Denník N

Breiner bude pesimista, Markovič optimista. Na javisku sa stretnú po 23 rokoch

Keď vznikne nový festival, je to udalosť sama o sebe. Ak dokáže získať známe mená, ktoré nemá nik iný, je to udalosť dvojnásobná. To je prípad hlavných hviezd festivalu Amplión, ktorý bude najbližší víkend v Banskej Štiavnici.

„Stále je veľmi inšpiratívny partner,“ tvrdí o hudobníkovi Petrovi Breinerovi Milan Markovič. Začali spolupracovať ešte v roku 1987 v rozhlasovej relácii Pod pyramídou, v roku 1993 prešli na televíznu obrazovku. Formát politického kabaretu so živou hudbou bol veľkým zjavením, špeciálne v ére mečiarizmu. Hlavná dvojica sa po roku rozišla, Peter Breiner už totiž vtedy žil v Kanade a lietať niekoľkokrát mesačne cez Atlantik nebolo jednoduché. Večer Milana Markoviča pokračoval s novými hudobnými partnermi. Peter Breiner momentálne brázdi európske mestá so svojím Triangom, Milana Markoviča čaká v utorok 4. októbra v Bratislave premiéra nového MM kabaretu s Pánmi bratmi. Ale v sobotu sa objavia na pódiu spolu – 1. októbra na festivale Amplión v Banskej Štiavnici.

Čí to bol vlastne nápad, dať vás dvoch znovu dokopy?

Ľudí z festivalu Amplión. Nejako vystopovali, že v tomto období bude Peter viac dní na Slovensku. On najskôr nesmelo reagoval, či to bude stáť za to, ja podobne. Ale nakoniec sme sa dohodli, že to vyskúšame. Je to exkluzivita, spomienka. Po dlhom čase prvá, a ktovie, či nie posledná. Myslím si, že to môže byť pre divákov istá vzácnosť. Alebo aspoň zaujímavosť. Využívame voľné dni Petra na jeho momentálnom turné po Európe s formáciou Triango. On je cestovateľ, ktorý za muzikou a kumštom putuje odpradávna, ale stále je z toho znechutený. (smiech) Až kým som si sám nevyskúšal tú pásmovú nemoc, mal som dojem, že ju trošku prehráva. V roku 1993, keď sme robievali spolu televízne večery, vždy dorazil z Kanady a vyzeral ako polomŕtvy. Keď sa trošku aklimatizoval a zahrali sme predstavenie, vrátil sa za oceán a tam sa to opakovalo. Vtedy takto vydržal fungovať celý rok, čomu dodnes nerozumiem. Asi mal tú spoluprácu rád.

Váš večer bude stáť na pôvodných televíznych reláciách. Budete ich nejako aktualizovať alebo vysvetľovať?

Keď sme vyberali pesničky, zistili sme, že takmer nič netreba meniť. Iba niektoré mená. Na mnohé by si človek už najradšej ani nechcel spomínať. Ale inak je to stále zrozumiteľné. Zatiaľ sme to ešte celé nedali dokopy, lebo vieme, že sa toho ešte určite dosť nájde. Každý druhý deň sa v tejto krajine dá niečo vyhmatať. Pôvodné večery to bude pripomínať len formálne. Zvučka bude rovnaká, aj tá forma s úvodom. Potom sa to už vymkne spod kontroly, ale snáď tam budú všetky skladby, na ktoré si ľudia ešte spomenú a ktoré sa na 99,9 percenta nezmenili. Sú dokonale vhodné na to, aby sme k nim speli a z nich vychádzali. Ani jednu netreba doslovne vysvetľovať. Majú svoju hodnotu vďaka nadčasovým textom Jána Štrassera, ktorý s nami nejako vycítil tú dobu. Zároveň sme sa stali tak trochu aj predpovedačmi toho, čo príde a čo, žiaľbohu, tiež nie je na svetovú slávu.

Nie je to jeden z cieľov politického kabaretu?

Nepolitický kabaret z princípu neexistuje. Od prvého krčmového vystúpenia niekde vo Francúzsku pred vyše sto rokmi išlo vždy o ľudí, ktorí kdesi v kúte niečo zabrnkali a zakomentovali. Vždy to malo niečo so spoločenským životom. Že to tam dospelo až k nejakým revuálnym 50-členným súborom polonahých tanečníc so pštrosími perami, to už sú záležitosti týkajúce sa viac turistického ruchu. My sa snažíme, aby sme za ľudí niečo povedali. Pomenovali to, čo oni niekedy vyjadriť nevedia, niekedy nemôžu či nechcú, a preto sú veľmi vďační, keď to za nich urobí niekto iný. Kontakt s divákom je veľmi potrebný. Neviem si predstaviť, že by divák nespolupracoval, a to nielen potleskom a smiechom.

Milan Markovič s Petrom Breinerom v rozhlasovej relácii Pod pyramídou. Foto - Archív MM
Milan Markovič s Petrom Breinerom v rozhlasovej relácii Pod pyramídou. Foto – archív MM

A čo hostia? Vystačíte si sami?

Nebudú tí tradiční a už tobôž nie politici… Nebude to však celkom bez hosťa, no nechcem úplne všetko konkretizovať, niečo sa musí dozvedieť publikum aj na mieste. Ale myslím si, že bude prekvapené len príjemne. Až tak si fandím.

Obaja ste známi ako improvizačné typy, budete sa držať len nejakého rámcového scenára?

Peter bol vždy veľmi inšpiratívny partner a spolutvorca našich predstavení. On sa vie rozhodnúť doslova v sekunde, a to je v tomto type práce fundamentálne, či je to, čo mu práve napadne, zužitkovateľné alebo nie. Videl som, ako veľa ráz spozornel, ale vedel usúdiť, že keď niečo nebolo stopercentné, tak to nepovedal. Vďaka elektronickej pošte sme si vymenili zopár postrehov a podnetov, na základe ktorých vznikol – vo veľkých úvodzovkách povedané – „scenár“. Pri takomto type spolupráce si vždy treba stanoviť dva brehy, medzi ktorými sa budeme plaviť. Piliermi sú pesničky. Je ich naozaj dosť, viac ako sme ich mávali obvykle, a teraz sa budeme pohybovať medzi nimi. Príde aj na zábavky, väčšinou jeden na úkor druhého. Peter má zmysel pre dokonalú sebairóniu, v čom sa často pretekáme. Mám dojem, že práve v tom neraz bol, je a ešte dlho bude úspech verejného vystupovania. Pretože to publikum najradšej akceptuje. Keď najskôr dáte vedieť, že sám nie ste o nič viac, môžete sa pustiť aj do atakovania obecenstva.

Čo bolo najťažšie pri skúškach?

Peter sa trochu potrápil. Nejaký čas trvalo, kým v opere SND pochopili, načo my dvaja potrebujeme skúšobňu s klavírom. Ale podarilo sa, takže je možné, že čo nevidieť ma aj obsadia. Povráva sa, že kvalifikáciu na Kecala mám už dávnejšie. Ale neviem si predstaviť, ako by to mohlo vyzerať po ďalších dvadsiatich rokoch, pretože už teraz sa nám darí všeličo zabudnúť. Ale nakoniec sme dohromady osviežili jednu kolektívnu pamäť. Poviem vám, že ak sa bude baviť publikum tak, ako sme sa bavili na skúškach my dvaja starí somári, bude to úspech.

V čase vašej najväčšej slávy za Mečiara sa hovorilo, že Markovič polarizuje obecenstvo a obyvateľstvo. Mali ste vtedy ten pocit a zostal vám aj dnes?

Vždy boli takí, čo neprestávali s gratuláciami, a tiež takí, čo by ma najradšej videli niekde visieť a okamžite. To bolo a to zostalo. Vždy je podozrivé, keď je niečo jednohlasné, takže je to vlastne normálne.

Čo vás najviac prekvapilo, keď ste nedávno pripravili svoj večer v rámci protestov pred Bonaparte?

Bolo tam dosť mladých ľudí, ktorí ma pravdepodobne nepoznali, ale v priebehu toho zhromaždenia sa postupne prebúdzali a po skončení ma obkolesili asi desiati a bola z toho veľmi družná debata. Keď som sa ich pýtal, čo robia a čo chcú robiť, tak z toho vyšlo, že všetci si šetria na to, aby mohli odísť zo Slovenska. To je alarmujúce. Keby sa tu náhodou hneď zajtra niečo zmenilo, tak je tuším neskoro. Už odišlo veľa šikovných mladých ľudí.

To sa deje, ale zároveň už sa vrátilo dosť mladých, ktorí v cudzine žili okolo desať rokov.  

To by bolo skvelé, to je to, čo by som chcel vidieť. Mali by sme mladých priam vyháňať von, aby sa niečomu priučili, ale aby sa vrátili a všetky skúsenosti použili. Aby túto krajinu niekam posunuli a nedovolili rozvíjať sa tomu, čo tu máme už desiatky rokov. Treba novú krv. Alebo aspoň transfúziu.

Do akej miery môžu niečo zmeniť gestá, aké napríklad pred pár dňami urobil Daniel Lipšic, keď sa vzdal poslaneckého mandátu?

Viete, na čo sa najviac spolieham? Že aj toho skameneného diluviálneho voliča, ktorý nepochopil nič z prešľapov a zločinov našej vrchnosti, možno trkne, že existuje aj takýto postoj. Peter Breiner hovorí, že to nepomôže, lebo tu už nepomôže nič. Babky-demokratky pošli, ale vstali noví bojovníci. Mne by však stačilo, ak by sa v našom obyvateľstve objavilo nejaké zdravé jadro alebo aspoň zdravý atóm v tom jadre, ktorý si povie: „No, ja som toho Lipšica nemal rád, ale klobúk dolu za to, že dokázal toto.“ Verím, že to pôjde po takýchto krôčkoch.

Takže vo vašom predstavení budete za optimistu a Peter Breiner za pesimistu?

Áno, veľmi sa z týchto rolí nevychýlime. Ja ho odjakživa beriem ako narušiteľa. (smiech) Treba však poznamenať, že stupeň môjho optimizmu sa znižuje úmerne k počtu dôvodov na nejaké pozitívne úvahy.

Blíži sa tisíca repríza predstavenia Radošinského naivného divadla Jááánošííík, ktoré zľudovelo aj vďaka vášmu monológu v postave Uhorčíka. Je šanca, že sa v nej znovu objavíte?

Radšej s tým príliš nepočítajte. Nejde len o to, že najprv by ma musel niekto pozvať. Obávam sa, že sa za tie dlhé roky veľmi pomenili mnohé okolnosti, ktoré nám v časoch Jánošíkovho a Uhorčíkovho „zrodu“ priali. Bol som svedkom tohto predstavenia kdesi v prírode a osvedčené fóry, pri ktorých každú chvíľu nasledoval smiech, nezaberali. Málokto ešte vie, kto bola mamka Pôstková; spravte si anketu s otázkou, kto bol Uhorčík. Neviem, čo by to muselo byť za obecenstvo, aby to bol podobný úspech ako kedysi na Sibírskej ulici v Bratislave alebo v Malej sále PKO. Veľa by sa muselo špekulovať, aby sme si to odôvodnili sami pred sebou. Sme predsa len už sedemdesiatnici. Nechcem sa porovnávať, ale napríklad Rowan Atkinson vyhlásil, že už nebude robiť Mr. Beana, pretože už je vekovo, mentálne aj profesne inde. Mnohým je to ľúto, ale ja ho chápem. V najlepšom sa mu podarilo prestať. To nedokáže hocikto. Stálo by to za úvahu, nedá sa nič odmietnuť a priori, ale je to vo veľmi teoretickej rovine. Aj s Petrom Breinerom sa vraciame po dvoch dekádach k niečomu, čo je tiež už trochu risk, lebo sa vymenili generácie, spoločenská situácia a divácky vkus je v značnej miere deformovaný súčasnými médiami. V prípade Jánošíka by to bol podobný risk. Teší ma, keď často počúvam, aké to bolo fajn, a mnohí ľudia (dokonca v Česku) poznajú monológ Uhorčíka už pomaly lepšie ako ja sám, ale je to lepšie, ako keby po krkolomnom pokuse o návrat niekto zašomral: „Preboha, čo tam ten človek ešte chce?!“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie