Frflajúci Rudo a jeho vulgárne životné poznanie. Pozrite si ukážku komiksu

Kresliť dokáže len počítačovou myšou a písať iba v absolútnom tichu. Nerád bezcieľne zabíja čas a vraví, že šťastie nie je najlepšou témou na príbeh. Od detstva veľmi rád číta. Čítal sentimentálne príbehy na pokračovanie v Ohníku aj Zorničke, Sartra aj Hrabala, akurát tú Timravu z povinného čítania na strednej škole odignoroval. Zdalo sa mu, že je to „tá ženská literatúra“, čo aj u nich doma stála na polici v nepreniknuteľnej ženskej súdržnosti s Janou Eyrovou a Annou zo Zeleného domu.

Vďaka divadlu sa k Timrave po rokoch vrátil a dostala ho. Vidieť to môžete v Slovenskom národnom divadle, kam dramaturg Daniel Majling prestúpil po desiatich rokoch z tímu nitrianskeho divadla.

Vďaka českému vydavateľstvu Labyrint zasa môžete vidieť, ako sa má Rudo. Večne frflajúci tridsiatnik, ktorý sa zvyčajne pohybuje v spoločnosti kamarátov Lammu, Soetkina, Nele a nejakého zásadného životného problému. Občas sa tam pritrafí Salman Rushdie, John Lennon, Ježiš Kristus a takmer vždy aj zásadné životné poznanie: Fuck!

A celkom náhodou sa náramne podobá na svojho autora – Daniela Majlinga. Jeho čierny humor nie je náhodný, nie je korektný ani empatický, a práve preto úžasný.

Stačí nápad

„Komiks nie je pre mňa nejaký ventil, nepotrebujem sa od práce v divadle ventilovať. Je to skôr doplnok toho, čo robím,“ vysvetľuje Daniel Majling, prečo má popri písaní pre divadlo potrebu robiť ešte aj komiksy.

Práve teraz pracuje na novej hre o Jánovi Amosovi, premiéru bude mať pred letom, ale nie je nezvyčajné, že rozpísaných má hneď niekoľko vecí naraz.

Páči sa mu, že, na rozdiel od divadla, mu na komiksy stačí nápad. Nič viac. Nikoho nemusí presviedčať, s nikým sa dohadovať, celý si ho napíše a nakreslí sám. Akurát mu to dlho trvá – a to preto, lebo kreslí počítačovou myšou. Ale niekedy sa vraj ani nenazdá, len si tak po večeroch čmára, a kým ide spať, zistí, že má hotové dve – tri strany komiksu.

Tak vznikal aj Rudo. Ten Rudo, ktorý už teraz vyzerá ako skutočný komiks. Doteraz to bol len album obrázkov na Facebooku. Kto si ho už stihol kúpiť, zistil, že Rudo sa nenarodil ako tridsaťročný mizantrop s priehrštím nevydarených vzťahov za sebou, ako sa jeho príbeh začína na internete. Daniel Majling ho totiž vytvoril ešte na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci pre školský časopis.

„Z pôvodného komiksu však ostali iba mená – vtedy mal Rudo celkom inú poetiku, boli to surreálne, divné veci a oveľa statickejší príbeh. Prvá časť bola napríklad iba o tom, čo robia hlavné postavy popoludní. Rudo sedel v izbe a pozeral sa na hodiny – a tak mu prešlo celé popoludnie, Soetkin si čítal a pozoroval jedličku. Vtip bol veľmi dobre ukrytý,“ hovorí Majling.

Za tým, že Ruda nevydalo slovenské vydavateľstvo, ale české, netreba hľadať nič viac, než to, že žiadne z domácich u nás komiksy skrátka nerobí. Rudo tak musel ustáť preklad do češtiny, no podľa jeho autora to pre čitateľov azda bude iba otázkou času, kým si zvyknú. „Nemyslím si, že by čeština bola menej citlivá na humor. Veď je to predsa jazyk Járy Cimrmana,“ hovorí bez pochybovania.

Mimoriadne sympatický človek

Rudo dostal meno po Rudovi Slobodovi.  V čase jeho vzniku ním bol Daniel Majling s partiou kamarátov úplne nadšený. Ostatné mená si požičal z knihy Legenda o Ulenspieglovi, ktorú vtedy čítal, akurát, že Soetkin bola pôvodne žena a nie muž, ale čo tam po tom.

„Čítali sme všetko, Kafku, Hemingwaya, ale Rudo Sloboda bol pre nás totálny objav. Bolo to v čase tesne po jeho samovražde a on bol pre nás ako Kurt Cobain. Niežeby sme boli fascinovaní temnom, ale priťahovalo nás akési zvláštne tajomstvo, ktoré ho zahaľovalo,“ hovorí Majling. A nebola to asi celkom náhoda, že aj prvú profesionálnu inscenáciu, ktorú v živote videl, bola práve Slobodova Macocha. „Bol som z toho úplne hotový a dodnes je to pre mňa zážitok.“

Komiksového Ruda však do divadla neplánuje preniesť. Je to iný typ humoru aj jazyka, hovorí. „Pozerať sa na Ruda v divadle, to by buď bola nuda, alebo by divákom liezol na nervy,“ hovorí rozhodne. Nikto totiž v skutočnosti nerozpráva v pointách ako Rudo v komikse, a ak aj predsa, nie je to príjemná spoločnosť.

„Ľudia, čo sa zmenia na sarkastických komentátorov svojho okolia a všetko len bonmotujú a glosujú, sú otravní. Aj ja sa bojím, aby som sa raz nedopracoval do takého štádia, že všetko viem a nič ma už nemôže prekvapiť,“ hovorí Majling.

Doma síce nemá dvojníka Salmana Rushdieho, ako v komikse, ale priznáva, že príbehy Ruda sú sčasti skutočné. Prvý príbeh je dokonca takmer úplne identický s reálnou skúsenosťou. „Nepoznám dobrú knihu, ktorá by nemala základ v realite,“ hovorí Majling, no úmyselnú vonkajšiu podobu s Rudom, ktorá je viac než nápadná, popiera. Vraj sa len snažil nakresliť „mimoriadne sympatického človeka“.

„Za to, že sa podobá akurát na mňa, nemôžem, hoci si myslím, že sa viac ponáša na môjho otca, keď mal tridsať. A možno je to len tým, že si neviem predstaviť sympatického človeka bez okuliarov.“

Tragédia a smiech idú dokopy

Aj ostatné postavy budúcich komiksov Daniela Majlinga vraj majú okuliare. V šuplíku má scenár ku komiksu Pritakať životu!!! na motívy Dostojevského, aj príbeh o ľuďoch na Gemeri, ktorý by mal nakresliť Shooty. Majling má už dokonca vymyslené aj jeho pokračovanie, hoci reálne neexistuje ani len prvá časť. Tým sa však netrápi, rovnako ako ani tým, či jeho príbehy a dramatizácie nie sú až príliš temné. Skôr ho zaujíma, aby boli jeho názory na svet neustále v pohybe.

„Ja v podstate žijem veľmi harmonicky, asi preto mám rád temné veci. Možno je to nejaká príprava na temno, navodzovanie si hypotetickej katastrofy, aby som bol na ňu pripravený,“ zamýšľa sa, keď rozpráva o texte o Jánovi Amosovi, ktorý upravuje práve preto, lebo je v ňom až priveľa temna.

„Niektorí ľudia hovoria, že temna je dosť v samotnom živote a do divadla sa chcú ísť pozrieť na niečo pozitívne. Keby aspoň päťdesiat percent ľudí, ktorých cez deň stretnem, bolo váhajúcich, hľadajúcich, pochybujúcich, keby aspoň päťdesiat percent začínalo debatu slovami: ale čo ak…, asi by som robil iné divadlo,“ hovorí Daniel Majling.

,,Ibaže väčšina ľudí, ktorých stretnem, o sebe vôbec nepochybuje. Je presvedčená, že stojí na správnej strane barikády. Vie veľmi presne označiť nepriateľa, ktorý stojí v ceste za svetlejšími zajtrajškami. A debatu začína frázou: Je to tak… Ťažko je potom odolať pokušeniu spochybňovať tieto istoty,“ dodáva.

Vzápätí, a iste nielen preto, aby potvrdil silu svojho pokušenia, spochybňuje aj mylný dojem, že Rudo je vlastne večne nešťastná, nespokojná postava. Nevylučuje ani to, že sa raz napokon ožení (Rudo), hoci jeho doterajšie vzťahy so ženami nič také nenaznačujú. Trvá dokonca na tom, že (Rudo) je vyrovnaný, vôbec nie deprimovaný, ani nijako rozháraný. Akurát nemá chuť písať príbeh o tom, že je šťastný.

„Šťastie je stav, to nemôže byť príbeh. Kto by to čítal? Možno niekto áno, ale mňa by to nebavilo. Páčia sa mi vtipné príbehy, ktorých východisková situácia je tragická – napríklad sitkomy MASH alebo Frasier. Veď ich základná situácia je strašná – vojna, umierajúci kamaráti, cudzie mesto, rodina, s ktorou si vôbec človek nerozumie – a do toho prichádza humor, humor ako reakcia na tragickú východiskovú situáciu. Presne taký humor mám rád.“

Daniel Majling (1980) absolvoval VŠMU, pôsobil ako dramaturg v Divadle Andreja Bagara v Nitre, po desiatich sezónach prešiel do SND v Bratislave. Je autorom a spoluautorom desiatich dramatizácií, okrem iných románu Jonathana Littella Láskavé bohyne (SND 2014) a hry Irvina Welsha Ucpanej systém (Dejvické divadlo 2012). Komiks Rudo vyšiel v českom vydavateľstve Labyrint.

 

Pozrite si ukážku z knihy: