bola v tom čase Martinom M. Šimečkom velebená Praha, ale napriek tomu. A takto môžeme pokračovať smerom do minulosti a nachádzať v nej príklady (Staré lýceum, Veľký kostol, Palugyayov palác…) aj bez toho, aby sme sa museli uchyľovať k ohlupujúcemu bonmotu, že Prešporok, Pešť a Viedeň postavili liptovskí murári. Ak by autor tvrdenia o Slovákom dobytom meste neignoroval historické fakty, musel by pripustiť, že nielenže tieto mestá stavali ich obyvatelia spolu a rozhodujúca bola pre nich konfesia, nie národnosť.

Načo takáto čiara?

Po roku 1945 to bola opäť predovšetkým ideológia, ktorá rozhodovala o bytí a nebytí – miest, inštitúcií, budov, ľudí. MMŠ zabudol na ideu proletárskeho internacionalizmu? Nadiktovanú Bratislave z Prahy a Moskvy? Je potrebné pripomínať mu, že na Slovensku, hádam s výnimkou Uhrovca a Starej Ľubovne, komunisti do roku 1948 nevyhrali ani len komunálne voľby a napriek tomu tu vládli? Prečo ignoruje to, že v prešporských kaviarňach, viechach i na koncertoch sedávali vedľa seba trebárs Martin Rázus aj už spomínaný Zoltán Palugyay? Hovorili spolu po nemecky, po maďarsky, ale nepochybne predovšetkým po slovensky. A čo by na jeho tvrdenia povedal napríklad štamgast prešporskej kaviarne Ladislav Novomeský, autor a politik, s ktorým má autor tvrdenia, s ktorým tu polemizujeme, hádam aj osobnú skúsenosť?

Načo potrebuje človek s takou erudovanosťou v téme Mitteleuropa, akú vo verejných debatách MMŠ preukázal neraz, kresliť necitlivú čiaru medzi Slovákmi a zvyškom sveta? Prečo sa utieka k takým zjednodušujúcim tvrdeniam, ako je veta, z ktorej plynie len to, že Slovák v Bratislave je univerzálny páchateľ a barbar? A ten, kto sa do nej prisťahoval po roku 1945, navyše aj ignorant?

Neuvedomuje si, že takýmto demagogicky splošteným ventilovaním svojej intelektuálnej skepsy doslova nahráva na smeč tým, čo svoju etnickú príslušnosť považujú nielen za štít, ale aj za oštep, ktorého ostrie sa takto nikdy neotupí? V mene čoho zahodil schopnosť vidieť veci v širšom kontexte a posudzovať ich uvážlivejšie? Pomenúvať presnejšie? V mene svojej únavy životom a vyčerpania pričastým cestovaním? Stalo sa to, že Bratislavu vypudil zo svojho srdca a Praha ho do toho svojho neprijala, nuž sa jej potrebuje líškať? Viem, je to len moja domnienka, ale zažilo ju už toľko ľudí putujúcich za duševnou prácou, že by to nebol žiaden div.

Jeden z barbarov

Na text, ktorý mňa doslova roztrpčil, pohotovo zareagoval Michal Hvorecký. Jeho argumentáciu som prijal, rozumiem jej, len mi chýba širší záber. Teda odpoveď aj za tých, ktorí, obrazne povedané, nie sú celkom z Michalovho sveta. Napríklad ja. Preto zdôrazňujem, že spôsob, akým vo verejnom priestore uvažuje Martin M. Šimečka o Slovákovi v Bratislave, vnímam ako škodlivý. Hoci generačne a sumou životných skúseností som bližšie práve k nemu, chcem nahlas povedať, že ho pokladám za snobský, nadutý a idiotizujúco zjednodušujúci. Neproduktívny a nedôstojný.

Nejde o tu vidiečana pokúšajúceho sa rozumieť mestu a zžiť sa s ním. Nejde o to, že MMŠ je nekriticky zaľúbený do svojej predstavy o Prahe. Nevyslovenou povinnosťou intelektuála, ktorý sa hlási k zásadám tolerancie, plurality a humanizmu, je vyhnúť sa zjednodušujúcim tvrdeniam typu „Slováci obsadili Bratislavu len nedávno a urobili s ňou to isté, čo s mestami robia všetci dobyvatelia: vnútili jej svoje barbarstvo“. Okrem toho, že je to z faktického hľadiska nezmysel, Bratislave takéto tvrdenie nepomáha a vnímavého čitateľa popudzuje do tej miery, že sa chtiac-nechtiac stáva obhajcom tých, na ktorých vidí najviac chýb, nedokonalostí a slabostí. Pochopiteľne. Veď je jedným z nich, barbarov. Ale obhajovať sám seba pred intelektuálskym snobom so sklonmi k inkvizítorstvu, to je nevďačná úloha. Ostáva len pocit ublíženia a krivdy. O to autorovi šlo?

Alebo mi niečo uniklo a z Martina M. Šimečku sa stal nadháňač niektorej z nacionálne koncipovaných politických strán? Lebo nie moja rozmrzenosť je dôležitá. Ani preukázateľné sklony MMŠ k intelektuálnemu masochizmu nie. Významným sa stáva fakt, že text vystavaný na apriórnom tvrdení o Slovákovi ako o univerzálnom páchateľovi v našom hlavnom meste ženie vodu na mlyn práve hejslovákom, ktorí žijú z presvedčenia, že sme Bohom vyvolený národ, len nám to Stvoriteľ zabudol povedať.

Teraz najčítanejšie