Denník N

Vráťme naše spoločenské a humanitné vedy do sveta

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Tragédiou nebola primárne komunistická ruptúra. Skutočnou tragédiou je, že sme v slobodných podmienkach nezačali prepájať spoločenské a humanitné vedy so západnou akademickou praxou.

Veda na Slovensku je v žalostnom stave. Ukazuje to nielen nedávno zverejnená analýza think-tanku Akadémie vied ČR a Univerzity Karlovej IDEA, ktorá porovnávala vedeckú výkonnosť SR a ďalších porovnateľne veľkých štátov OECD ako napríklad Česko, Izrael, Slovinsko či Švédsko. Ukazuje to aj fakt, že na Slovensku máme momentálne len jeden prestížny grant Európskej výskumnej rady (European Research Council), zatiaľ čo v ČR ich majú 22 a v Rakúsku až 163.

Naše vedecké inštitúcie – teda univerzity a ústavy SAV – v porovnaní s vedeckými inštitúciami v západnom svete, do ktorého politicky, ekonomicky a spoločensky patríme už vyše štvrťstoročia, skrátka systematicky a dlhodobo zaostávajú. Predovšetkým sa to týka spoločenských a humanitných vied.

Ako teda posunúť spoločenské a humanitné vedy k európskym štandardom?

Globalizácia ako základ

Spoločenskovedné a humanitné bádanie je globálnym procesom. V zásade neexistujú žiadne výskumné otázky, ktoré by boli špecificky slovenské (alebo nemecké či švédske), alebo kde by si skúmanie slovenského (maďarského, dánskeho…) empirického kontextu vynucovalo vedecké prístupy ušité na mieru a odpojené od globálneho vedeckého diskurzu. Rozvoj teórií a metodológií spoločenských a humanitných vied už od čias osvietenstva prebieha vo vzájomnej interakcii vedkýň a vedcov bez ohľadu na hranice.

Notoricky známa „republika listov“ spájajúca akademikov na európskom kontinente a v severnej Amerike od 16. storočia vytvorila podhubie na vzájomne sa obohacujúcu intelektuálnu výmenu a rozvoj komunitne sa tvoriaceho korpusu kolektívne zdieľaného vedeckého poznania. Globalizácia spoločenských a humanitných vied v zmysle vzájomnej transnárodnej kolegiálnej výmeny teda nie je ničím novým. Naopak, globalizácia je prapôvodným konštitutívnym základom spoločenských a humanitných vied.

Eurocentrické vedy

Historický vývoj spoločenských a humanitných vied so základmi v dnešnom transatlantickom priestore je zdrojom kritiky sústreďujúcej sa na to, že odlišné kultúrne kontexty – povedzme východoázijské či africké – sú znevýhodnené a neberú sa do úvahy ich špecifiká, a teda, že spoločenské a humanitné vedy sú eurocentrické či západno-centrické.

Áno, presne tak to je. Súvisí to s rozvojom modernity a jej kľúčových inštitúcií. Tak ako sa napríklad suverénna teritoriálna štátnosť vyvinula v špecificky európskych podmienkach neskorého stredoveku a dnes je globálne akceptovaným štandardom organizácie politických spoločenstiev, tak sa aj štandardy spoločenských a humanitných vied vyvinuli v špecifických podmienkach západnej civilizácie siahajúcej ešte začiatkom 20. storočia až do Bratislavy, Košíc, Ľvova a Odesy a dnes sú globálne akceptované od Singapuru cez Tokio až po Nairobi a Dar-es-Salaam. Spoločenské a humanitné vedy sú a v dohľadnej budúcnosti aj budú západo-centrické.

Totalitné ruptúry

Globálne a kozmopolitné základy komunity spoločenských a humanitných vied sa pokúšali systematicky narušiť totalitné režimy. Nacizmus prostredníctvom rasových zákonov a politického prenasledovania zlikvidoval storočia budované vedecké komunity. Napríklad susedná Viedeň, ktorá bola ešte v 20. rokoch minulého storočia domovom absolútne určujúcich vedeckých osobností a debát v metodológii spoločenských vied, politológii, psychológii, sociológii, histórii či právnej teórii sa na konci druhej svetovej vojny ocitla v stave intelektuálnej vybombardovanosti. Spoločenskí a humanitní vedci boli buď po smrti, alebo v exile, z ktorého sa neplánovali vrátiť.

Rakúsko sa však s touto stratou nemienilo zmieriť a systematicky sa od 60. rokov snažilo znovu vytvoriť priestor na rozvoj vedeckých kapacít a ich znovupripojenie k západným vedeckým a intelektuálnym centrám – hlavne v Spojených štátoch. Kľúčom bolo doktorandské vzdelávanie a aj s týmto cieľom vznikol z iniciatívy rakúskych vedcov v exile Paula Lazarsfelda a Oskara Morgesterna prestížny viedenský Inštitút vyšších štúdií (Institut für Höhere Studien – IHS), ktorý generáciám mladých spoločenských a humanitných vedcov poskytol doktorandské vzdelanie za pomoci prednášajúcich z popredných amerických a európskych univerzít. Cieľom bolo systematicky znovu pripojiť Rakúsko ku globálnej vedeckej komunite.

Kľúčoví spoločenskí a humanitní vedci v dnešnom Rakúsku patria medzi absolventov IHS. Nacistická ruptúra však naďalej zostáva citeľná a rakúske spoločenské a humanitné vedy zďaleka nedosahujú takú mieru vplyvu na globálnu vedeckú komunitu, akú mali pred sto rokmi.

Skutočná tragédia

Deštruktívne účinky komunizmu na spoločenské a humanitné vedy u nás nie je nutné bližšie rozvádzať. Vedy ako sociológia a história prevažne slúžili režimu a iné, ako napríklad politológia, u nás do roku 1989 prakticky neexistovali. Bútorovské „ostrovy pozitívnej deviácie“, samozrejme, existovali a osvietení politickí filozofi, ako profesor Miroslav Kusý, dokázali byť vo svojej práci inšpirovaní spisbou juhoslovanských akademikov ovplyvnených francúzskymi a západonemeckými intelektuálmi. Tieto vplyvy však nemali ako byť systematické, pretože režim systematicky narušil a blokoval prístup k vedeckým diskusiám prebiehajúcim globálne v slobodnom svete.

Málokto z vedcov dokázal túto núdznu situáciu cnostne využiť na formuláciu nového teoretického prístupu tak ako napríklad sovietsky literárny vedec Michail Bachtin, ktorý rozvinul koncepciu „literárnej dialogickosti“, a to vďaka tomu, že písal a diskutoval vo svojich textoch sám so sebou, keďže nemal ako diskutovať s kolegami v zahraničí.

Celé generácie spoločenských a humanitných vedcov u nás fungovali v odpojenosti od určujúcich vedeckých debát vo svojich odboroch. Po roku 1989 sa teda naši vedci pri prvých pobytoch v knižniciach západných univerzít rozhliadali ako Alice v ríši divov – premožení množstvom a dezorientovaní neznalosťou teoretických súvislostí.

Tragédiou slovenských spoločenských a humanitných vied však nebola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie