Vráťme naše spoločenské a humanitné vedy do sveta

Veda na Slovensku je v žalostnom stave. Ukazuje to nielen nedávno zverejnená analýza think-tanku Akadémie vied ČR a Univerzity Karlovej IDEA, ktorá porovnávala vedeckú výkonnosť SR a ďalších porovnateľne veľkých štátov OECD ako napríklad Česko, Izrael, Slovinsko či Švédsko. Ukazuje to aj fakt, že na Slovensku máme momentálne len jeden prestížny grant Európskej výskumnej rady (European Research Council), zatiaľ čo v ČR ich majú 22 a v Rakúsku až 163.

Naše vedecké inštitúcie – teda univerzity a ústavy SAV – v porovnaní s vedeckými inštitúciami v západnom svete, do ktorého politicky, ekonomicky a spoločensky patríme už vyše štvrťstoročia, skrátka systematicky a dlhodobo zaostávajú. Predovšetkým sa to týka spoločenských a humanitných vied.

Ako teda posunúť spoločenské a humanitné vedy k európskym štandardom?

Globalizácia ako základ

Spoločenskovedné a humanitné bádanie je globálnym procesom. V zásade neexistujú žiadne výskumné otázky, ktoré by boli špecificky slovenské (alebo nemecké či švédske), alebo kde by si skúmanie slovenského (maďarského, dánskeho…) empirického kontextu vynucovalo vedecké prístupy ušité na mieru a odpojené od globálneho vedeckého diskurzu. Rozvoj teórií a metodológií spoločenských a humanitných vied už od čias osvietenstva prebieha vo vzájomnej interakcii vedkýň a vedcov bez ohľadu na hranice.

Notoricky známa „republika listov“ spájajúca akademikov na európskom kontinente a v severnej Amerike od 16. storočia vytvorila podhubie na vzájomne sa obohacujúcu intelektuálnu výmenu a rozvoj komunitne sa tvoriaceho korpusu kolektívne zdieľaného vedeckého poznania. Globalizácia spoločenských a humanitných vied v zmysle vzájomnej transnárodnej kolegiálnej výmeny teda nie je ničím novým. Naopak, globalizácia je prapôvodným konštitutívnym základom spoločenských a humanitných vied.

Eurocentrické vedy

Historický vývoj spoločenských a humanitných vied so základmi v dnešnom transatlantickom priestore je zdrojom kritiky sústreďujúcej sa na to, že odlišné kultúrne kontexty – povedzme východoázijské či africké – sú znevýhodnené a neberú sa do úvahy ich špecifiká, a teda, že spoločenské a humanitné vedy sú eurocentrické či západno-centrické.

Áno, presne tak to je. Súvisí to s rozvojom modernity a jej kľúčových inštitúcií. Tak ako sa napríklad suverénna teritoriálna štátnosť vyvinula v špecificky európskych podmienkach neskorého stredoveku a dnes je globálne akceptovaným štandardom organizácie politických spoločenstiev, tak sa aj štandardy spoločenských a humanitných vied vyvinuli v špecifických podmienkach západnej civilizácie siahajúcej ešte začiatkom 20. storočia až do Bratislavy, Košíc, Ľvova a Odesy a dnes sú globálne akceptované od Singapuru cez Tokio až po Nairobi a Dar-es-Salaam. Spoločenské a humanitné vedy sú a v dohľadnej budúcnosti aj budú západo-centrické.

Totalitné ruptúry

Globálne a kozmopolitné základy komunity spoločenských a humanitných vied sa pokúšali systematicky narušiť totalitné režimy. Nacizmus prostredníctvom rasových zákonov a politického prenasledovania zlikvidoval storočia budované vedecké komunity. Napríklad susedná Viedeň, ktorá bola ešte v 20. rokoch minulého storočia domovom absolútne určujúcich vedeckých osobností a debát v metodológii spoločenských vied, politológii, psychológii, sociológii, histórii či právnej teórii sa na konci druhej svetovej vojny ocitla v stave intelektuálnej vybombardovanosti. Spoločenskí a humanitní vedci boli buď po smrti, alebo v exile, z ktorého sa neplánovali vrátiť.

Rakúsko sa však s touto stratou nemienilo zmieriť a systematicky sa od 60. rokov snažilo znovu vytvoriť priestor na rozvoj vedeckých kapacít a ich znovupripojenie k západným vedeckým a intelektuálnym centrám – hlavne v Spojených štátoch. Kľúčom bolo doktorandské vzdelávanie a aj s týmto cieľom vznikol z iniciatívy rakúskych vedcov v exile Paula Lazarsfelda a Oskara Morgesterna prestížny viedenský Inštitút vyšších štúdií (Institut für Höhere Studien – IHS), ktorý generáciám mladých spoločenských a humanitných vedcov poskytol doktorandské vzdelanie za pomoci prednášajúcich z popredných amerických a európskych univerzít. Cieľom bolo systematicky znovu pripojiť Rakúsko ku globálnej vedeckej komunite.

Kľúčoví spoločenskí a humanitní vedci v dnešnom Rakúsku patria medzi absolventov IHS. Nacistická ruptúra však naďalej zostáva citeľná a rakúske spoločenské a humanitné vedy zďaleka nedosahujú takú mieru vplyvu na globálnu vedeckú komunitu, akú mali pred sto rokmi.

Skutočná tragédia

Deštruktívne účinky komunizmu na spoločenské a humanitné vedy u nás nie je nutné bližšie rozvádzať. Vedy ako sociológia a história prevažne slúžili režimu a iné, ako napríklad politológia, u nás do roku 1989 prakticky neexistovali. Bútorovské „ostrovy pozitívnej deviácie“, samozrejme, existovali a osvietení politickí filozofi, ako profesor Miroslav Kusý, dokázali byť vo svojej práci inšpirovaní spisbou juhoslovanských akademikov ovplyvnených francúzskymi a západonemeckými intelektuálmi. Tieto vplyvy však nemali ako byť systematické, pretože režim systematicky narušil a blokoval prístup k vedeckým diskusiám prebiehajúcim globálne v slobodnom svete.

Málokto z vedcov dokázal túto núdznu situáciu cnostne využiť na formuláciu nového teoretického prístupu tak ako napríklad sovietsky literárny vedec Michail Bachtin, ktorý rozvinul koncepciu „literárnej dialogickosti“, a to vďaka tomu, že písal a diskutoval vo svojich textoch sám so sebou, keďže nemal ako diskutovať s kolegami v zahraničí.

Celé generácie spoločenských a humanitných vedcov u nás fungovali v odpojenosti od určujúcich vedeckých debát vo svojich odboroch. Po roku 1989 sa teda naši vedci pri prvých pobytoch v knižniciach západných univerzít rozhliadali ako Alice v ríši divov – premožení množstvom a dezorientovaní neznalosťou teoretických súvislostí.

Tragédiou slovenských spoločenských a humanitných vied však nebola primárne táto komunistická ruptúra. Skutočnou tragédiou je, že sme v slobodných a demokratických podmienkach nezačali systematicky prepájať naše spoločenské a humanitné vedy so západnou akademickou praxou. Napojiť sa dokázalo len minimum našich vedcov, aj to len individuálne a takrečeno na vlastnú päsť. A dialo sa to poväčšine vo vlastných domácich pracovniach a často z vlastných vrecák, pretože inštitucionálnej akademickej podpory sa tu dočkal málokto.

Neurobili sme teda nič systematické, tak ako to urobilo Rakúsko od začiatku 60. rokov, alebo Estónsko a Česká republika od 90. rokov. Už v roku 1991 totiž postsovietske Estónsko poverilo Švédsku kráľovskú akadémiu vied analýzou stavu vedeckej činnosti svojich univerzít a iných akademických inštitúcií. Dôraz sa tu kládol na publikačné štandardy bežné vo Švédsku i v iných západných krajinách.

Na základe týchto odporúčaní i ďalších vlastných analýz urobili Estónci od polovice deväťdesiatych rokov rozsiahle zmeny vedúce k fúziám a znižovaniu počtu univerzít, vedeckých pracovísk a výskumných programov. Mohli takisto sústrediť zdroje tak, že odborní asistenti a profesori na estónskych univerzitách dnes bežne zarábajú trikrát toľko ako ich slovenskí kolegovia. Estónsko má dnes napríklad v politológii a medzinárodných vzťahoch už vcelku etablované postavenie s viacerými medzinárodne vplyvnými akademikmi a výborne vybavenými knižnicami. Aj vďaka tomu, že sa v Bratislave z platu odborného asistenta na univerzite dá len živoriť, nieto ešte vedecky pracovať, nám do Estónska za prácou a normálnym profesionálnym životom dnes odchádzajú perspektívni mladí slovenskí akademici.

Česká republika síce neurobila také radikálne reformy ako Estónsko, ale aj tak jej akademické prostredie včas poskytlo priestor reformátorom, ako bol napríklad profesor sociológie Ivo Možný, ktorý na Masarykovej univerzite v Brne ako prvý dekan Fakulty spoločenských štúdií (FSS) nastavil štandardy publikačnej činnosti vychádzajúce zo západnej praxe a umožnil aj výrazné zvýšenie platových podmienok. Aj vďaka tomuto úsiliu je dnes táto fakulta v niektorých spoločenských a humanitno-vedných odboroch poprednou vedeckou inštitúciou nielen v Česku, ale aj v Európe.

Na celoštátnej úrovni v ČR už vyše desaťročie funguje systém hodnotenia vedeckých výstupov (RIV), ktorý výrazne bonifikuje medzinárodné publikácie v časopisoch s takzvaným peer review a monografie v popredných akademických vydavateľstvách. Tento systém je možno príliš komplikovaný a ako ukazujú analýzy think-tanku IDEA, česká akademická komunita v spoločenských a humanitných vedách zatiaľ zďaleka v publikáciách nedosahuje vplyv a výsledky na úrovni kolegov v porovnateľných krajinách ako Rakúsko či Švédsko, ale minimálne sa tu už zjavne systematicky usadzujú základné parametre toho, čo je bežný štandard v hodnotení vedeckej práce v celom civilizačnom priestore Západu.

Zachráňme stratené generácie

Prax hodnotenia vedeckých výstupov v spoločenských a humanitných vedách u nás zostáva do veľkej miery od komunizmu nezreformovaná. O dôležitosti publikovania v kvalitných medzinárodných vedeckých časopisoch a v kvalitných akademických vydavateľstvách sa síce hovorí, ale rovnako veľa sa tu už štvrť storočia hovorí o tom, že spoločenské a humanitné vedy sú vraj iné ako prírodné vedy, že slovenské témy nie sú vraj zaujímavé pre medzinárodné vedecké časopisy, že v slovenských podmienkach a za slovenské akademické platy sa vraj nedá robiť veda na globálnej úrovni a tak podobne.

Tieto lamentácie neprichádzajú len od starších generácií, ale aj od mladších vedcov a vedkýň na našich univerzitách a na SAV-ke, teda od generácie štyridsiatnikov, tridsiatnikov i od dvadsiatnikov. Súvisí to s viacerými faktormi, medzi ktoré patrí to, že spoločenské a humanitné vedy u nás stále ešte nie sú vedené reformátormi typu profesora Možného, ktoré a ktorí by jasne artikulovali nutnosť navrátiť sa ku globálnym akademickým praktikám bežným už vo Wolfsthali.

Doktorandské programy v spoločenských a humanitných vedách u nás naďalej zostávajú skôr parkoviskom pre šikovných študentov, ktorí si takto vylepšujú rozpočet, zatiaľ čo rozvíjajú kariéru v médiách, vo vládnych inštitúciách, v think-tankoch či v korporáciách.

Hodnotenia publikačných výstupov a s nimi súvisiaca distribúcia finančných zdrojov napríklad často nedokážu úplne rozlišovať medzi monografiami vydanými v takých globálne rešpektovaných vydavateľstvách ako Oxford University Press či Palgrave a monografiami vydanými v pochybných kvázi-vydavateľstvách napríklad v Tbilisi. Bežné je takisto publikovanie vo vcelku obskúrnych konferenčných zborníkoch, ktoré sa len málokedy dostanú ďalej ako k samotnému autorovi. Prakticky orientované správy pre think-tanky či verejnú sféru sú na mnohých univerzitách považované za rovnako hodnotné ako vedecké články vo vedeckých časopisoch. A mohol by som pokračovať.

Skrátka, to, o čom je akademický život, čo sú štandardy akademickej práce a ako by štandardné akademické publikovanie vlastne malo vyzerať, sa k mladým vedeckým pracovníčkam a pracovníkom u nás dostáva len málo, pretože vedúce osobnosti mnohých spoločenských a humanitných odborov majú sami pramálo osobných skúseností so západnou vedeckou praxou. A väčšina z nich to už ani neskúša.

Máme tu teda celé stratené generácie štyridsiatnikov, tridsiatnikov a dvadsiatnikov, ktorí neboli vyškolení v inde bežných praktikách a kánonoch akademickej práce vo svojom odbore. A tak sa tu spoločenské a humanitné vedy robia naďalej poväčšine len „akoby“ a popri iných činnostiach siahajúcich od prakticky orientovaných analytických projektov pre dobre platiace privátne korporácie až po trávenie času písaním zbytočností niekde popri víne na záhrade (alebo len tým vínom a bez toho písania).

Tri kroky

Potrebujeme dnes urobiť minimálne tri kroky.

Po prvé, internacionalizovať doktorandské vzdelávanie, a to formou PhD kurzov vyučovaných rešpektovanými odborníkmi zo západných univerzít alebo formou účasti našich doktorandov na výskumných pobytoch a PhD kurzoch na západných univerzitách.

Po druhé, musíme nastaviť hodnotenie vedeckých publikačných výstupov tak, ako je to bežné v porovnateľných a vedecky výrazne úspešnejších krajinách OECD, teda spôsobom, ktorý jasne hierarchizuje zdroje smerom k pracoviskám a tímom, ktoré produkujú výstupy zasahujúce do svetových odborných debát. Zjednodušene povedané, na základe publikácií v databáze Web of Science (alebo možno aj v databáze Scopus), respektíve v iných publikačných kanáloch, ktoré majú vplyv na medzinárodné vedecké diskurzy. Vedecky neaktívnym akademikom treba redukciami počtu zamestnancov vedeckých inštitúcií umožniť venovať sa niečomu, čo ich bude motivovať k väčšej aktivite.

Po tretie, treba vytvoriť priestor perspektívnym tímom a vedeckým pracovníkom, aby sa začali medzinárodne vedecky profilovať či už formou výskumných pobytov alebo formou výskumných grantov s očakávaním medzinárodnej publikačnej kvality. Jednou z možností by bola systematická podpora podávania grantov na Európsku vedeckú radu (ERC).

Tieto kroky sú však len minimom. Nie je totiž akceptovateľné, aby boli celé generácie štyridsiatnikov, tridsiatnikov a dvadsiatnikov v spoločenskovedných a humanitných odboroch na našich univerzitách a na Slovenskej akadémii vied nútené čeliť niekoľkým nadchádzajúcim desaťročiam vlastnej kariérnej nerelevantnosti vo svojich odboroch. Rovnako nie je akceptovateľné, aby sa zdroje slovenských daňových poplatníkov vydávali na spoločenské a humanitné vedy, ktoré nedokážu generovať výsledky posúvajúce poznanie v globálnom meradle.

To ich už radšej úplne zrušme a staňme sa tou povestnou výrobnou linkou či call-centrom pre globálne korporácie – aspoň dovtedy, kým tu zostanú.