A čo ak tu tie kvetináče nechceme? Aktivisti narazili na susedskú realitu

Na začiatku bol plán urobiť najväčší projekt, na aký si zatiaľ v Zelenej hliadke trúfli. Bratislavskí aktivisti sa doteraz venovali najmä opravám a údržbe škaredých ulíc. S miestami až nepochopiteľnou výdržou sa vracali na zanedbané miesta hlavného mesta, umývali grafity, natierali zábradlia, strihali kríky a inštalovali odpadkové koše.

Tentoraz chceli spraviť viac. „Po prvýkrát sme si povedali, že prejdeme z roviny posunu z bodu mínus tri do bodu nula, teda vyriešenia havárie, niekam ďalej,“ hovorí šéf združenia Matúš Čupka.

Pred časom ich oslovila obyvateľka jedného z domov v okolí známej budovy Slovenského rozhlasu. Priamo pod obrátenou pyramídou si všimla širší chodník, rozbitú asfaltovú plochu, na ktorej si miestni zvykli nadivoko parkovať. Vojde sa tam vedľa seba deväť, desať áut, no často tak, že najmä mamičkám s kočíkmi už nezostane dostatok miesta, aby prešli okolo.

Neraz sa im preto museli vyhnúť a obchádzať ich po ceste. V Zelenej hliadke sa preto dohodli, že priestor skúsia využiť inak.

Parkovať alebo odpočívať?

„Spoznali sme hnutie parklet, populárne najmä v amerických mestách,“ vysvetľuje Čupka. „Pointou je, že sa mestá snažia parkovacie miesta pretransformovať na nejaké oddychové zóny. Väčšinou to robia reštaurácie, ktoré sa snažia oživiť ulice vo svojom okolí. U nás sme sa rozhodli parklet spraviť na chodníku, ktorý je zároveň parkoviskom.“

V Zelenej hliadke mali ambíciu priestor pri rozhlase prevzdušniť a spraviť tam niečo, čo by neslúžilo len deviatim motoristom, ale širšej verejnosti. Vypracovali si projekt zóny z lavičiek zmontovaných z paliet a kvetináčov s kvetmi, ktoré mali parkovisko premeniť na oddychové miesto.

Plán bol, že pôjde o inštaláciu, ktorá nebude pripevnená napevno, a najmä že ju tam nechajú jeden mesiac, počas ktorého by sledovali, či ľudia lavičky vôbec využívajú. Ešte predtým, než dobrovoľníci prišli na brigádu, dohodli sa aj s rozhlasom. Vďaka tomu na inom mieste posunuli betónové kvetináče a vzniklo tak asi šestnásť náhradných parkovacích miest.

Narýchlo sa obrátili na úradníkov Starého Mesta a bratislavského magistrátu, aby zistili, komu patrí pozemok s parkoviskom a či na svoj plán nepotrebujú povolenie. „My si na to, čo bežne robíme, nikdy povolenie nepýtame, lebo by bolo zvrátené sa samosprávy pýtať, či jej môžeme vyriešiť problém, ktorý ona sama ignoruje,“ komentuje to Čupka zo Zelenej hliadky.

„Tu som urobil výnimku. Zistili sme, že keďže naša inštalácia je nekomerčná, prvky nie sú spojené so zemou a nenachádza sa na ceste, úradníci ju nie sú schopní dať do nejakého okienka vo svojom formulári. Ocitli sme sa v byrokratickom vzduchoprázdne a dostali sme vyjadrenie, že je to na nás.“

Nemali súhlas ani zákaz, a tak sa rozhodli parklet nainštalovať. Neočakávali, že narazia na nesúhlas susedov.

Miestni: O nás bez nás

Medzi ľuďmi zo susedstva sa o projekte Zelenej hliadky vedelo. Dopredu ich informovali letáčiky, ktoré ich mali upozorniť na termín, keď dobrovoľníci lavičky privezú. Najmä preto, aby bola asfaltová plocha bez áut.

Stal sa pravý opak. V sobotu, keď býva toto parkovisko skôr poloprázdne, tam bolo starostlivo zaparkovaných deväť áut. Tri hodiny po tom, čo aktivisti odišli, tam boli autá už len tri. „Mám pocit, že to nebola náhoda, ale skôr stanovisko miestnych obyvateľov, ktorí nás sledovali z okien,“ hovorí Čupka.

Aby si však v Zelenej hliadke boli na istom, niekto odtiaľ odniesol dve lavičky, ktoré si tam aktivisti nechali deň pred plánovanou inštaláciou. Našli ich kúsok ďalej – a s odkazmi od ľudí z okolitých domov. „Toto je totálna hlúposť, tie autá tam nikomu neprekážajú a občas tam parkujem aj ja,“ písalo sa na jednom z lístočkov. „Vzhľad a údržba tohto typu lavičiek a kvetináčov je tiež na diskusiu,“ objavilo sa na inom.

Barbora v jednom z týchto domov žije. Proti aktivitám Zelenej hliadky nie je zaujatá, naopak, väčšinu oceňuje. „Viem, že to mysleli dobre,“ hovorí. „No treba ku každej lokalite pristupovať individuálne a zamyslieť sa nad tým, čo ľudia potrebujú a čo nepotrebujú.“

Vysvetľuje, že domy v okolí, ktoré majú vyše sedemdesiat rokov, neboli projektované tak, aby sa rátalo aj s parkoviskami. A tak tam takmer žiadne nie sú. „Tu to nie je o tom, že sú ľudia pohodlní a chcú parkovať pod svojimi oknami. Oni naozaj reálne nemajú kde zaparkovať. Počas dňa je situácia taká zúfalá, že človek krúži a hľadá miesto aj hodinu.“

Barbora dodáva, že ak tam práve neparkuje nejaký arogantný vodič, autá nezvyknú prekážať ani chodcom. „Navyše sa o pár dní kúsok odtiaľ otvára nový pekný park. Ak niekto z okolia má chuť si posedieť, bude mať možnosť – tu by sa z lavičky pozeral na križovatku. Ľudia, ktorí tu žijú, majú predstavu, ako svoje okolie zlepšiť. Keby sa ich Zelená hliadka spýtala, bolo by to lepšie a možno by si navzájom pomohli.“

Vo finále všetko dopadlo tak, že aktivisti neuspeli. Narýchlo sa teda dohodli s komunitou novej Cvernovky v areáli bývalej chemickej priemyslovky na bratislavskej Račianskej ulici, a parklet inštalovali tam.

Časy gerilových zásahov sa končia

Architektka Lívia Gažová patrí podobne ako Matúš Čupka k lokálnym aktivistom, so združením Spoločne pre Piešťany sa stará o miestny ostrov Lido na Váhu. Nedávno sa na jednom cípe ostrova rozhodli osadiť novú konštrukciu, drevený rám. Podobne ako pri parklete v okolí rozhlasu sa však ozvali ľudia, že sa im nepáči.

„Vtedy som si uvedomila – kto som ja, aby som niečo umiesťovala do verejného priestoru, ktorý patrí všetkým? Čo ak to nie je dobrý nápad, aj keď ľudia okolo mňa sú z toho nadšení? Vystúpila som zo svojej bubliny a nápad sa nerealizoval. Teraz je cíp ostrova prázdny – a možno je to tak lepšie. Výhľad je tam stále krásny.“

Lívia hovorí, že ešte pred pár rokmi boli podobné zásahy aktivistov do verejného priestoru populárne, lebo ich často ospevovali médiá. „Medzi aktivistami panoval názor, a verila som tomu aj ja, že po takých gerilových zásahoch, ako sme videli teraz pri rozhlase, sa bude o probléme, na ktorý chceli aktivisti upozorniť, viac rozprávať a magistrát sa mu bude viac venovať,“ spomína.

No to sa nestalo. O zanedbané miesta sa magistrát ďalej nezaujíma a iniciatívy aktivistov tak podľa nej trocha strácajú význam. „Tento postup sa neosvedčil, a o to viac ma prekvapuje, že to ešte niekto skúša, investuje do akcie čas a materiál, aj keď výsledkom sú opäť raz paletové sedenia a kvetináče s výsadbou. Neuvažuje sa o údržbe, za nedokonalý vzhľad sa ospravedlňujeme dočasnosťou.“

Podľa Lívie je čas na to, aby si aj dobrovoľníci začali viac uvedomovať svoju zodpovednosť a silnejšie zapojili miestnu komunitu. Čo neznamená len vyvesiť letáčiky. „Ak by som to mala zhrnúť, aktivizmus by sa mal sprofesionalizovať, inak diskredituje sám seba.“

Kto má hovoriť s komunitou?

Konflikt medzi dobrovoľníkmi a miestnymi pri rozhlase ukázal, aká ťažká bude ešte debata o parkovaní v širšom centre Bratislavy. No nielen to. Barbora, ktorá pri rozhlase žije, aj Matúš Čupka zo Zelenej hliadky uznávajú, že vzájomným nedorozumeniam mohla predísť debata pred začatím celého projektu, tak ako to navrhuje Lívia Gažová z Piešťan. Tu sa však dostávame k inému bodu: kto má túto debatu viesť?

Aktivisti na ňu čas nemajú. Zveľaďovaniu verejného priestoru sa venujú vo voľnom čase a viesť participatívny dialóg s komunitou v ich silách nie je. „Kľúčovým problémom bolo, že do toho nevstúpila samospráva a nepovedala, na koho stranu sa chce postaviť. Vtedy sme pochopili limity aktivizmu, ktoré v Bratislave máme,“ hovorí Čupka.

Dialóg s miestnymi nie je podľa Čupku len otázkou času. „Mohlo by sa stať, že by sme do toho investovali veľké množstvo energie, a vyšlo by nám, že ľudia tam naozaj chcú parkovisko. A potom čo? Zelená hliadka by tam mala spraviť dobrovoľnú akciu a namaľovať parkovacie boxy? To predsa nie je naša predstava o tom, ako má vyzerať mesto. Takýto proces musí riadiť samospráva.“

Úradníci však podľa neho boli spokojnejší, keď zistili, že to vlastne nemusia vôbec riešiť. Denník N pri príprave tohto textu oslovil aj bratislavský magistrát, ktorý je vlastníkom pozemku. Odpoveď, ako by si predstavovali riešenie situácie, aká nastala pri rozhlase, z úradu neprišla.

Zelená hliadka: Našli sme hranice aktivizmu

K zrážke vízie mestských aktivistov a susedskej reality dochádza častejšie. Trochu iným príkladom môže byť napríklad iniciatíva s názvom 500 bytov, ktorá tiež pochádza z Bratislavy. Skupina aktivistov okolo architekta Matúša Valla navrhla celej štvrti farebné riešenie fasád ich domov tak, aby si domy z 50. rokov zachovali svoju identitu.

Obyvatelia domov však podrobne spracovaný návrh v podstate ignorovali a domy si zatepľujú podľa svojho vkusu. Aj Vallo hovorí, že viesť dlhodobý dialóg s ľuďmi v ich silách nebolo. „Úsilie aktivistov je zmeniť a pohnúť mesto k lepšiemu, robia to často zadarmo, vo voľnom čase s jedinou, ale o to dôležitejšou motiváciou – bývať v lepšom meste,“ vysvetľuje.

„No mesto je komplexná štruktúra majetkových, sociálnych a ekonomických vzťahov, na zmenu ktorých niekedy dobrý nápad a veľa energie jednoducho nestačia.“ Iniciatíva 500 bytov či premena asfaltovej plochy pri rozhlase sú podľa neho prípady, keď aktivisti nahrádzajú neprítomnú mestskú správu a riešia problémy, ktoré sa však bez komunikácie s obyvateľmi už riešia ťažko.

Prečítajte si

Matúš Vallo: Bratislava sa dá zmeniť, uvažujem o kandidatúre na primátora

Vallo, ktorý zvažuje kandidovať na bratislavského primátora, vraví, že sú to zároveň príklady vecí, s ktorými už aktivisti sami nepohnú. „Pocit nutnosti aktívnych občanov suplovať mesto aj v takýchto komplexnejších prípadoch nie je dobrým signálom o tom, ako je mesto riadené,“ tvrdí.

A aké poučenie si z parkletu odniesli ľudia zo Zelenej hliadky? Podobné, o akom hovorí Vallo. „Kľúčové zistenie je, že my ako aktivisti sme schopní riešiť len havárie,“ hovorí Matúš Čupka.

„Vieme dostať záporné veci do bodu nula, lebo tam nie je polemika. Keď je ulica zarastená či zanedbaná a my ostriháme živý plot či dáme kôš, nikto nám nebude hovoriť, aké to bolo super, keď to bolo zarastené alebo tam kôš nebol. Ambícia dvíhať mesto ďalej je však mimo našich možností.“