Čo o našom práve hovorí zvolenie Procházku

Slovenská justícia nemôže fungovať, ako by sme si želali, lebo príliš často obchoduje s politikmi. Nejde o nič nové, ale opäť sa to tak javí pri výbere kandidáta na sudcu Všeobecného súdu EÚ. Stal sa ním skrachovaný politik Radoslav Procházka.

Aby ho mohli zvoliť, najskôr musel skrachovať, pretože ešte v marci chcel byť premiérom a na funkciu v Luxemburgu ani nepomyslel. Potom ho niekto musel navrhnúť. Aj ten niekto musel zabudnúť, že Procházka ako politik totálne zlyhal a zničil svoje meno. Dôveryhodnosť je pritom popri odbornosti pri sudcovi to najdôležitejšie.

Túto podradnú úlohu zahrala Slovenská advokátska komora. Konkrétne na popud jedného zo svojich členov, ktorý je zároveň aj členom Súdnej rady, do ktorej ho nominovala vláda Roberta Fica. Tá istá Súdna rada potom Procházku zvolila potrebnou väčšinou, hoci aj jej členovia sa len pred niekoľkými mesiacmi nad svojím nečakaným favoritom veľmi pravdepodobne uškŕňali.

Máme tu teda zoznam inštitúcií, ktoré sú síce naoko nezávislé, ale v praxi sa správajú spôsobom, ktorý robí radosť len politikom. Utešiť by nás nemalo ani to, že kým o Generálnu prokuratúru sa pred rokmi rozpútal otvorený mocenský boj medzi koalíciou a opozíciou, tak pri Procházkovi sa právnici prepožičali „len“ na vyriešenie problému vo vládnej koalícii. Stále tu ide o to, že justícia politiku nekontroluje, ale neraz jej ide po ruke.

Pre spravodlivosť nesmieme zabudnúť ani na možnosť, že každý jeden, kto za Procházku hlasoval, je o svojej voľbe úprimne presvedčený. V takom prípade by však nešlo o nič iné než o starú chorobu našej justície, ktorá niekedy prijíma nepochopiteľné rozhodnutia a takmer vždy je neochotná vysvetliť ich. Hlasovanie bolo tajné.