Pred 40 rokmi sa konal proces s Plastikmi, ktorý spojil intelektuálov so svetom undergroundu

Navonok sa nič zvláštne nestalo, pojednávanie sa uskutočnilo v určenom termíne, trvalo tak dlho, ako trvať malo, a dopadlo tak, ako malo dopadnúť – odsúdením obžalovaných,“ zamýšľal sa Václav Havel po skončení procesu s hudobníkmi skupín The Plastic People of the Universe (PPU) a DG 307, ktorý sa odohral presne pred štyridsiatimi rokmi, od 21. do 23. septembra 1976.

„A napriek tomu všetko, čoho tu bol človek svedkom, tak zjavne presahovalo seba samého, že to cítili aj tí, ktorí mali najmenej dôvodov si niečo také pripustiť. A čo je najčudnejšie – nedalo sa proti tomu nič robiť, rozohraná hra sa musela dohrať a vyjaviť nakoniec aj to, ako hrozivo sa jej iniciátori zaplietli do siete vlastnej prestíže a namiesto toho, aby sa odvážili celé to zastaviť a priznať si chybu, absolvujú radšej tú blamáž do konca.“

Vráťme sa však o pol roka späť.

Druhá kultúra a tretie hudobné obrodenie

Tá blamáž sa začala rodiť už skôr, v marci toho 76. roka, keď komunistická moc v priebehu niekoľkých dní pozatýkala a uväznila takmer dvadsať hudobníkov okolo spomínaných skupín a chystala odstrašujúci monstreproces. Pripravovali sa vykonštruované obžaloby z údajného výtržníctva, za ktoré boli považované predovšetkým undergroundové koncerty.

Tým posledným bol II. festival druhej kultúry (svadba Ivana Martina Jirousa) v Bojanoviciach pri Prahe začiatkom roka 1976, kde okrem PPU vystúpili napríklad aj Svatopluk Karásek a Charlie Soukup. Hoci sa koncert, ktorý kontrolovala aj Verejná bezpečnosť, uskutočnil bez akýchkoľvek rušivých momentov, o pár týždňov sa stal zámienkou pre hromadné zatýkanie hudobníkov. No nielen ich, vo väzbe sa ocitli aj organizátori koncertov a, samozrejme, v prvom rade Jirous, ktorý bol nielen manažérom PPU, ale kľúčovým človekom celého undergroundového hnutia.

On bol aj autorom termínu druhá kultúra, ktorej vytvorenie je podľa neho cieľom undergroundu. Kultúra, ktorá bude úplne nezávislá od oficiálnych komunikačných kanálov, spoločenského ocenenia a hierarchie hodnôt establišmentu. „Je lepšie nehrať vôbec než hrať to, čo nepramení z hudobníkovho vlastného presvedčenia, je lepšie nehrať vôbec než hrať to, čo si praje establišment,“ hlásal Jirous, a dodával: „Nie je to lepšie, je to nutné.“

Tieto a ďalšie myšlienky sformuloval do manifestu nášho undergroundu nazvaného Správa o treťom českom hudobnom obrodení. To sa začalo podľa neho v roku 1973 nielen vznikom kapiel DG 307 a recesistickej Sen noci svatojánské band (Plastici už niekoľko rokov existovali), ale aj preto, že ľudia si už uvedomili, že normalizácia tu zrejme bude nadlho. „Týmto rokom sa skončilo obdobie útlmu a došlo k prekonaniu akejsi mŕtvej sezóny.“

A prečo tretie obrodenie? Jirous nadviazal na termín druhé hudobné obrodenie, ktorý sa zaužíval pre 60. roky, keď vznikla u nás pestrá a kvalitná rocková, či ako ju vtedy štátne orgány nazývali, bigbítová scéna. (Ktoré bolo to prvé hudobné obrodenie a či vôbec bolo, dodnes zostáva – a asi už aj zostane – nejasné.)

Stalo sa však niečo, čo režim neočakával, odrazu sa ozvali ľudia, u ktorých sa nedali predpokladať sympatie k mladým hudobníkom a ich produkcii – spisovatelia, vedci, intelektuáli. Tí všetci si náhle začali uvedomovať fenomén nedeliteľnosti slobody, že útok proti mladým neznámym hudobníkom je vlastne útokom proti všetkým, ktorí ešte úplne nerezignovali a nepodriadili sa moci.

„Osobne som mal to zvláštne šťastie na vlastné oči sledovať,“ pokračuje Havel, „keď si napríklad profesor Jan Patočka uvedomil, že sloboda jeho fenomenologického skúmania je slobodou tejto rockovej hudby, ktorá mu, samozrejme, nebola a nemohla byť blízka.“

Vlna domáceho i zahraničného odporu

Už začiatkom apríla Dana Němcová informovala listom Amnesty International o bezpráví zo strany Štátnej bezpečnosti voči mladým hudobníkom, ktorí sa previnili jediným – „odmietli spolupracovať s tunajším totalitným režimom a pokúšali sa žiť nekonformným, v rámci možností nezávislým a slobodným životom“.

Režim okamžite reagoval ohováračskou kampaňou v rozhlase a televízii, kde boli hudobníci prezentovaní ako alkoholici, narkomani a príživníci.

V júni literáti Václav Černý, Václav Havel, Pavel Kohout, Ivan Klíma a Ludvík Vaculík poslali svoje vyhlásenie, požadujúce oslobodenie hudobníkov, československým médiám. Nasledoval list Jaroslava Seiferta, Jana Patočku a ďalších osobností adresovaný nemeckému držiteľovi Nobelovej ceny za literatúru Heinrichovi Böllovi, ktorý zverejnil Frankfurter Allgemeine Zeitung. Autori v liste okrem iného píšu, že mladí ľudia, ktorí budú súdení, nie sú všeobecne známymi osobami, a tak môžu byť ľahko prenasledovaní. Je preto dôležité, aby sa európska kultúrna verejnosť zastala práve ich. „Nemôžeme sa zbaviť pocitu,“ píše sa ďalej v liste, „že títo ľudia sú tvrdo prenasledovaní vlastne tak trochu za nás – totiž práve preto, že sa môžu menej než my oprieť o solidaritu svojich zahraničných kolegov.“

Vlna domáceho aj zahraničného odporu proti chystanému procesu priniesla svoje plody – keď koncom augusta desiatky ľudí podpísali list predsedníčke senátu a verejnú výzvu na solidaritu a protest, plánovaný proces bol odročený o mesiac a počet stíhaných sa výrazne zredukoval. (Pre úplnosť treba dodať, že v tom čase boli už traja zo spomínanej takmer dvadsiatky zatknutých odsúdení na pomerne tvrdé tresty v samostatnom procese v Plzni.)

A krátko pred septembrovým začiatkom „veľkého“ pražského procesu poslal Zdeněk Mlynář, významná osobnosť Pražskej jari 1968, otvorený list politickým činiteľom zodpovedným za zákonnosť v Československu.

Žiadal v ňom okrem iného zastavenie trestného stíhania všetkých väznených hudobníkov, ako aj zrušenie rozsudkov z procesu z Plzne. V dlhom liste sa venuje napríklad aj tej časti obžaloby, ktorá vyčíta hudobníkom vulgárnosť ich textov. Konkrétne slová potom Mlynář nachádza v dielach klasikov (Karel Čapek: Já na zákon seru či Ivan Olbracht: No, do prdele vám mluvit nebudu). „Podľa meradiel, uplatňovaných v trestnom konaní proti priateľom Ivana Jirousa, by muselo byť trestne stíhané aj verejné čítanie mnohých textov Haška, Nezvala a ďalších literátov,“ píše Mlynář.

Jirousov brat Havel

V samotnom „procese s Plastikmi“, ktorý sa začal 21. septembra 1976 pred senátom Okresného súdu Praha-západ na Malej Strane, boli po zjavných ústupkoch režimu obžalovaní už len štyria – Ivan Martin Jirous, Vratislav Brabenec, Svatopluk Karásek a Pavel Zajíček.

Hoci aj Zajíček, ktorý mal svoju kapelu DG 307, aj spievajúci evanjelický farár Karásek, ktorý vystupoval pomerne sporadicky a väčšinou len sám s gitarou, sa pohybovali v okruhu skupiny The Plastic People of the Universe, „skutočnými Plastikmi“ boli iba saxofonista a textár Brabenec a umelecký vedúci kapely Jirous.

Proces trval tri dni, oficiálne bol verejný, no do súdnej siene mohlo vojsť len osem priamych príbuzných obžalovaných a tridsať ľudí so vstupenkami, ktoré, samozrejme, vlastnili príslušníci ŠtB. Účasť nemali povolenú ani médiá s výnimkou Mladého světa a ani zástupcovia Amnesty International. Budova bola prísne strážená príslušníkmi Verejnej bezpečnosti a okolité domy prehľadávali policajti.

Počas pojednávania a aj v záverečných slovách všetci štyria obžalovaní odmietli obvinenia, ktoré sa súdu nedarilo jednoznačne dokázať. Jirous podotkol, že ako absolvent dejín umenia na Karlovej univerzite sa cíti byť dostatočne povolaný rozoznať, čo je umenie a čo nie. Karásek doslova dojal prítomných, keď vyhlásil, že ak bude odsúdený Jirous, tak chce byť odsúdený aj on.

Podľa Václava Havla, ktorý sa ako „Jirousov brat“ zúčastnil osobne celého pojednávania, ľudsky najpravdivejším dojmom pôsobili tí, čo sedeli na lavici obžalovaných.

Obhajcovia prednášali výborné obhajoby, obžalovaní sa presvedčivo bránili a dôkazné konanie sa menilo na trosky, no všetci aj tak tušili, že obžalovaní sú už vopred odsúdení. „A nik z prítomných nemohol urobiť to jediné, čo by sa malo urobiť, totiž vstať a zvolať: Dosť bolo tej komédie, rozchod!“

Senát nakoniec vyniesol nepodmienečné tresty od ôsmich do osemnástich mesiacov, všetci obhajcovia obžalovaných sa na mieste odvolali, rovnako aj prokurátor. (V odvolacom konaní sa na rozsudkoch už nič nezmenilo.)

Spojenie dvoch svetov

Počas celých troch dní na chodbách a schodiskách budovy súdu postávalo asi 150 priateľov a priaznivcov obžalovaných, zástupcovia zahraničných médií, spisovatelia, literárni a hudobní kritici, ako aj niektoré osobnosti obrodného procesu v roku 1968 na čele s Františkom Krieglom, jediným členom delegácie ÚV KSČ unesenej počas augustovej okupácie do Moskvy, ktorý nepodpísal súhlas s intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

„Vznikli tu nové a mimo tohto prostredia celkom nové pravidlá vzájomného styku,“ napísal po procese Havel. „Odpadlo predstavovanie, boli zrušené obvyklé konvencie a zmizla bežná zdržanlivosť – priamo pred zrakmi tajných policajtov sa prejednávali desiatky vecí, ktoré by sa kdekto obával v inej situácii prejednávať aj medzi štyrmi očami. Bolo to spoločenstvo ľudí vo zvýšenej miere navzájom k sebe pozorných a dôverujúcich si. Každý akoby cítil, že vo chvíli, keď sa hrá o všetko, zostávajú už len dve možnosti – buď všetko staviť, alebo všetko vzdať.“

Ako zdôraznil Havel, to spoločenstvo na chodbe bolo akýmsi predobrazom, duchovným zázemím Charty 77, ktorá vznikla o tri mesiace. Na niekoľkých schôdzkach sa potom predznamenalo jej názorové spektrum – od hudobného undergroundu cez bývalých komunistov po trockistov, od spisovateľov a osamelých bežcov až po kresťanov, na ďalších v byte Jaroslava Kořána už Havel, Kohout, Vaculík a spol. sformulovali text i stratégiu Charty 77.

Proces s Plastikmi a DG 307 tak historicky spojil dovtedy dva pomerne samostatné svety intelektuálskeho disentu a často apolitického a nekoordinovaného undergroundu a definitívne vykryštalizoval myšlienku spoločného postupu opozície v boji proti totalite. V ňom sa stala Charta 77 kľúčovým medzníkom.