Denník N

Šestnásťročný aktivista: Skúšali zastrašiť mojich rodičov, zastaviť ma chceli aj učitelia

Jakub Čech. Foto N – Vladimír Šimíček
Jakub Čech. Foto N – Vladimír Šimíček

Už ako desaťročný začal sledovať dianie v českom Prostějove. Teraz upozorňuje na chyby úradníkov a píše do regionálnych novín. Šestnásťročný Jakub Čech bol v pondelok hviezdou bratislavskej konferencie Network.

Jakub Čech je český aktivista a študent druhého ročníka obchodnej akadémie. Narodil sa v roku 2000 v Prostějove. Od detstva chodil na mestské zastupiteľstvá v českom Prostějove. Podarilo sa mu odhaliť chyby úradníkov a za to získal mimoriadne ocenenie Člověka v tísni Gratias Tibi v roku 2016. Je členom klubu aktivistov Pro Prostějov.

Prečo ste sa rozhodli sledovať dianie v Prostějove vo veku, keď kamaráti vonku jazdili na bicykloch?

Nebol jeden impulz, ktorý by ma prinútil zaujímať sa o to, išlo to postupne. Už aj deti porovnávajú iné mestá so svojím rodným. Robil som to aj ja. Všímal som si, aké máme v meste napríklad chodníky a také bežné veci. Hlbšie som sa začal zaujímať o politiku, keď boli komunálne voľby v roku 2010. Práve vtedy v meste rezonovala kauza, keď sa mesto snažilo postaviť v centre obchodnú galériu namiesto kultúrneho centra. Mal som vtedy desať rokov a začal som proti tomu bojovať.

Odkiaľ ste mali informácie?

Čítal som regionálne noviny, to ma vždy zaujímalo. Ale hovorilo sa o tom aj v meste, občas som do kultúrneho centra chodil. Súčasťou priestoru je aj tržnica, tam sme s rodičmi chodili každý týždeň nakupovať. Nechcel som tam ďalší obchodný dom. My v Prostějove máme najviac metrov štvorcových obchodnej plochy na jedného obyvateľa. Pritom v Prostějove nie je taká obchodná sila a ani toľko obyvateľov. Je to iba 44-tisícové mesto.

Radnica vám nechcela poskytnúť informácie. O čo presne išlo?

Podal som bežnú žiadosť o informácie a odvolal som sa na platný infozákon. Chcel som, aby mi poskytli dôvodovú správu k uzneseniu rady v súvislosti s novým pracovným miestom mediálneho poradcu. Je to dokument, ktorý majú úradníci v počítači. Zaslanie by zabralo tak päť minút. Neboli však ochotní odpovedať mi a namiesto toho napísali mojim rodičom list, či súhlasia s tým, že sa pýtam. Chceli súhlas rodičov, pritom v zákone sa neuvádza, že je nutné ho doložiť; je to zvláštna právna konštrukcia, ktorá v zákone nemala oporu. Zrejme to bola snaha zastrašiť rodičov. Ja som im povedal, nech v žiadnom prípade nič nepodpisujú, pretože tým by podporili to ich nezákonné konanie. Namiesto toho som podal sťažnosť na krajský úrad. Tí potvrdili, že mám pravdu. Do týždňa od toho, čo rozhodol kraj, teda nadradený orgán, mi informácie vydali. Boli pod obrovským mediálnym tlakom, keďže sa o tom denne písalo.

Prekvapil vás vtedy záujem médií?

Nečakal som mediálny záujem. Káuz o poskytovaní verejne prístupných informácii je v Česku veľa, preto som si myslel, že o tom niekto z regiónu napíše. Nečakal som však, že sa o to budú zaujímať celoštátne médiá.

Prišli ste aj na to, že Prostějov porušil petičný zákon.

Mesto malo asi tri roky platnú smernicu, ktorá ďalej upresňuje informácie z petičného zákona. V zákone sa píše, že petícia musí byť spracovaná do tridsiatich dní od odovzdania. V smernici sa písalo, že primátor mesta môže lehotu predĺžiť až na šesťdesiat dní. Nie je možné predĺžiť zákonnú lehotu nejakou smernicou. Ja som teda podal podnet na ministerstvo vnútra, ktoré rozhodlo, že mesto musí tú smernicu zmeniť. Keby som na to upozornil ľudí na meste, tak to neriešia a ani mi neodpíšu, preto som sa obrátil na ministerstvo.

Prečo si myslíte, že bola takáto smernica vôbec vydaná?

Bolo to v období, keď sa hovorilo o tom, že sa namiesto kultúrneho centra postaví obchodný dom. Myslím, že to bolo urobené preventívne práve pre túto kauzu.

Bojovali ste aj za to, aby Česká pošta zrušila vekovú hranicu pri vydávaní zákazníckej karty. Prečo?

Ja som si zákaznícku kartu Českej pošty objednal ako štrnásťročný. Keď už som ju mal, tak zmenili obchodné podmienky, v ktorých zaviedli vekovú hranicu pätnásť rokov. Keďže som nerozumel tomu, prečo obchodné podmienky zmenili, tak som im napísal. Oni sa však neobťažovali odpísať mi. Tak som napísal verejnej ochrankyni práv Anne Šabatovej. Nakoniec sa to vyvinulo tak, že obchodné podmienky musia spätne zmeniť. Robil som to preto, lebo som netušil, či teda som oprávnený tú kartu využívať a či si na pošte môžem uplatniť zľavu. Ale robil som to aj kvôli iným ľudom, pretože kým sa to celé vyriešilo, už som mal pätnásť a teda som mohol kartu vlastniť.

Dozvedeli ste sa, prečo zmenili obchodné podmienky?

Odôvodňovali to tým, že existuje ochrana osobných údajov, a podľa nich je človek, ktorý má menej ako pätnásť rokov, nespôsobilý na to, aby podpísal papier, že jeho osobné informácie smú marketingovo využiť. V supermarketoch pritom takýto súhlas bežne podpisujú aj mladšie osoby. Ja si však myslím, že človek mladší ako pätnásť rokov robí dôležitejšie úkony. Už len keď nastúpi do električky a ide načierno, môže dostať pokutu rovnako ako pätnásťročný. V Česku je dokonca prípad, keď štrnásťročné dievča dostalo pokutu za jazdu načierno. Vtedy to nepokladala za dôležité, no dnes má dvadsaťšesť a na krku exekúciu, keďže dlh jej stále narastal.

Má podľa vás aktivizmus zmysel? Dá sa ním niečo zmeniť?

Samozrejme, napríklad aj na radnicu sa dá vytvoriť verejný nátlak a nemusia ho vytvárať masy. Keď na zastupiteľstvá bude chodiť desiatka ľudí, nedovolia si toľko vecí, ako keby boli bez divákov. Pochopia, že ich prácu môže niekto kontrolovať. Aktivisti musia popularizovať témy, aby začali zaujímať aj iných. Preto prispievam do regionálnych novín.

Jakub Čech. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Čech. Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo ste sa rozhodili byť takto aktívny? Motivoval vás nejaký učiteľ v škole?

To nie, niektorí učitelia mi síce fandia, ale to je všetko. Na základnej škole ma väčšina učiteľov doslova odrádzala od mojich aktivít. Vraveli mi, že sa mám viac sústrediť na štúdium. Školstvo v Česku je skostnatené a veľmi nepraktické, len výnimočne učitelia povzbudzujú k aktivite. Aj keď sa často hovorí o tom, že mladí nie sú aktívni, no ja neustále dokazujem to, že im štát kladie pod nohy prekážky. Odradia ich vekové hranice a zákazy.

Čo je podľa vás chyba regionálnych aj celoštátnych politikov?

Politik nemusí byť odborníkom, na to má desiatky úradníkov. On má prinášať nápady a myšlienky. Lenže väčšina politikov nemá ani len víziu. Dlhodobo podporujem Stranu zelených, snažia sa o nejakú zmenu a majú víziu do budúcnosti. Nemôžem však byť členom, pretože zákon určuje hranicu osemnásť rokov.

Sledujete aj politickú situáciu na Slovensku?

Parlamentné voľby na Slovensku som sledoval. Takže viem, kto všetko sa do parlamentu dostal. Ľudia hlasovali za Ľudovú stranu Naše Slovensko z frustrácie. Nezanedbával by som ani sociálno-ekonomické problémy. Keď sa ľudia nemajú dobre, hľadajú vinníkov a namiesto toho, aby svoj hnev obrátili na korporácie alebo zamestnávateľa, ktorý ich vykorisťuje, hľadajú inde. Xenofóbia je len dôsledok malej informačnej gramotnosti. Kotlebovi však veľmi pomohol váš premiér Robert Fico. On prevzal rétoriku strachu, teda potvrdil, že obavy z utečencov sú reálne. Získal tým však hlasy nielen pre seba, ale aj pre Kotlebu. Politici musia skôr upokojovať, nie znepokojovať.

Uvidíme vás o pár rokov v politike?

Ešte neviem, čo bude – teraz som druhák na obchodnej akadémii. Po maturite by som chcel študovať právo alebo politológiu, ale to je ešte ďaleko.

Teraz najčítanejšie