Čínu baví sledovať problémy Západu

Autor pôsobí v Inštitúte ázijských štúdií

Cesta vlakom Šanghaj – Tchaj-jüan, v šestke sedačiek sedí oproti čínska rodinka a s neskrývaným záujmom pozerá na návštevníkov zo strednej Európy. Otázka nasleduje otázku, zaujíma ich najmä, koľko zarábame. Otec rodiny nakoniec skonštatuje, že Čína je síce ešte stále chudobnejšia ako rozvinuté krajiny, ale hlavne majú pokoj a stabilitu.

Moje úsilie vyvrátiť predstavu o „nepokojoch a rebéliách“, ktorými na široko-definovanom Západe trpíme, padá na kameň, a to nie po prvýkrát. Jedna z mnohých podobných skúseností odzrkadľuje jeden z aspektov čínskeho vnímania Západu. Ilustruje tiež, ako čínska propaganda v čase vzostupu „trumpizmu“, dozvukov brexitu a pokračujúcich bolehlavov utečeneckej krízy vyhráva ideologický boj v prospech čínskeho modelu vládnutia.

Rok 2016 priniesol viacero šokov, ktoré zatriasli s dôverou v liberálne demokracie Západu. Hlasovanie o vystúpení Británie z Európskej únie, ktoré podľa väčšinového konsenzu ide proti vlastným ekonomickým i geopolitickým záujmom, ukázalo na vratkosť verejnej mienky a jej náchylnosti podľahnúť kampaniam postaveným najmä na emóciách.

Nárast populizmu na druhej strane Atlantiku sa zdá byť ešte dramatickejší. Poháňaný podporou miliónov Američanov, samozvanou „tichou väčšinou“, ktorej potreby a názory sú elitou ignorované, sa Donald Trump dostal až do priameho súboja o Biely dom. To sa mu podarilo napriek zreteľnej prázdnote sľubov, pozostávajúcich z grandióznych plánov, ktoré brnkajú na tie správne struny u jeho podporovateľov. Podobne ako v prípade brexitu, aj tu vyhrávajú emócie, fakty nie sú dôležité.

No a napokon nezvládnutá odpoveď na utečeneckú krízu, s ňou spojený nárast nacionalistických tendencií a rozširujúca sa medzera medzi elitami a náladami elektorátu tvoria neutešený obraz západnej demokracie.

Číňanov to baví

Čínske médiá tieto témy sledujú so značným apetítom. Brexit jednoznačne nie je pre Čínu pozitívnou správou, keďže ním stráca jeden z pilierov svojho postavenia v Únii. Nepriamo však išlo o propagandistické víťazstvo. Médiá písali o výsledku referenda ako o populizácii demokracie, víťazstve krátkodobých záujmov nad dlhodobými záujmami celej krajiny. Vzťah politikov a voličov je tu prirovnaný k vzťahu dílera ópia a jeho klienta; politici v snahe získať podporu občanov plnia ich prehnané požiadavky.

Čínskym komentátorom i návštevníkom internetových diskusií jednoducho nešlo do hlavy, ako mohlo zdanlivo mávnutím prsta dôjsť k takému závažnému rozhodnutiu o budúcnosti celej krajiny. O brexite sa tak píše ako o dôležitej lekcii, poukazujúcej na defekty západného štýlu demokracie, kde vyhráva krátkozrakosť a iracionalita.

Brexit dokazuje aj to, ako nekontrolovaná debata vo verejnom priestore, postavená aj na skreslených a niekde i úplne chybných informáciách, môže viesť k závažným dôsledkom. Zdanlivo sa tak väčšiemu opodstatneniu dostáva kontrole prúdu informácií a usmerňovaniu diskurzu praktizovaného Pekingom.

Čínska vláda čoraz viac uťahuje uzdu správaniu, ktoré nazýva „nezodpovedným šírením poplašných správ“, čím sa jediným zdrojom informácií postupne stávajú len oficiálne médiá. Dosahuje sa tak vytvorenie tej „správnej“ verejnej mienky a obmedzenie katalyzátorov výbušných nálad v spoločnosti.

Veľká huba

Donald Trump síce možno svojím obrazom úspešného biz­nismana imponuje čínskemu obdivu k bohatstvu a úspechu, no aj on si v médiách vyslúžil tvrdé hodnotenia. Venujú sa najmä otázke, čo jeho popularita hovorí o americkej demokracii. Médiá píšu o vlne populizmu a násilných epizódach sprevádzajúcich kampaň, ktoré potvrdzujú rastúce protiklady v americkej politike.

Čínske médiá majú aj tendenciu vnímať súčasné dianie primárne cez prizmu triednych rozporov, kde na strane Trumpa stojí najmä biela, robotnícka Amerika. Prebiehajúca kampaň mala jasne poukázať na obmedzenia Washingtonom propagovanej demokracie. „Veľká huba“ Trump má byť charakteristickým produktom tohto systému.

Trumpova „hviezda“ je tiež kontrastom s čínskym samozvaným meritokratickým systémom, v ktorom kádre stúpajú od aparátčika niekde v zapadnutej provincii až na člena všemocného Politbyra. Tento vertikálny postup vrstvami čínskeho politického sveta je pritom postavený na zásluhách pri dosahovaní ekonomického rastu a na ostatných meradlách, ktoré majú preukázať politické schopnosti.

Už len samotná možnosť, že Trump, ktorý nemá žiadne skúsenosti z politického úradu, sa dostane rovno do najvyššej pozície v americkom politickom systéme, je preto šokujúca. Predstava o osvietenej meritokracii v Číne môže byť pochopiteľne len výsledkom pohľadu so silnými ružovými okuliarmi. Lenže tento obraz sa Číne vcelku úspešne darí projektovať pre domáce i zahraničné publikum a v protiklade so súčasným „chaosom“ na Západe získava čoraz silnejšiu pôdu pod nohami.

Čínska cesta

Zakopnutia vyspelých demokracií v čínskej interpretácii ešte viac zdôrazňujú nebezpečenstvo šírenia západného štýlu demokracie do krajín, kde nemá zapustené korene. Príkladom je i neúspech arabskej jari a upadnutie zúčastnených krajín do ekonomickej priepasti a vnútorných nepokojov, v niektorých prípadoch až po vlečúce sa občianske vojny.

Takáto interpretácia ďalej tvrdí, ako propagácia demokracie Západom v arabskom svete v konečnom dôsledku viedla až k súčasnej utečeneckej kríze. Čína je podľa tohto argumentu komplikovaná krajina s mnohými etnickými skupinami a rozdielnymi úrovňami ekonomického vývoja.

Opustiť súčasnú cestu „založenú na skutočných podmienkach“ Číny a nahradiť ju „systémom založeným na ilúziách“, by pre krajinu znamenalo katastrofu. Táto cesta nakoniec vyniesla Čínu z najnižších vrstiev hierarchie svetovej ekonomiky až na jej motor a pozdvihla z podmienok chudoby stámilióny Číňanov. Pre Čínu je tak stabilita nadovšetko a nevyhnutne predchádza všetky ostatné spoločenské statky.

Trápenie západných demokracií, ktoré ako keby upadli do priepasti populizmu a vyhrotenej verejnej diskusie, pridáva na lesku čínskemu režimu. Pod heslom stability Peking úspešne odporuje rozšíreniu západného typu demokracie, ktorý sa nakoniec údajne dnes ukazuje ako „dekadentný“, a čínska cesta ostáva tou objektívne správnou.

Je však otázne, či žiara a lesk čínskeho režimu, ktorého najvyššou devízou bola ohromujúca snaha dosahovať neustály ekonomický rast, nevyblednú, keď ekonomika preradí na nižšiu rýchlosť či dokonca začne stagnovať. Vtedy už upozorňovanie na „patologické vady“ západných systémov nemusí fungovať.