Silné albumy vtedy vydali aj Queen, Pearl Jam, U2 a ďalší. Prečo sa najviac hovorí o Nirvane?

Čo nové sa po štvrťstoročí dá ešte povedať o albume, ktorý vtedy zásadne zmenil hudobnú scénu? Skôr než pripomínať všetky známe fakty a historky týkajúce sa Nevermindu je zaujímavejšie pozrieť sa na to, v akých časoch vznikol a ako je možné, že sa dokázal tak výrazne presadiť ešte pred nástupom internetu.

Keby sme sa preniesli do Ameriky na začiatku 90. rokov, uvideli by sme meniacu sa spoločnosť aj meniacu sa hudobnú scénu. Studená vojna sa skončila, prišla bitka o Perzský záliv, prezident Bush zvýšil dane aj nezamestnanosť, v hitparádach rotoval nudný mainstreamový pop a debilné hairmetalové kapely. Generáciu detí ľudí narodených v ére povojnovej populačnej explózie to vôbec nezaujímalo. Chcela inú hudbu, ktorá vyjadruje jej pocity. Bolo jasné, že niečo musí prísť. Prišlo – nielen v hudbe, aj v politike. Kým v januári 1990 mal Bush podporu 85 percent Američanov, na konci roku 1992 ho jasne odmietli a zvolili si fešáckeho štyridsiatnika Billa Clintona.

Hudobnú revolúciu zosobnilo jedno meno a jeden štýl. Nirvana a grunge. Lenže keď sa spätne pozeráme na rok 1991, je jasné, že tých mien bolo viac a že nešlo len o generačnú záležitosť. Niekoľko už zavedených kapiel dokázalo prekvapiť veľkými štýlovými premenami a zároveň veľmi výrazne dali o sebe vedieť viacerí mladí muzikanti. Bol to naozaj veľmi silný rok (zoznam albumov s ich opismi a ukážkami nájdete v druhej polovici článku).

Prečo ducha doby najlepšie zachytila Nirvana? Najľahšia odpoveď znie, že v triu sa po nevýraznom debutovom albume prestriedalo pár bubeníkov, až prišiel nadupaný Dave Grohl, a líder Kurt Cobain našiel nový spôsob skladania piesní. Tie boli odrazu silné aj uhladené, s netradičnými kombináciami akordov, melodické a zároveň so skreslenými gitarami. Keď si Nevermind rozoberiete na jednotlivé prvky, mnohé sa dajú vystopovať aj u iných kapiel, ale tu boli pokope a vybrúsené do mixu, ktorý funguje od prvej sekundy.

Monštruózny útok bicích v úvode skladby Smells Like Teen Spirit bol spolu s „okamžitým“ gitarovým riffom jasné vykopnutie dverí do nového sveta, ktoré potrebovali počuť mnohí mladí Američania aj ich rovesníci po svete. A našli sa aj v rozorvaných a ironických textoch o frustráciách najrôznejšieho druhu. Toto bol ich vlastný soundtrack. A videoklip s profesionálne nakrútenou anarchiou jasne zobrazil ich naštvanosť voči konzervatívnej vláde a uhladenej konformnej spoločnosti. Všetci odmietaní tínedžeri, nezávislí umelci, homosexuáli, aktivisti, pacifisti zrazu dostali niečo, čo mohli prijať za svoje.

Druhou polovicou tajomstva úspechu Nevermindu je zvuk. Neuveriteľne hutný a dynamický, bez odrezaných basov a výšok pri kompresii, ktorá sa stala neskôr trendom pri nástupe empétrojok a prenosných digitálnych prehrávačov. Vtedy sa ešte hudba nepočúvala na počítačoch so šunkovými repráčikmi, záležalo na farebnosti zvuku, a nie na jeho hlasitosti.

V prípade Nirvany to bola zásluha producenta Butcha Viga, ktorý sa rozhodol celú kapelu nahrať naživo a potom zdvojiť vokály (pričom Cobainov počiatočný odpor zlomil argumentom, že tak to robil aj Lennon). Dokonale zaznamenal najmä bicie, tie brutálne drevorubačské údery Grohla, ktoré dávajú triu nenormálnu rytmiku.

Producent Nevermindu: Vedeli sme, že ideme nahrať dobrý album

Americký hudobník BUTCH VIG sa ako producent výraznou mierou podieľal na zvuku albumu Nevermind. Okrem toho produkoval albumy The Smashing Pumpkins, Sonic Youth alebo Foo Fighters a dnes bubnuje vo vlastnej kapele Garbage.

Mali ste vopred tušenie, že sa Nirvana zmení na hudobnú tvár 90. rokov?

Keď som počul ich prvý album Bleach z roku 1989, nezaujalo ma to. Dodnes si myslím, že je to strašne jednostranná nahrávka. Z toho všetkého tam vytŕča neuveriteľne melodická skladba About A Girl, ktorá je krásne postavená na akordoch ako kompozície od dua Lennon/McCartney. To sa stalo základom pre to, ako Kurt písal piesne na Nevermind. Vedeli sme