Denník N

Školský zákon nestačí novelizovať, treba ho zmeniť

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Azda každému je už jasné, že sa slovenské školstvo nevyvíja dobrým smerom. Minister Plavčan opakovane hovorí, že plánuje uskutočniť školskú reformu. Aj v programovom vyhlásení vlády sú prísľuby reformných krokov, zdá sa však, že ide skôr o drobné úpravy než o zásadné koncepčné riešenia.

Autor je detský psychológ

Keď sa v roku 2008 prijímal nový zákon o výchove a vzdelávaní (školský zákon), bolo zrejmé, že nie je dokonalý. Napriek tomu som ho privítal. Devätnásť rokov po Novembri 1989 už bolo načase vymeniť zákon z r. 1976, ktorý, aby vôbec mohol fungovať, bol toľkokrát novelizovaný, že sa v ňom už nik poriadne neorientoval.

Predstava, že konečne budeme mať jasne spísané pravidlá, podľa ktorých budú môcť školy postupovať, však bola naivná. Za sedem rokov platnosti sa zákon dočkal štrnástich noviel. Realizovať výchovno-vzdelávací proces podľa pravidiel, ktoré sa neustále, často aj dvakrát v priebehu školského roka, menia, sa stalo čiernou morou pedagogických i tzv odborných (pedagógovia azda nie sú odborníci?) zamestnancov školského rezortu.

O zmenu školského zákona sa usilovali všetky vlády po roku 1989; každý minister (a striedali sa príliš často) však začínal od nuly – materiály pripravené predchodcom pokladal z politických dôvodov za nepoužiteľné. Snaha dosiahnuť širší spoločenský konsenzus potom viedla k tomu, že v priebehu svojho funkčného obdobia nestihol priviesť návrh zákona až po schválenie v parlamente. Až minister Mikolaj (za SNS) buchol do stola a zákon z jeho dielne od septembra 2008 platí.

Zásadným reformným krokom bola možnosť väčšej autonómie škôl pri modelovaní edukačného procesu formou školských vzdelávacích programov, tú však štátny vzdelávací program schválený za ministra Draxlera výrazne obmedzil. Prirýchlo pripravený zákon skrýval od samého začiatku viaceré nášľapné míny. Pokusy o korekciu nedostatkov formou noviel viedli k ešte väčšiemu zneprehľadneniu, miestami až k protirečivosti jeho textu. Ďalšie čiastkové novelizácie to podľa môjho názoru už môžu iba zhoršiť.

Zásadný problém

Pri tvorbe zákona č. 245/2008 Z. z. sa vychádzalo z presvedčenia, ktoré sme mali zažité ešte z komunistických čias – že všetko, čo nie je zákonom povolené, je zakázané. Zákon sa potom snaží okrem technických a organizačných záležitostí presne vymedziť aj každý detail práce učiteľa a všetkých, čo sa na výchovno-vzdelávacom procese podieľajú. Pri takomto prístupe je však temer nevyhnutné, že sa na niečo zabudne – a každú takúto chybu treba riešiť novelou, lebo bez opory v texte zákona nesmie škola, učiteľ či poradenský pracovník nič podniknúť. Tento prístup je samozrejme chybný. Zákaz aktivít nad rámec zákona sa týka štátnych orgánov – a škola nie je štátny orgán.

Orgánom štátnej správy je riaditeľ školy, resp. školského zariadenia, a potom už obec, kraj, ministerstvo… Ich činnosť presne vymedzuje zákon č. 596/2003 Z. z. v platnom znení. Škola ako taká ani jej jednotliví zamestnanci nevykonávajú štátnu správu; výchova a vzdelávanie predsa nie je výkonom štátnej správy, ale činnosťou vo verejnom záujme. A vo verejnom záujme určite nie je, ak učiteľ nemôže urobiť pre konkrétneho žiaka to najlepšie podľa svojho odborného vedomia a svedomia iba preto, že príslušný postup nie je uvedený v zákone.

Školský zákon má vymedziť rámcové pravidlá – mantinely, za ktoré pri edukácii nemožno zájsť, aby to zdravý vývin žiakov neohrozilo. Všetko to, čo treba robiť v záujme zdravého vývinu detí, však nemožno do legislatívneho textu vtesnať; často na to príde učiteľ až v priebehu práce s konkrétnym žiakom – a treba mu umožniť, aby to skúsil. Veľmi markantné je to pri práci s deťmi, ktoré sa líšia od tých ostatných.

Nezrovnalosti v rokoch

Slovensko je azda jedinou krajinou v Európe, kde dĺžka povinnej školskej dochádzky nezodpovedá počtu rokov potrebných na dosiahnutie uceleného stupňa vzdelania. U nás ide o tzv. nižšie stredné vzdelanie. To žiaci získajú v deväťročnej základnej škole, povinná školská dochádzka však trvá desať rokov.

Zákon z roku 2008 sa tak vrátil k nápadu komunistických úradníkov z r. 1976; ten sa však už vtedy neosvedčil: v prvých ročníkoch stredných škôl sú žiaci, ktorí nemajú o stredoškolské vzdelanie záujem, a škola nemá páky ako si poradiť s ich záškoláctvom a zlým vplyvom na ostatných.

Ďalším problémom je horná veková hranica školopovinnosti stanovená na 16 rokov. Žiaci, ktorí do tohto veku základnú školu nedokončia, majú smolu. Výnimočne môže riaditeľ povoliť dokončiť školu ôsmakovi, ak je predpoklad, že deviaty ročník ukončí najneskôr v školskom roku, v priebehu ktorého dovŕši 17 rokov. Pre ťažko zdravotne postihnutého je táto možnosť otvorená do 18 rokov.

Žiakom, ktorí mali odložený začiatok školskej dochádzky a potom ešte opakovali ročník, tieto výnimky nemusia stačiť. Tak nám zo základnej školy vychádzajú s neukončeným vzdelaním aj ľudia, ktorí majú dostatočnú mentálnu kapacitu na to, aby nižšie stredné vzdelanie dosiali.

Okrem detí s postihnutím diskriminujú súčasné pravidlá najmä deti zo znevýhodňujúceho sociálneho prostredia. Na ilustráciu uvediem príklad mladej ženy z východoslovenskej rómskej osady. Ako sedemročnú ju zaradili do špeciálnej školy. Keď sa v treťom ročníku ukázalo, že nie je mentálne postihnutá, preradili ju do bežnej ZŠ, vzhľadom na dovtedy získané vedomosti však musela začať od prvého ročníka.

Šestnásť rokov mala v siedmej triede, nemohla teda dostať výnimku na dokončenie školy. Po desiatich rokoch školskej dochádzky dosiahla napriek normálnemu intelektu a dobrým známkam iba primárne vzdelanie bez možnosti ďalej študovať či získať zamestnanie. Všetci pritom vieme, že nedostatočné vzdelanie je jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré udržujú rómske komunity v súčasnom neutešenom stave.

Keby som koncipoval pravidlá o povinnej školskej dochádzke, zvolil by som revolučný prístup: nestanoviť povinný počet rokov, ale povinnosť dokončiť základnú školu (nižšie stredné vzdelávanie). Absolútna väčšina detí by to zvládla za deväť rokov. Niektorí výnimočne nadaní možno aj za menej. Nuž a tí, ktorí majú akékoľvek zdravotné či sociálne problémy, by do školy chodili až kým ten deviaty ročník nezvládnu.

Samozrejme, že nejakú hornú hranicu vymedziť treba; malo by to však byť nie 16, ale 18 rokov. Vo výnimočných prípadoch (posúdenie tej výnimočnosti v tomto texte ponechávam stranou) ešte dva roky navyše. Pomohlo by to žiakom, ktorí predčasne vychádzajú zo základnej školy nie preto, že sú hlúpi, ale preto, že sú (z najrôznejších dôvodov) o čosi starší než stanovuje zákon. A pomohlo by to samozrejme aj spoločnosti, ktorá by mala menej nezamestnateľných a teda odkázaných na sociálnu podporu.

Žiaci so špeciálnymi potrebami

Termín špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby vznikol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, u nás sa začal používať o dvadsať rokov neskôr a temer ďalších dvadsať rokov trvalo, kým sme si naň zvykli. Paradoxne v čase, keď už vo svete prestáva byť aktuálny, pretože inkluzívna škola, ktorú sme sa medzinárodnými zmluvami zaviazali budovať, vyžaduje venovať pozornosť individuálnym výchovno-vzdelávacím potrebám každého žiaka.

Deti so špeciálnymi potrebami sú tie, ktorých psychický vývin sa natoľko líši od vývinu ich rovesníkov, že vyžadujú uplatniť pri výchove a vzdelávaní iné prístupy, než používame v bežnej populácii. Vo vzťahu k týmto deťom vidím v súčasnom školskom zákone dva vzájomne súvisiace zásadné problémy.

Zákon nerozlišuje mieru špeciálnych potrieb. Žiaka treba jednoznačne zatriediť. Ak je „žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami“, má nárok na špeciálny prístup – či už v niektorej špeciálnej škole, alebo ako integrovaný žiak, ktorý v bežnej škole postupuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Ak takto označený nie je, musí postupovať rovnako ako ostatní žiaci v triede. Jestvuje však mnoho detí s problémami, ktoré by potrebovali edukačné prístupy upraviť, nie však až natoľko, aby sa im museli vypracúvať individuálne programy.

Stačilo by napríklad iba použiť iný typ zadávaných úloh a iný spôsob ich hodnotenia. Veľmi markantné je to u nadaných detí. Zákon používa označenie „žiaci s nadaním“, čo evokuje predstavu, že všetci ostatní sú „bez nadania“. Tak to ale v skutočnosti nie je. Niekto je nadaný viac a niekto menej, niekto v tej a niekto v inej oblasti. Osobitný prístup však majú zaručení iba žiaci, ktorí boli označení za „žiakov s nadaním“. Obvykle sa tak identifikujú dve percentá detskej populácie. Je však mnoho detí, ktorých nadanie nie je až natoľko vysoké, no ak ich talenty nemajú vyjsť navnivoč, špecifický prístup by potrebovali. Škola im ho v podstate nemôže ponúknuť.

Nemenej problematické je, že školský zákon presne vymenúva, kto medzi žiakov so špeciálnymi potrebami patrí. Poradenské zariadenia, ktorých úlohou je takéto deti identifikovať, sa teda v skutočnosti nevyjadrujú k edukačným potrebám žiakov, ale stanovujú ich diagnózu. Ak sa nekryje s tým, čo uvádza zákon, žiak nemá nárok na špeciálne zaobchádzanie, aj keď ho evidentne potrebuje. Týka sa to mnohých zdravotne znevýhodnených, ktorých diagnóza je nejednoznačná, prípadne iba suspektná (predpokladaná).

Ak prídete s dieťaťom, ktoré má horúčku, k lekárovi, musí nasadiť liečbu, aj keď ešte nevie, akou presne chorobou pacient trpí a diagnózu bude iba postupne spresňovať. Dieťaťu, ktoré zle číta, nezabezpečí škola špeciálnopedagogický prístup, kým mu poradenské zariadenie nepotvrdí diagnózu dyslexia.

Niekedy nie je možné diagnostický proces dostatočne rýchlo uzavrieť. Inokedy nie sú problémy dieťaťa natoľko závažné, aby bolo jednoznačne možné označiť ho za dyslektika, špeciálnu pomoc pri osvojovaní čitateľských spôsobilostí by však napriek tomu potrebovalo. Dostane ju iba v prípade osobnej iniciatívy zamestnancov školy – zákonné právo na ňu nemá.

Presné vymedzenie skupín, ktorým možno priznať špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, má ten istý nedostatok ako každá taxonómia: nemôže obsiahnuť všetko. Náš zákon tu uvádza deti so zdravotným znevýhodnením, deti „s nadaním“ a deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia.

Špeciálne edukačné potreby však môžu mať aj iní žiaci, napríklad deti imigrantov. A nemusí ísť iba o prišelcov z arabských krajín. Každé dieťa, ktoré vyrastalo v inej kultúre a má iný materinský jazyk, potrebuje upraviť vzdelávacie postupy používané v slovenských školách, ak má prosperovať. Na takéto prípady naša legislatíva celkom zabudla.

Inkluzívna škola nie je škola, v ktorej sú integrované deti so špeciálnymi potrebami (ako sa to niekedy chápe). Inkluzívna škola je škola pripravená rešpektovať individuálne potreby každého žiaka, ktorý ju navštevuje. To vyžaduje rozmýšľať o výchovno-vzdelávacom procese inak ako doteraz a legislatívu nasmerovať na identifikáciu a uspokojovanie individuálnych výchovno-vzdelávacích potrieb všetkých žiakov. Tzv. špeciálne potreby sú iba špecifickým prípadom individuálnych edukačných potrieb.

Žiaci s mentálnym postihnutím

Oficiálne sa dnes nazývajú mentálne retardovanými, ale to označenie sa v minulosti menilo a zrejme sa aj v budúcnosti meniť bude. V USA ich najnovšie volajú osobami s poruchou intelektu. Ide o veľmi rôznorodú skupinu – deti s ľahšou formou poruchy ťažko odlíšiť od zdravých, ibaže rozumovo podpriemerných jedincov. A osobitne ťažké – ak nie nemožné – je zistiť, či slabé školské výkony niektorých detí pramenia v ich mentálnej retardácii, alebo majú príčinu napríklad v sociálnom znevýhodnení či nedostatočnej znalosti vyučovacieho jazyka. To sa u nás týka predovšetkým rómskych detí zo segregovaných komunít.

Prisúdiť im na základe nízkeho výkonu v IQ-teste diagnózu mentálna retardácia znamená zaradiť ich do špeciálnej základnej školy, kde však za 9-10 rokov získajú iba primárne vzdelanie. Preto sú podobné postupy ostro kritizované a snažíme sa im vyhnúť. Psychológovia však nemajú prostriedky, ktorými by skutočné postihnutie odlíši od dôsledkov sociálneho znevýhodnenia – to sa podarí až po dlhodobom sledovaní, neraz až v dospelosti. Školské predpisy ale vyžadujú urobiť diagnózu tu a teraz a na jej základe rozhodnúť o spôsobe vzdelávania.

Psychológ, ktorý si (s výnimkou jasného zdravotného postihnutia, napríklad pri Downovom syndróme) nie je istý diagnózou, má dve možnosti: Ak dieťaťu prizná špeciálne potreby na základe mentálnej retardácie, pošle ho do špeciálnej školy, kde sa mu budú v porovnaní s bežnou ZŠ primeranejšie venovať, ale zbaví ho tak vopred akejkoľvek možnosti získať kvalitnejšie vzdelanie než dvojročný učňovský odbor. (To platí aj v prípade, že je žiak označený za mentálne retardovaného vzdelávaný v bežnej škole podľa individuálneho vzdelávacieho programu.)

Inou možnosťou je konštatovať, že ide o dieťa zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia. Bez diagnózy mentálneho postihnutia však musí nastúpiť do bežnej školy, ktorá mu zväčša, už len pre veľký počet žiakov v triede, nevie pripraviť podmienky kompenzujúce jeho znevýhodnenie, a ono s veľkou pravdepodobnosťou skončí v nižšom než deviatom ročníku. Výsledok, čo sa týka jeho ďalšieho štúdia a zamestnania, je teda rovnaký.

Problém rómskych detí v špeciálnych školách nespočíva v tom, že sú to školy špeciálne, ale v tom, že poskytujú iba primárne vzdelávanie. Nevyriešime ho tým, že rómske deti nebudeme do špeciálnych škôl posielať a umožníme im to primárne vzdelanie získať v základnej škole, ktorú neukončia.

Riešenie vidím v tom, aby škola – či už základná, alebo špeciálna základná – vytvorila pre žiakov so slabými výsledkami, ale s nejasnou diagnózou, vzdelávací program, ktorý by špeciálnopedagogickými prostriedkami priviedol žiakov až k nižšiemu strednému vzdelaniu. Aby za deväť alebo (ak to budú potrebovať) aj viac rokov dosiahli úroveň, ktorá im umožní pokračovať v štúdiu na ľubovoľných stredných školách.

Či túto možnosť využijú, to už je ich vec, ale štát by im ju nemal vopred odobrať na základe diagnózy, ktorá, žiaľ, nemusí byť správna (ako v prípade mladej Rómky, ktorý som tu spomínal). No aj keby správna bola – osobne poznám niekoľko ľahko mentálne postihnutých osôb, ktoré získali dokonca vysokoškolské vzdelanie. Stačilo, že im v detstve tú retardáciu nik nediagnostikoval. Podľa slovenskej ústavy má každý občan právo na vzdelanie – také vzdelanie, aké dokáže získať.

O tom, či dieťa získa iba primárne, alebo aj nižšie stredné vzdelanie, by nemala apriórne rozhodovať jeho diagnóza, ale jeho reálne učebné výsledky. Inkluzívna škola môže byť aj špeciálna. Nie preto, že je určená pre mentálne retardovaných, ale preto, že používa špeciálnopedagogické prístupy potrebné na to, aby z nich žiaci čo najviac profitovali. Vzdelávací program A-variantu špeciálnej školy by mal umožniť (aj postihnutým) získať nižšie stredné vzdelanie. Deti by doň boli zaraďované nie podľa diagnózy, ale podľa reálnych vzdelávacích potrieb.

Ďalšie problémy

Tých nedostatkov je – napriek všetkým novelizáciám – v školskom zákone ešte oveľa viac. Spomeniem už len dva: Možnosť, aby dieťa, ktoré v šiestich rokoch nie je na školu dostatočne pripravené, navštevovalo nultý ročník, sa z neznámych dôvodov vzťahuje iba na sociálne znevýhodnené deti (§ 19, ods. 6), hoci je zrejmé, že by rovnako pomohla všetkým nezrelým deťom. Prijímanie žiakov do škôl pre deti s nadaním upravuje v § 105 ods. 1 veta, ktorá nemá predmet, a teda ani hlavu a pätu. Ťažkú hlavu z nej majú najmä riaditelia športových škôl.

To všetko vyžaduje zásadnú zmenu súčasného školského zákona, no nevedno, či s ňou pripravovaný Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania počíta. Zmena zákona o financovaní škôl, ku ktorej sa súčasná vláda zaviazala, je nevyhnutná, na zabezpečenie kvality vzdelávania však stačiť nebude.

Teraz najčítanejšie