Denník N

Boris Zala: Prečo som v spore s vlastnou stranou

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ide mi len o to, aby najsilnejšia politická strana vnášala do spoločnosti vízie a hodnoty, ktoré Slovensko nevracajú späť, niekde do medzivojnového obdobia, národného izolacionizmu, primitívneho protekcionizmu, demagogickej antiglobalizácie, povrchného a kmeňového antieurópanstva.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Dostať sa do sporu v rámci vlastnej strany, a to ešte navyše nielen s niektorým členom či ministrom, ale s najvyšším vedením, okamžite vyvolá špekulácie. Chystáš v strane vlastnú frakciu alebo ideš zakladať novú stranu? Jeden ma zastavil na ulici: „Už som počul aj to, odkiaľ budeš mať peniaze…“ A iný zasa z opačného konca: „Načo ohrozuješ sám seba – vytiahnu na teba rôznu špinu, polopravdy, potrebuješ to?“

A pritom len taká „malá“ ideová nezhoda. Od počiatku som sa do Smeru nezapojil pre nejaké pozičné a kariérové motívy. Keď som už počas prvého zápasu za sociálnodemokratickú orientáciu Smeru upadol do nemilosti istých kruhov a prišiel som o pozíciu podpredsedu, vôbec ma to netrápilo, lebo Smer sa posunul k sociálnej demokracii. A ja som chcel isť už v prvých voľbách do Európskeho parlamentu. (Nepodarilo sa, prednostné miesto na kandidátke dostal úplne neznámy nečlen strany. Hmm, prečo asi?)

Áno, Smer bol nádejou mladých, progresívnych, inovatívnych ľudí, mal byť a bol stranou „úspešných“. Formovali sa široké odborné tímy, profesionalizácia bola šlágrom a nie masívne stranícke štruktúry a členstvo: osud SDĽ s jej košatými štruktúrami bol odstrašujúcim príkladom.

Postaviť modernú, progresívnu alternatívu tak k Mečiarovi, ako aj k Dzurindovi – to bola vízia a aj lákadlo, ktoré priťahovalo generáciu medzi 18 a 35. Vzdelanú a ambicióznu generáciu. Mimochodom, oficiálnymi registrátormi strany Smer boli okrem Roberta Fica mladá úspešná podnikateľka Iveta Lišková a zakladateľ banky pupočníkovej krvi, mladý lekár a Afganec Martin Hamid. A tabu neboli ani témy legalizácie marihuany!

Iste, prebratím vládnej zodpovednosti témy zvážneli, lebo sa bolo treba vyrovnať s ortodoxnou neoliberálnou politikou Ivana Mikloša – od privatizácie cez slabý zákonník práce, postavenie odborov, druhý dôchodkový pilier a pluralitu zdravotného poistenia až po rovnú daň a iné dogmy módnej neokonzervatívnej kuchárky. A čo som z čisto ideových dôvodov rázne podporoval: aj národný program.

A to má Maďarič pravdu, keď cituje historika Ľuptáka, že slovenská politika, ak chce byť úspešná, musí mať národný a sociálny pilier. Áno, ale pre sociálnu demokraciu to znamená národný program opretý nie o ľudácku interpretáciu slovenskej histórie, ale o jej ľavicové hodnoty. A sociálny pilier znamená rôzne formy solidarity, ale modernej, opretej o individuálne rozhodovanie a nie o oživovanie tradicionalistického kolektivizmu rodiny, dediny, farnosti či národa.

A práve o tento progresivizmus mi ide. O nič iné, len o to, aby najsilnejšia politická strana vnášala do spoločnosti vízie a hodnoty, ktoré Slovensko nevracajú späť, niekde do medzivojnového obdobia, národného izolacionizmu, primitívneho protekcionizmu, demagogickej antiglobalizácie, povrchného a kmeňového antieurópanstva.

Spiatočníctvo sa vždy skončí hľadaním nepriateľa – z jednej strany migranta, z druhej Brusel, a je len otázkou času, kedy sa zadefinuje ten domáci: nie ako politický protivník, to je OK; ale ako nepriateľ národa, zradca. Iba o toto bojujem, aby sa to nestalo, aby k tomu neprišlo.

Nech už špekuluje kto chce, ako chce, toto je môj najsilnejší motív a iný ani nie je. A dotýka sa celej spoločnosti: lebo to, či Smer ťahá myslenie ľudí k modernému zmýšľaniu bez predsudkov, bludov a mýtov, alebo opačne, šíri rétoriku strachu, ohrozenia (národnej či kultúrnej identity) a temných vášní, tak to je vecou nás všetkých; to nie je len vnútrostranícka otázka – ako mi to často zdôrazňujú aj tí, čo so mnou obsahovo súhlasia: len o tom hovorme potichu a iba v strane, dobrosrdečne mi radia.

Tento starý komunistický predsudok je stále živý. Stačí sa však pozrieť, ako verejne prebieha ideový kvas a personálny boj u francúzskych socialistov alebo až turbulentný zápas o politickú orientáciu a lídra britských labouristov… Všetko na očiach verejnosti, v médiách a cez médiá: lebo každý chce, aby jeho názor poznala verejnosť a aby bol transparentný. Aj to patrí k tomu progresivizmu, po ktorom volám: aby sa zakorenil aj na Slovensku.

Teraz najčítanejšie