Denník N

Kalmusovo Memento vzbudzuje dojem úplnosti, obete holokaustu v Lučenci si však nevšíma

Dielo Petra Kalmusa s názvom Memento. Foto - Karol Sudor
Dielo Petra Kalmusa s názvom Memento. Foto – Karol Sudor

Nový pamätník holokaustu v Lučenci je symptómom rozdelenej krajiny, v ktorej sa ešte aj obete genocíd delia na „cudzie” a tie „naše”.

Autor je sociológ, Fakulta sociálnych vied, Masarykova univerzita v Brne

Tradičnú septembrovú spomienku na obete holokaustu, ktorá sa za účasti politických špičiek a veľvyslancov konáva na mieste zbúranej bratislavskej synagógy, zatienila toho roku slávnosť v Lučenci. V nedávno obnovenej synagóge tu v piatok 9. septembra prezident Andrej Kiska odhalil nový pamätník holokaustu od Košičana Petra Kalmusa.

Kalmusovo dielo Memento pozostáva zo 70-tisíc drôtom vlastnoručne ovinutých okruhliakov – jeden za každú židovskú obeť vyvezenú z územia vojnového slovenského štátu. Pamätník súčasne vypovedá o násilí, traume i o práci, ktorú si ich prekonanie vyžaduje.

Umiestnením Mementa do Lučenca však vznikol paradox: plastika, ktorej význam stojí a padá na dojme úplnosti, akoby samozrejme vytesňuje z pamäti desaťtisíce Židov, ktorých v dôsledku Viedenskej arbitráže vyviezli do táborov smrti z Maďarského kráľovstva. V štyroch sklených tubusoch teda chýba aj poldruha tisíca lučeneckých osudov. Kde sa stala chyba?

Lučenec ako meradlo problému

V prvom rade priznajme, že tento „detail” odráža desaťročia zanedbávania južného pohraničia v našich dejinách. Kombinácia ideologických priorít, osobných pohnútok bádateľov, a často i prostej neznalosti maďarčiny spôsobili, že sa historický výskum obdobia 1939 – 1945 na Slovensku dlhodobo venuje primárne Slovenskému štátu.

Záujem slovenských historikov o územie v roku 1938 znovu pripojené k Maďarskému kráľovstvu sa až donedávna vyčerpával dokumentáciou krívd spáchaných maďarskými orgánmi na Slovákoch.

O živote a prenasledovaní Židov na dnešnom slovenskom juhu máme tak dodnes relatívne sporé poznatky – stav, ktorý Peter Salner pred rokmi charakterizoval ako „zabudnutý holokaust”. Shoah si pritom len v Košiciach vyžiadal viac než 12 500 obetí, v Dunajskej Strede a okolí 3500, vyše 2300 v Nových Zámkoch a dohromady možno až 30-tisíc na celom slovenskom Juhu. Zhodou okolností zhruba toľko, koľko má dnes obyvateľov Lučenec.

Dejiny holokaustu na vojnovom Slovensku a v Maďarskom kráľovstve sú pritom od samého začiatku úzko prepletené. Počnúc deportáciou nemajetných či politicky nespoľahlivých Židov, ktorých sa v období okolo 1. Viedenskej arbitráže snažili slovenské i maďarské orgány zbaviť vyvezením do pohraničného pásma; cez nespočetné úteky slovenských i maďarských občanov-Židov pred perzekúciou na tú v danom okamihu bezpečnejšiu stranu hranice; až po transporty vyše 400-tisícov Židov z Maďarska, ktoré v lete 1944 do vyhladzovacích táborov prechádzali cez územie Slovenského štátu. Osudy jednotlivcov, rodín i celých komunít hranice štátov presahovali a stále presahujú. Ak si to uvedomíme, tragédia Shoah i jej význam pre nás sa nám ukáže v omnoho jasnejších obrysoch.

Na Marse pokojne, ale v Lučenci?

Uzavrime Lučenec na chvíľu do pomyselnej zátvorky a sústreďme sa na Kalmusovo dielo – pokojne si ho s autorom predstavme hoci na Marse. Symbolika pamätníka je jednoduchá, skoro banálna. Memento neoslní remeselnou precíznosťou, sofistikovaným dizajnom ani estetickým dojmom – konceptuálne dielo pôsobí predovšetkým ako stopa autorovej meditatívnej praxe.

Kalmus, ktorý pre svoj zmiešaný židovsko-kresťanský pôvod čelí tak traume obetí, ako i traume páchateľov a prizerajúcich sa, prepočítaval sumu obetí vlastnoručne dvadsať rokov každý deň. Kalmus do tvorby investoval seba a svoj príbeh – práve to jeho dielu dáva silu a vierohodnosť.

Odstráňme teraz zátvorky okolo Lučenca a položme si zásadnú otázku: naozaj tu ide o čísla? Veď počet 70-tisíc je nepresný a primárne symbolický. Nie je nakoniec podstatné to, že sa návštevník synagógy na okamih v úžase zastaví a precíti masívnosť – a zároveň individualitu – utrpenia spôsobeného rasovou nenávisťou?

Predpoklad, že Memento dokáže pri pohľade zblízka vyvolať silný dojem, nemá zmysel vyvracať. Citlivejší i tí menej citliví budú však Memento zároveň čítať ako neobvykle pracne zhotovený stĺpcový graf. A práve v tom je problém: v systematickej chybe výpočtu, na ktorom tento „graf” stojí. Cif­ra 70-tisíc sa pre dejiny nášho štátu v súvislosti s holokaustom stala emblémom a Memento ustanovené za pamätník holokaustu pre Lučenec túto polopravdu potvrdzuje.

Tento efekt je len sotva autorským zámerom (pôvodne malo byť Memento inštalované v zvolenskom Parku ušľachtilých duší), rovnako ako záštita nad pamätníkom celkom určite nie je politickou výpoveďou o vzťahu prezidenta Kisku k maďarskej menšine.

Zarážajúce je to, že Peter Kalmus, ktorý je pri iných pamätníkoch ochotný voliť veľmi radikálne výrazové prostriedky, bagatelizuje politický kontext vlastného diela s tým, že by mohlo byť „pokojne aj na Marse, podstatné je posolstvo”. Na Marse – planéte bez dejín – možno áno. Lučenec však leží v krajine „zabudnutého holokaustu”, a Memento tu stojí bez zátvoriek.

Pamäťový imperializmus

Na celom prípade je však najzaujímavejšie to, že číslo 70-tisíc za celý čas nikomu neprišlo čudné. Celé mestské zastupiteľstvo, regionálni pamiatkári a historická obec, židovská komunita či maďarsko-slovenskí intelektuáli – k inštalácii Mementa v Lučenci sa (s výnimkou pár pravicových maďarských webov a osamelých komentárov na Facebooku) neozval jediný kritický hlas.

Lenže to, čo je pre miestnu samosprávu, Kalmusa či jeho sympatizantov podružný detail, vrhá na ťažko skúšané porozumenie medzi Slovákmi a Maďarmi dlhý tieň. Inštalovať zhmotnené dejiny Slovenského štátu na výročie hlasovania Slovenského snemu na území vtedy spornom a dnes slovenskom – v tom je čosi imperiálneho a tragického zároveň. Akoby Slovensko aj v tých najušľachtilejších zámeroch, medzi ktoré úcta k obetiam násilia nepochybne patrí, mimovoľne nadväzovalo na to najhoršie zo svojich dejín.

Skutočnosť, že Lučenec po desaťročiach bezradnosti a experimentov s angažovaním súkromných subjektov dokázal za jediný rok premeniť zrúcaninu na kultúrny svätostánok hodný prezidenta, sa radí do kategórie javov na pomedzí zázraku. Architektonický skvost sa v malom meste na periférii záujmu môže stať impulzom na rozvoj turizmu i na oživenie miestneho spoločenského života.

Pokiaľ plánované multikultúrne centrum neznamená len viacúčelové využitie budovy, malo by mesto venovať viac pozornosti budovaniu povedomia o minulej a súčasnej pluralite mesta Lučenca – národnej, jazykovej, náboženskej. Memento o lučeneckých Židoch a ich temných osudoch zaryte mlčí – rovnako, ako web mesta i stránka mestskej firmy LUKUS, ktorá synagógu spravuje. To napovedá, že cesta bude ešte dlhá.

Memento rozdelených dejín

Fantazírovať o tom, ako mohol Kalmus Memento pre Lučenec upraviť či doplniť, samozrejme, vôbec nie je na mieste. Od umelca nemožno požadovať, aby dielo, ktoré považuje za hotové, akýmkoľvek spôsobom menil. Aj keď je tomu dnes ťažko uveriť, možno bude Memento v Lučenci nakoniec naozaj len dočasne a mesto dostane šancu na reparát.

Práve aritmetický lapsus v srdci Mementa by nám však mal byť mementom. Väčšina návštevníkov si ho – podobne ako zrejme Kalmus – síce neuvedomí. Menšina v ňom však bude vidieť symptóm rozdelenej krajiny, v ktorej sa ešte aj obete genocíd delia na „cudzie” a tie „naše”.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie