Topánky museli ustúpiť literatúre
V Artfore padalo moje vreckové aj prvé honoráre. Keď som na Slovensku, vždy tam zájdem.
Mám dve nákupné slabosti: topánky a knihy. Keď som ešte žila na Slovensku, tú druhú som si riešila v Artfore.
O tom starom, na Grösslingovej, vedeli na trnavskom gymnáziu len niektorí. Nosili flanelky, vibramy, kabáty zvané reportér alebo ošúchané kožené bundy (vtedy sa tomu ešte nehovorilo vintage) a boli strašne do literatúry (dievčatá aj do Bona Voxa). Keď sme nastúpili na univerzity do Bratislavy, bolo Artforum už na Kozej.
V Artfore na Bubera, Klímu, Malamuda, Vilikovského, Slobodu, Rotha a celé kvantá literatúry faktu padalo moje vreckové aj prvé honoráre. Vedela som sa napokon vzdať aj tých topánok. V Artfore sa dali stretnúť ľudia, o ktorých sa písalo v novinách. Na serióznych stranách, nie v spoločenských rubrikách. Pamätám si, ako sme sa s kamarátkami nenápadne drgali, keď si tam knihy vyberal pán Janovic alebo nejaký herec.
Literárne podujatia v Artfore, ktoré boli v tých divokých časoch aj prejavom istej politickej orientácie, sú tiež nezabudnuteľné.
Tu v Izraeli som dlho hľadala miesto podobné Artforu. Našla som Malého princa v Tel Avive, čo je antikvariát spojený s kaviarňou. Z Tel Avivu sme sa však presťahovali a na trendy predmestí máme akurát tak komerčné kníhkupectvo, ktoré láka na členské zľavy. A Malý princ sa už môže premenovať na Malý hipster.
Artforum stále sledujem online, aký je rebríček, čo majú nové v ponuke. Keď som na Slovensku, vždy tam zájdem. A dúfam, že to tak bude ešte ďalších 25 rokov.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
