Čo v Bratislave nezaznelo, hoci malo

Autor je šéfredaktorom portálu Euractiv.sk

Ak mal byť bratislavský samit kolektívnou terapiou, ktorej hlavným cieľom bolo dokázať, „že sa ešte stále vieme aj na niečom dohodnúť“, tak jeho agendu zostavili skutočne efektívne. Bola to hra na istotu: vyhnúť sa konkrétnemu a dôležitému, menším a hmlistým plánom dať veľké mená a pozornosť zamerať na spoločného nepriateľa.

Niežeby európski lídri skupinovú terapiu nepotrebovali. Za posledných pár rokov na seba porozprávali veci, po ktorých sa ťažko sadá za jeden stôl. Nehovoriac o hľadaní spoločných riešení. Pravda, nebyť výsledku britského referenda, žiadne „historické stretnutie“ v Bratislave by sa nekonalo. Zhodou historických okolností sme však dostali možnosť hostiť samit, na ktorom mali lídri Európskej únie diskutovať o spoločnej budúcnosti. Presnejšie, na ktorom mali lídri Únie (mínus Británia) ukázať, že napriek všetkému sú ešte schopní premýšľať o spoločnej budúcnosti.

Radšej ticho

Tomuto cieľu bol prispôsobený aj výber agendy a odkaz, ktorý mal zo samitu vyjsť. V prvom rade, vyhnúť sa politicky neuralgickým bodom. Je ľahké zhodnúť sa na tom, že Únia musí lepšie chrániť vonkajšie hranice (hoci nie všetci súhlasíme s tým, že to znamená vzdať sa medzinárodných záväzkov v oblasti azylu). Ako si však férovo rozdeliť bremeno migrácie? O tom radšej samit pomlčal.

Euro sa dnes mení zo symbolu európskej jednoty na faktor, ktorý nás rozdeľuje. Pravidlá, na ktorých jednotná mena stojí – týkajúce sa rozpočtov i hospodárskych politík – prispievajú k prehlbovaniu hospodárskych a sociálnych rozdielov. Medzi krajinami eurozóny (stavajúc proti sebe sever a južnú perifériu) i v rámci nich. Na vytvorenie fiškálnych transferov, stabilizačných mechanizmov ako európske poistenie v nezamestnanosti či spoločné riadenie verejných dlhov v menovej únii však neexistuje politická podpora (čo vo väčšine prípadov znamená – Berlín ich nechce).

Tak sme sa týmto témam v Bratislave taktne vyhli – až na frustrovaného talianskeho premiéra. Náhradou mal byť štandardný repertoár placebo prípravkov: rozšírenie Junckerovho investičného plánu, prehĺbenie jednotného trhu, medzinárodný obchod a (teraz už fakt účinný) boj s nezamestnanosťou mladých. Celkový účinok na kondíciu eurozóny? Asi ako liečenie homeopatikami. A tak ďalej, a tak ďalej.

Dominuje strach

Samit potreboval nejaký výstup. Takzvaná Bratislavská cestovná mapa obsahuje štyri oblasti, v ktorých chcú lídri občanom dokázať, že na spoločnej Európe naozaj záleží: lepšia ochrana vonkajších hraníc a riadenie migračných tokov, efektívnejší boj proti terorizmu, posilnenie európskych obranných kapacít, hospodárstvo a nezamestnanosť. Ich výber (a to, čo sa medzi ne nedostalo) dobre ilustruje stav kolektívneho myšlienkového sveta európskej politickej elity.

Dominuje strach. Strach z cudzincov na hraniciach, ktorí sa už nikdy nesmú v nekontrolovaných vlnách prelievať „naším“ kontinentom. Musíme ich zastaviť, prípadne vrátiť, odkiaľ prišli. Ani slovo o tom, že mnohí z nich utekajú pred smrťou, prenasledovaním či nepredstaviteľnou mizériou, máme povinnosť im pomôcť a mali by sme sa dohodnúť, ako sa o tú povinnosť podelíme.

Strach ešte posilňuje terorizmus. Respektíve spôsob, ako sa naň dívame. Nie ako na dôsledok vnútorne rozdelených spoločností, v ktorých vznikajú kultúrne a sociálne getá, extrémny prejav rastúcej sociálnej frustrácie, živnej pôdy pre politickú radikalizáciu. Ale ako na výlučne bezpečnostný problém, riešiteľný represívnymi prostriedkami.

Nálade v Európe dnes naozaj dominuje neistota, strach. Ich hlavnou príčinou však nie sú nepriatelia – vnútorní či vonkajší, ale rozpadajúca sa súdržnosť krajín tvoriacich Európsku úniu (mimo nej to nie je omnoho lepšie). Nie náhodou bolo v stredajšom prejave Jeana-Clauda Junckera budovanie „sociálneho piliera EÚ“ na prvom mieste, pred verejnými dlhmi, obranou či migráciou. O schopnosti premietnuť slová na konkrétne opatrenia môžeme mať svoje pochybnosti, minimálne to však bola správna diagnóza.

O prežití európskeho projektu rozhodne schopnosť nahradiť – na spoločnej úrovni – mechanizmy sociálnej ochrany a prerozdeľovania, ktoré sú na národných úrovniach neudržateľné. O tom v Bratislave nezaznelo prakticky ani slovo.