Denník N

Silné albumy vtedy vydali aj Queen, Pearl Jam, U2 a ďalší. Prečo sa najviac hovorí o Nirvane?

Spencer Elden sa nechal pri výročí albumu Nevermind odfotiť v rovnakej póze ako na obale, keď mal štyri mesiace.
Spencer Elden sa nechal pri výročí albumu Nevermind odfotiť v rovnakej póze ako na obale, keď mal štyri mesiace.

Rok 1991 bol v hudbe mimoriadny. Viaceré veľké mená sa vypli k výborným nahrávkam, objavilo sa aj veľa nových talentov. Ale 24. septembra sa na trhu objavilo niečo, čo zatienilo všetko ostatné.

Čo nové sa po štvrťstoročí dá ešte povedať o albume, ktorý vtedy zásadne zmenil hudobnú scénu? Skôr než pripomínať všetky známe fakty a historky týkajúce sa Nevermindu je zaujímavejšie pozrieť sa na to, v akých časoch vznikol a ako je možné, že sa dokázal tak výrazne presadiť ešte pred nástupom internetu.

Keby sme sa preniesli do Ameriky na začiatku 90. rokov, uvideli by sme meniacu sa spoločnosť aj meniacu sa hudobnú scénu. Studená vojna sa skončila, prišla bitka o Perzský záliv, prezident Bush zvýšil dane aj nezamestnanosť, v hitparádach rotoval nudný mainstreamový pop a debilné hairmetalové kapely. Generáciu detí ľudí narodených v ére povojnovej populačnej explózie to vôbec nezaujímalo. Chcela inú hudbu, ktorá vyjadruje jej pocity. Bolo jasné, že niečo musí prísť. Prišlo – nielen v hudbe, aj v politike. Kým v januári 1990 mal Bush podporu 85 percent Američanov, na konci roku 1992 ho jasne odmietli a zvolili si fešáckeho štyridsiatnika Billa Clintona.

Hudobnú revolúciu zosobnilo jedno meno a jeden štýl. Nirvana a grunge. Lenže keď sa spätne pozeráme na rok 1991, je jasné, že tých mien bolo viac a že nešlo len o generačnú záležitosť. Niekoľko už zavedených kapiel dokázalo prekvapiť veľkými štýlovými premenami a zároveň veľmi výrazne dali o sebe vedieť viacerí mladí muzikanti. Bol to naozaj veľmi silný rok (zoznam albumov s ich opismi a ukážkami nájdete v druhej polovici článku).

Prečo ducha doby najlepšie zachytila Nirvana? Najľahšia odpoveď znie, že v triu sa po nevýraznom debutovom albume prestriedalo pár bubeníkov, až prišiel nadupaný Dave Grohl, a líder Kurt Cobain našiel nový spôsob skladania piesní. Tie boli odrazu silné aj uhladené, s netradičnými kombináciami akordov, melodické a zároveň so skreslenými gitarami. Keď si Nevermind rozoberiete na jednotlivé prvky, mnohé sa dajú vystopovať aj u iných kapiel, ale tu boli pokope a vybrúsené do mixu, ktorý funguje od prvej sekundy.

Monštruózny útok bicích v úvode skladby Smells Like Teen Spirit bol spolu s „okamžitým“ gitarovým riffom jasné vykopnutie dverí do nového sveta, ktoré potrebovali počuť mnohí mladí Američania aj ich rovesníci po svete. A našli sa aj v rozorvaných a ironických textoch o frustráciách najrôznejšieho druhu. Toto bol ich vlastný soundtrack. A videoklip s profesionálne nakrútenou anarchiou jasne zobrazil ich naštvanosť voči konzervatívnej vláde a uhladenej konformnej spoločnosti. Všetci odmietaní tínedžeri, nezávislí umelci, homosexuáli, aktivisti, pacifisti zrazu dostali niečo, čo mohli prijať za svoje.

Druhou polovicou tajomstva úspechu Nevermindu je zvuk. Neuveriteľne hutný a dynamický, bez odrezaných basov a výšok pri kompresii, ktorá sa stala neskôr trendom pri nástupe empétrojok a prenosných digitálnych prehrávačov. Vtedy sa ešte hudba nepočúvala na počítačoch so šunkovými repráčikmi, záležalo na farebnosti zvuku, a nie na jeho hlasitosti.

V prípade Nirvany to bola zásluha producenta Butcha Viga, ktorý sa rozhodol celú kapelu nahrať naživo a potom zdvojiť vokály (pričom Cobainov počiatočný odpor zlomil argumentom, že tak to robil aj Lennon). Dokonale zaznamenal najmä bicie, tie brutálne drevorubačské údery Grohla, ktoré dávajú triu nenormálnu rytmiku.

Producent Nevermindu: Vedeli sme, že ideme nahrať dobrý album

Americký hudobník BUTCH VIG sa ako producent výraznou mierou podieľal na zvuku albumu Nevermind. Okrem toho produkoval albumy The Smashing Pumpkins, Sonic Youth alebo Foo Fighters a dnes bubnuje vo vlastnej kapele Garbage.

butchvigMali ste vopred tušenie, že sa Nirvana zmení na hudobnú tvár 90. rokov?

Keď som počul ich prvý album Bleach z roku 1989, nezaujalo ma to. Dodnes si myslím, že je to strašne jednostranná nahrávka. Z toho všetkého tam vytŕča neuveriteľne melodická skladba About A Girl, ktorá je krásne postavená na akordoch ako kompozície od dua Lennon/McCartney. To sa stalo základom pre to, ako Kurt písal piesne na Nevermind. Vedeli sme, že ideme nahrať dobrý album, ale nemali sme ani poňatia, ako to nakoniec vypáli.

Keď produkujete albumy, snažíte sa byť tým „piatym“ členom kapely, alebo len profesionálom, ktorý si odvedie svoju prácu a ide si po svojom? Snažíte sa byť kamarát s danou kapelou?

Každý album je iný a každá kapela je iná. Niektorí potrebujú psychológa a niektorí len zvukového inžiniera. Pred nahrávaním si musím tieto veci vždy ujasniť. Snažím sa veľa hovoriť do aranžmánov, chcem, aby boli skladby melodické. Čiže hovorím, že treba zvýrazniť túto linku, zahraj tam tento prechod a podobne. Som popový producent.

Pracovali ste aj na nahrávke Wasting Light od Foo Fighters, ktorí chceli, aby bola nahratá analógovo. Bol to podľa vás dobrý nápad?

Najprv som vôbec nechcel. Vo svojej domovskej kapele Garbage sme všetci blázni do nových technológií a som nadšený z toho, čo sa dá za pomoci počítača dosiahnuť. Môžete meniť štruktúru skladby za pár sekúnd. Pri nahrávaní na pás však omnoho viac ide o konkrétny výkon hudobníka. Nemôžete len tak presúvať jednotlivé veci, strihať a lepiť alebo automaticky upratať spev do správnej tóniny. Veci znejú inak nahraté na páse. Na tom sme síce vyrastali, ale počas prvého dňa som sa musel vrátiť mysľou o dvadsať rokov späť. Nakoniec to však bol skvelý zážitok a užili sme si mnoho zábavy.

Najväčší mýtus o Neverminde je jeho okamžitý úspech. Album vyšiel 24. novembra septembra 1991, no žiadny zázrak sa nekonal. Než sa z neznámej klubovej kapely stali ikony alternatívneho rocku, uplynulo ešte veľa času. Ten moment prišiel až v januári 1992, po vystúpení Nirvany v televíznej šou Saturday Night Live a zostrelení nového albumu Michaela Jacksona z čela Top 10. Medzitým sa udialo niekoľko veľmi dôležitých udalostí.

Tou prvou bol totálne zlý odhad vydavateľa. Nirvana prešla od nezávislej značky Sub Pop k veľkej firme Geffen (lebo tam vydávali aj ich hrdinovia Sonic Youth) a prvý týždeň po vydaní Nevermindu poslali do obchodov len 46-tisíc kópií. To paradoxne len prospelo. Reči o zaujímavej novej kapele sa totiž viedli medzi mladými fanúšikmi alternatívnej scény od začiatku septembra, keď sa uchytila v mnohých nezávislých rádiách. Očakávaný album v obchodoch sa rýchlo rozchytal a zlá obchodná stratégia sa ukázala ako geniálny marketing.

Hranica medzi undergroundom a mainstreamom zmizla, keď videoklip odpremiérovala MTV a začala ho intenzívne opakovať. A nebolo treba Facebook ani iné sociálne siete, ani internet. Stačil obal s nahým dieťaťom, ktoré pláva pod vodou a pred ním na háčiku visí dolárová bankovka. Nevermind debutoval na 144. mieste hitparády a záujem oň sa začal zvyšovať postupne, ale vo veľkých objemoch. Na konci októbra zlomil hranicu pol milióna predaných kusov, koncom novembra už sa predávalo týždenne 300-tisíc kusov a toto číslo dlho neklesalo, čím čoskoro komerčne zatienilo aj najviac propagované „áčkové“ tituly.

Jeden z "alternatívnych" obalov platne. Foto - Kirk Weddle/Rolling Stone
Jeden z „alternatívnych“ obalov platne. Foto – Kirk Weddle/Rolling Stone

„Nevermind prekonal počas posledných týždňov U2, Michaela Jacksona aj Metallicu, čo sú skutočne veľké mená,“ potvrdil v januári 1992 pre New York Times obchodný riaditeľ vydavateľstva Geffen. „Keby mi niekto vlani povedal, že Nirvana sa bude predávať lepšie než U2, asi by som umrel od smiechu.“

Stalo sa a čudovali sa všetci vrátane kapely. Tá prišla o čaro klubového hrania, sláva a drogy ju začali postupne rozkladať. Od vydania albumu uplynulo 25 rokov, Cobain mal iba o dva viac, keď sa zastrelil. Z dieťaťa na obale je mladý muž, ktorý s nadhľadom zapózoval pri rekonštrukcii starej fotografie a Nevermind si dnes občas púšťajú už len tí, ktorí na ňom vyrastali.

Zvuk roku 1991 – ďalšie zaujímavé albumy, ktoré vtedy vyšli

JANUÁR
Sting: Soul Cages

Silná kolekcia osobných piesní, v ktorých sa Sting vyrovnal so smrťou svojho otca. Opäť obklopený špičkovými  džezmenmi, ktorým neprekážalo hrať päťminútové veci. Okrem svižnej titulnej skladby a podobne ladenej hitovky All This Time sú tu krásne balady Why Should I Cry For You a Mad About You. Až do roku 2010 jediný Stingov album, na ktorého obale nebola jeho fotografia. Aj takáto hudba vtedy znela na štadiónoch a v rádiách.

FEBRUÁR
Queen: Innuendo

Ošúchaná fráza hovorí, že umierajúca labuť naposledy zaspieva najkrajšiu pieseň. Hoci Freddy Mercury oficiálne tajil, že má AIDS, kto videl vychudnutého speváka v čiernobielych videoklipoch a počul záverečnú skladbu Show Must Go On musel minimálne tušiť, že to s ním nevyzerá dobre. Deväť mesiacov po vydaní albumu Innuendo zomrel. Ale rozlúčil sa s kapelou a fanúšikmi vo veľkom štýle.

MAREC
R.E.M.: Out of Time

Málokedy sa stáva, aby sa kapela komerčne presadila až pri siedmom albume. R.E.M. to dokázali vďaka inteligentným pesničkám, kde úplne prirodzene prepojili prvky popu, rocku a folku. Navyše sa im vtedy podarilo zložiť ich najlepšie veci – chytľavé hitovky Losing My Religion, Shiny Happy People či Radio Song fungujú od prvých sekúnd.

APRÍL
Lenny Kravitz: Mama said

Dráždivá zmes hardrocku a soulu. Silné nápady, silné stvárnenie. Mladík s dreadmi a jeho kapela vyzerali aj zneli, akoby chceli byť súčasťou hudobnej scény zo začiatku 70. rokov, a trafili do retro nálady časti svojich rovesníkov aj ich rodičov. Vedeli vytiahnuť silný riff (Always on the Run) a nehanbili sa ani za pekné melódie v stredných tempách (It Ain’t Over ’til It’s Over).

AUGUST
Massive Attack: Blue Lines

Bristol nebol do 90. rokov žiadnym dodávateľom nových hudobných trendov ako Londýn či Manchester. Lenže vtedy to prišlo. Temné atmosféry, pulzujúca dunivá basa, breakbeaty, sampling, éterické ženské vokály aj rap… zrodil sa trip hop a nová vlna elektronickej hudby. Medzi jej hlavné hviezdy sa začlenili práve Daddy G a Robert 3D Del Naja, ktorí okolo seba striedali rôznych spevákov.

Metallica: Black album

Neprešiel týždeň, keď by sa z tohto albumu predalo menej ako tisíc kusov. Metallica prešla od surového debutu Kill  ‘em All (1983) dlhú cestu a bola na zaslúženom vrchole, keď státisíce fanúšikov čakali na otvorenie obchodov, aby si mohli uchmatnúť ich novú nahrávku. Základom úspechu bola bombastická produkcia Boba Rocka, nadupané skladby a niečo, za čo kapelu mnohí kritizovali – balady. Unforgiven a Nothing Else Matters sú však ukážkami skladateľského majstrovstva a aj vďaka nim sa tvrdá gitarová hudba dostala do uší bežných ľudí viac ako kedykoľvek predtým.

Pearl Jam: Ten

Nirvana upriamila pozornosť na hudobnú scénu mesta Seattle na západnom pobreží. Na tej sa výrazne zaskvel aj debut skupiny Pearl Jam, za ktorou stáli mladí, no už skúsení muzikanti, ktorí sa dali dokopy so spevákom Eddiem Vedderom. Jeho zvučný hlas a nápadité gitarové riffy do seba dobre zapadali, no táto partia odmietla rýchly úspech aj svet šoubiznisu.

SEPTEMBER
Ozzy Osbourne: No More Tears

Podobne ako sa Alice Cooperovi podarilo reštartovať svoju kariéru dva roky pred ním, sa aj bývalý frontman Black Sabbath s albumom No More Tears vrátil silnejší. Mladý gitarista Zakk Wylde bol hráčsky i skladateľsky prvou skutočne dôstojnou náhradou za tragicky zosnulého Randyho Rhoadsa z Ozzyho prvých sóloviek. Okrem členov kapely sa na tvorbe podieľal aj Lemmy Kilmister z Motörhead, ktorý napísal štyri texty, napríklad k Ozzyho najväčšiemu hitu Mama I’m Coming Home.

Guns N’ Roses: Use your illusion I, II

Hlučný rock’n’roll, ktorý predviedli na prvom albume Appetite For Destruction (1987), bol iný ako čokoľvek, čo vtedy rotovalo na MTV. Divoký životný štýl, ktorý bol súčasťou ich úspechu, sa im však čiastočne vypomstil. Pre drogy dostal padáka bubeník Steve Adler, čo zbrzdilo produkciu novej nahrávky. Nakoniec však oba albumy Use Your Illusion nadviazali na úspech debutu a kapela bola na vrchole popularity. Červenej strane dominuje štýlová diverzita a dôraz na pompéznosť (najmä v deväťminútovej hitovke November Rain), kým modrá „dvojka“ je zomknutejšia a azda aj o chlp lepšia.

Red Hot Chili Peppers: Blood Sugar Sex Magik

Na prelomový album si tiež museli dosť dlho počkať. Na nadčasovej piatej nahrávke však v správnom pomere vyvážili svojskú melodiku s funkovou dravosťou aj hravosťou. Úspechu výrazne pomohla „suchá“ produkcia Ricka Rubina – vynikajú jednotlivé nástroje, najmä nápaditá gitara najmladšieho člena Johna Fruscianteho. Album priniesol ich prvé veľké hity, ako sú Give It Away a členitá balada Under The Bridge. Frusciante však prudkú slávu neustál, z kapely odišiel a takmer celé 90. roky sa topil v drogách.

Primal Scream – Screamedelica

 Dokonalý prípad, ako sa kapela niekedy musí úplne zmeniť, aby bola úspešná. Prvé dva albumy reprezentovali tradičnú gitarovú hudbu, zlom prišiel až po zasvätení do vlny tanečnej hudby. Producent a DJ Andy Wheaterall vtedy takmer na nepoznanie zremixoval skladbu I’m Losing More Than I’ll Ever Have a pripravil tak ich prvý veľký hit Loaded. „Tanečná a drogová kultúra neboli tak prepojené od 60. rokov. Takéto udalosti si vyžadujú svoju hymnu,“ retrospektívne napísal magazín NME. Je to rave-rock? Je to elektronická neopsychedélia? Je to jedno, tento album škótskej skupiny spojil dva odlišné svety a šokuje dodnes, aj keď jeho zvuk sa časom trochu opotreboval.

OKTÓBER
Soundgarden: Badmotorfinger

Aj keď sa tradične priraďujú ku grungeovým kapelám, v ich prípade to nie je až také jednoduché. Album Badmotorfinger sa totiž spolieha najmä na podladené sabbathovské riffy, zeppelinovskú bluesovosť a netradičné tempá. Každý člen kapely ukazuje rozoznateľný skladateľský rukopis a medzi vrcholy sa dá zaradiť úvodná Rusty Cage, temná Jesus Chris Pose alebo melodická Somewhere. Soundgarden svoj štýl časom ešte zdokonalili a o tri roky neskôr prichádzajú s najlepším albumom Superunknown.

NOVEMBER
U2: Achtung Baby

Bola to premena, aká zaskočila mnohých fanúšikov írskej štvorice, ktorá si predtým urobila meno vďaka melodickým pesničkám so zvonivými gitarami. Album vznikol v Berlíne, ktorý sa opäť stal slobodným mestom, a výrazne nasal  atmosféru jeho klubov, kde znela industriálna hudba aj tanečná elektronika. Zachytil aj chuť experimentovať a osobné krízy hlavnej autorskej dvojice Bono – The Edge. Odvážny a temnejší zvuk je do veľkej miery zásluhou producentov Daniela Lanoisa a Briana Ena.

Michael Jackson: Dangerous

Dnes už to vieme, ale vtedy to ešte také jasné nebolo. Kráľovi popu začal po megatrhákoch Thriller a Bad trochu dochádzať dych. Viac-menej zákonite, lebo donekonečna sa nedá prekonávať samého seba. Špeciálne, keď sa rozídete s producentom, ako je Quincy Jones. Jacko tým dosť stratil, a hoci ešte dokázal napísať svižnú hitovku Black Or White, zvyšok už nebol taký nápaditý a aranžérsky ohurujúci ako predtým. Celé to začalo byť príliš pompézne a lepkavo sladkasté. Dangerous ešte doputoval na čelo hitparád, ale zosadil ho práve nirvanovský Nevermind a predalo sa z neho o tretinu menej kusov ako z predchádzajúceho albumu Bad.

Teraz najčítanejšie