Nenechajme mýty rozhodovať o školstve

Verejný diskurz sa plní dátami o nesúlade absolventov vysokých škôl primárne z oblasti spoločenských a humanitných vied so súčasnými a budúcimi potrebami trhu práce. V záveroch prezentovaných verejnosti vnímam dva zásadné nedostatky. Prvým je, že sú skresľujúce, a druhým, že sa nezameriavajú na hlavný problém, ktorým je kvalita vzdelávania.

Prvým problematickým záverom je, že máme priveľa študentov v humanitných a spoločenských vedách. Lenže podľa výskumu bývalého Ústavu informácií a prognóz školstva z roku 2013 len minimum absolventov týchto odborov sa nezamestná (3,5 percenta), pričom 67 percent absolventov denného a 59 percent absolventov externého štúdia pracuje vo svojom alebo v príbuznom odbore. Počty študentov sú zároveň porovnateľné s vyspelým svetom. Podľa poslednej dostupnej štatistiky, v krajinách OECD rovnako ako na Slovensku na odbory v oblasti priemyslu, strojárstva, stavebníctva, prírodných a fyzikálnych vied nastupovalo v roku 2012 asi 25 percent zo všetkých prvákov.

V Británii, ktorú často citujeme ako vzor vysokého školstva, je podiel všetkých študentov v spoločenských a humanitných vedách na bakalárskom stupni 46 percent a na magisterskom a doktorandskom 60 percent. U nás je to na všetkých troch stupňoch 60 percent.

Vysoký podiel študentov spoločenských a humanitných vied vo vyspelých štátoch je v súlade s presmerovaním ich ekonomík na služby. Prevláda tam totiž potreba zručností, akými sú podľa Britskej akadémie vied napríklad kritické myslenie, riešenie problémov, negociovanie či používanie cudzích jazykov.

Užitočná sociálna práca

Chybou je aj negatívna prezentácia študentov a absolventov spoločenských a humanitných vied štátom, a to aj v prípadoch, keď je za samotný problém zodpovedný práve štát. To sa prejavuje najmä v používaní zárobku absolventov a miery ich zamestnanosti v odbore ako znaku ich úspešnosti tam, kde je primárnym zamestnávateľom štát.

Inými slovami, štát nevytvorí pracovné miesta, aj keď by boli potrebné a/alebo ľudí, ktorí sa v danom odbore zamestnajú, ohodnotí nízko. Absolventi takýchto odborov potom, samozrejme, v rebríčkoch platov a zamestnanosti nebodujú.

Dobrým príkladom je odbor sociálna práca. Dlhodobo máme nedostatok sociálnych pracovníkov. Ich služby chýbajú u marginalizovaných skupín, najmä v rómskych komunitách, kde táto potreba pretrváva a vzhľadom na demografický vývoj ešte narastie. Ich potreba narastie aj v oblasti práce so seniormi, keďže naša populácia starne.

Častým argumentom proti sociálnej práci je, že ľudia ju študujú len pre ľahko získateľný diplom. Bolo by dobré vyskúmať, či to tak naozaj je, aké sú príčiny tohto stavu a ako ho zmeniť. Vzhľadom na potrebu množstva kvalitných sociálnych pracovníkov v teréne riešením nebude rušenie študijných programov.

Plat ako zlý ukazovateľ

Podobný miere zamestnanosti je aj problém s rebríčkom platov. V štátom financovaných zamestnaniach príjem závisí od regulácie štátu a veľkosti štátom schváleného rozpočtu.

Napríklad, naši učitelia či pracovníci v sociálnych službách pre zdravotne znevýhodnených, odchovancov detských domovov, rodiny v kríze sú málo platení nie preto, že by ich práca bola pre spoločnosť zbytočná alebo by ju robili zle, ale preto, že štát nie je ochotný ich prácu adekvátne ohodnotiť.

Zároveň ľudia, ktorí chcú pracovať ako sociálni pracovníci, učitelia či historici, tak nečinia s ambíciou stať sa milionármi. A tak výška platu nie je primeraným ukazovateľom ich miery uplatnenia na trhu práce. Navyše, ani pre vládu nie sú údaje o platoch v spoločensky dôležitých zamestnaniach dobrým ukazovateľom, keďže musí mať na zreteli aj celospoločenský úžitok.

Minister školstva v súvislosti s ním prezentovaným nízkym uplatnením sa na trhu absolventov spoločenských vied avizuje, že štát takéto programy nebude platiť. To sa však už do istej miery deje.

Desiatky tisíc študentov si štúdium spoločenských vied, vrátane sociálnej práce, platia už dnes ako študenti súkromných vysokých škôl a ako externí študenti. Pri štúdiu dotovanom štátom je koeficient na študenta spoločenských a humanitných vied nižší než pri ostatných študijných odboroch. Teda už dnes štát na týchto odboroch šetrí.

Negatívny diskurz živí mýty, čo najlepšie ilustruje situácia práva, ktoré je prezentované ako odbor, kde máme priveľa študentov bez uplatnenia (napríklad prezident Kiska pre Denník N 30. 1. ; SME 12. 2.). Právo sa však vo viacerých aktuálnych prieskumoch ukázalo ako úspešné v zmysle počtu študentov pracujúcich vo svojom odbore (Centrum vedecko-technických informácií SR – CVTI), na vysokokvalifikovaných pozíciách a s nízkou mierou nezamestnanosti (Inštitút finančnej politiky – IFP). Tento príklad ukazuje, že presvedčenia sú u nás silnejšie než fakty.

Je zaujímavé, že do verejnej diskusie neprenikli všetky informácie z výskumov. Z projektu CVTI vo viacerých médiách rezonovala informácia o absencii miesta na trhu práce pre absolventov spoločenských vied a o tom, že situácia sa v budúcnosti ešte zhorší.

Nezachytila som však informáciu, že v tom istom projekte bola polovica zo 16 odborov identifikovaných ako perspektívnych pre budúcnosť v oblasti spoločenských vied. Medzi inými aj právo, sociálna práca či viaceré ekonomické vedy, pričom najviac študentov v oblasti spoločenských vied študuje práve v ekonomických vedách.

Neobjavili sa ani informácie z výskumu IFP, ktorý zistil, že v stavebníctve a priemysle sú ochotní zamestnať len 60 percent z absolventov relevantných odborov. Podľa IFP to svedčí o nedostatočných zručnostiach týchto absolventov a nie o ich nedostatočnom počte. IFP tiež upozorňuje, že prácu na úrovni svojho vzdelania si ťažko hľadajú aj technici pre spracovateľský priemysel a absolventi prírodovedných a fyzikálnych odborov.

Nevypovedané otázky

Na záver sa chcem pozastaviť nad otázkami, ktoré v ministerských víziách a u väčšiny novinárov chýbajú. Po prvé, len sporadicky zaznieva, či vôbec vieme predpovedať, aké konkrétne zamestnania bude rýchlo meniaci sa trh práce potrebovať. Druhá vec je, že vysoké školy by zo svojej podstaty nemali len reagovať na okamžité potreby konkrétnych zamestnávateľov, ale mali by trh práce a spoločnosť aktívne formovať na základe najaktuálnejších trendov v jednotlivých vedných oblastiach.

Vo verejnej diskusii sa vôbec nehovorí o potrebe zvýšenia kvality vysokoškolského vzdelávania. Riešením nekvality nie je zrušenie škôl a odborov. Je to skôr stanovenie jasných kriterií kvality a ich vymáhanie, aby sme mali dostatok kvalitných absolventov nielen sociálnej práce, ale aj techniky.

Chýba tiež debata o potrebe budovania generických zručností, ako sú čitateľská a matematická gramotnosť a schopnosť používať IT technológie pri riešení problémov, v ktorých podľa OECD zaostávame. To je problém, keďže ide o zručnosti, ktoré umožňujú absolventom byť zamestnateľní v dlhodobom horizonte. Kľúčová by v tejto debate mala byť nielen tvorba týchto a ďalších generických zručností na vysokej škole, čo čiastočne skúma CVTI (viď lepsieskoly.sk), ale na všetkých stupňoch vzdelávania. Začať s nimi na vysokej škole je neskoro.

Nehovorí sa ani o interdisciplinarite, ktorá je nevyhnutná pre kvalitnú vedu, ako aj na riešenie konkrétnych problémov. Spoločenské, humanitné, technické, prírodné a ďalšie vedy musia spolupracovať na riešení komplexných problémov súčasnosti, akými sú napríklad klimatické zmeny, kde potrebujeme zapojiť prírodovedcov; technikov na tvorbu šetrnejších prístrojov; odborníkov na medzinárodné vzťahy, keďže problém prekračuje hranice štátov; ekonómov, aby sme rozumeli ekonomickým dosahom; etikov, ktorí sa budú zaoberať vplyvom našich súčasných krokov na budúcnosť; či psychológov, ktorí nám pomôžu pochopiť, ako sa ľudia správajú pri riešení problémov, ako sú klimatické zmeny, ktoré ich presahujú v čase i priestore.

Debata o prepojení vysokých škôl s trhom práce je komplexná a nemôže sa redukovať na rýchle a jednoduché riešenia, ako je rušenie študijných programov v niektorých odboroch. Tak ako nás to učia spoločenské vedy, treba na základe dát a nie impresií zanalyzovať, čo sú skutočné problémy, aké sú ich príčiny, ako by sa mali riešiť a aké dôsledky dané riešenia majú.