Slovenský turizmus: radšej zlepšiť služby a nespoliehať sa na teroristov

To nie je pravda, výťahy sú na konci každého nástupišťa, – ohradila sa rozhorčene vlaková sprievodkyňa v rýchliku prichádzajúcom z Prahy proti sťažnostiam dvoch starších dám, že Bratislava je asi jediné hlavné mesto v Európe, ktorého najdôležitejšia stanica nemá zaistený bezbariérový prístup vlakom. „Len nefungujú,“ dodala po kratšej odmlke zástupkyňa slovenských železníc.

Bratislavskú Hlavnú stanicu mnohí označujú za hanbu Slovenska a nechápu, prečo treba cudzincov ihneď pri príchode k nám konfrontovať s takým otrasným zážitkom. To je však obrovské nedorozumenie.

Stav Hlavnej stanice a jej okolia je iba nepochopeným prejavom slovenskej poctivosti a dôkazom toho, že sme k cudzincom úplne féroví. Každý zahraničný hosť, čo svoje zoznamovanie sa so Slovenskom začne na Hlavnej stanici, vďaka nej okamžite vie, kam sa dostal. Ak nemá dosť rozumu, aby sa otočil na opätku a nasadol na prvý vlak späť do Európy a rozhodne sa pokračovať do mesta alebo prestúpi na ďalší vlak smerujúci niekam na slovenský vidiek, nemá sa už na čo sťažovať. Nikto pred ním nič neskrýval, dostalo sa mu dôrazného varovania a ak ho nevzal na vedomie a nezdupkal, zostáva na vlastnú zodpovednosť a sám si môže za čokoľvek, čo sa mu stane.

Zohľadňujú to dokonca i zahraničné cestovné poisťovne. V ich zmluvách sa vyslovene uvádza, že turistovi, ktorého bratislavská Hlavná stanica nedokázala priviesť k rozumu, nemusia v prípade úrazu atď. na území Slovenska nič zaplatiť.

Zlaté časy

A teraz vážne. Podľa štatistík Slovenskej agentúry pre cestovný ruch zažíva domáca turistika zlaté časy. Návštevnosť vlani a tento rok prudko stúpala, bolo viac domácich turistov a viac ich prišlo aj zo zahraničia.

Podľa exministra dopravy a regionálneho rozvoja Romana Brecelyho za to čiastočne vďačíme úspešným propagačným kampaniam. Ako hlavný dôvod zlepšenia však uviedol, že je Slovensko považované za bezpečnú krajinu, čo je v dnešnom svete obrovské plus. Turisti si radšej vyberú dovolenku na Slovensku (alebo v Česku, pre ktoré to platí tiež) namiesto Egypta, Turecka či Grécka, kde by čelili teroristom, migrantom a ktovie čomu ešte.

Je to iste dobré, Slovensko turistov potrebuje. Úspech však má aj tienistú stránku: posilní pocit, že s naším turizmom je všetko v poriadku. Tak ako naši pracovníci a podnikatelia v turistike doteraz slepo verili, že sem turisti kvôli Tatrám budú jazdiť tak či tak, netreba sa teda nijako snažiť a poskytovať lepšie služby, teraz budú sami so sebou spokojní vďaka teroristom.

Strach ako spojenec však môže fungovať len dočasne. Ak jeho účinok pominie a služby zostanú ako doteraz, obvykle mizerné a v pomere ku kvalite predražené, prepadne sa slovenská turistika ešte hlbšie než v predchádzajúcich rokoch.

Dva hotely

Na začiatku prázdnin som v priebehu jedného týždňa prenocoval v dvoch rôznych hoteloch. Ceny izieb boli veľmi podobné napriek tomu, že jeden stál v centre Prahy, druhý v centre Holíča. V tom pražskom ste mali za tú cenu rozľahlú izbu, švédsky stôl na raňajky a fungujúcu wifinu.

Stiesnená izba v hoteli v Holíči pôsobila dojmom, že ju vyrobili dodatočne rozdelením jednej väčšej izby na dve. Dvere sa takmer nedali zamknúť, tak veľmi nepasovali do zárubne. Wifi prakticky nefungovalo, na raňajkový hemendex sa muselo pre zmätky obsluhy dlho čakať a na rozdiel od tichého personálu v Prahe sa ten holíčsky v jedálni hlasne prekrikoval a používal pri tom výrazy, ktoré sa už len s ohľadom na deti sediace tam spolu s rodičmi vôbec nehodili.

Rozdiel medzi dvomi hotelmi a najmä ich prístupom k turistom nemohol byť zjavnejší. To isté však neplatí len v súkromnej sfére, ale aj tam, kde si služby platíme z vlastných daní.

Holíč pritom za návštevu stojí. Majú tam kaštieľ, ktorý je síce v zlom stave, ale v našich krajoch unikátny tým, že je obkolesený pomerne zachovaným bastiónovým opevnením a veľmi pôsobivou širokou vodnou priekopou. Dokonca som narazil na niečo, čo obvykle v slovenskom turistickom priemysle zúfalo chýba – na dobrý nápad a snahu poskytnúť turistom niečo navyše.

Za slušnú cenu ste si mohli prenajať čln a člnkovať sa v hradnej priekope. Teda mohli by ste, lenže… Služba mala fungovať od 1. júla, ale napriek tomu, že ten už uplynul, nefungovala. „Možno začne budúci týždeň, ale ani to nie je isté,“ dozvedel som sa v miestnom turistickom informačnom centre.

Čo nefunguje

Niežeby to prekvapilo. Ak často cestujete po Slovensku, návšteva turistických informácií sa neraz zredukuje na vypočítavanie toho, čo by z pamiatok a zaujímavostí sľubovaných webovou stránkou danej lokality fungovať malo, ale z nejakého dôvodu nefunguje. Ponúknu vám síce potom ako náhradu výstavu malieb miestnych umelcov, najmä pre rodiny s deťmi/pubertiakmi to však neznie príliš lákavo. A väčšinu „lenže“, samozrejme, zistíte až na mieste, na webe o obmedzeniach nepadne ani slovo.

V Bytči sa vám tak návšteva s prehliadkou zámku, obedom a kávou na námestí scvrkne na tri hodiny, v Leviciach na štyri (väčšina hradu bola vlani neprístupná). Dokonca aj v takom peknom meste, ako je Skalica, všetko zaujímavé a zároveň prístupné zvládnete za pol dňa.

Miestne múzeum je malé a ako to už u nás býva, nudné a nenápadité. Románska rotunda je kus cesty od múzea a jeho pracovníčke sa tam zjavne nechce trepať, aby vám ju na štvrť hodiny otvorila. Ani sa jej nečudujem. Pre plavbu na Baťovom kanále si musíte loď rezervovať azda až mesiace dopredu.

Trdelníky pečené v historickej kuchyni sú krátko po obede vypredané, kláštor, v ktorom sa kuchyňa nachádza, tiež práve nie je otvorený. Historický mlyn obnovený z európskych peňazí sa od ostatných pamiatok líši len v tom, že je zatvorený bez akéhokoľvek vysvetlenia.

A to všetko počas prázdnin, v hlavnej turistickej sezóne. Aspoň však stihnete zaskočiť do Hodonína, ležiaceho už na Morave. Ak tam chcete navštíviť mestskú vežu, nehľadajú žiadne výhovorky. Zaplatíte, kompetentná pracovníčka okamžite zatvára kanceláriu a vylieza s vami nekonečné schody vedúce nahor.

Kremnica tiež sľubuje podľa informácií na internete zábavu a pamiatky aspoň na dva dni. Už ten prvý však stačíte všetko dostupné absolvovať. Mincovňa bola vlani v lete pre verejnosť otvorená len niekoľko dní v týždni a aj to iba doobeda. Múzeum gýča prijímalo len skupiny po predbežnom telefonickom objednaní, čo tiež vysvitlo až na mieste.

Všetky sklamania mohla vynahradiť v podvečer návšteva kúpaliska. Zjavne sme neboli miestni, znudená slečna v pokladnici nám však napriek tomu až po zakúpení lístka oznámila, že náš lístok platí už len necelú hodinu.

Potom sa začne večerné kúpanie, na ktoré si musíme kúpiť lístok zvlášť v niektorom z bufetov, nevie však povedať v ktorom. My sme aspoň neboli prekvapení, keď nás zanedlho nekompromisne vyhnali z bazénov – na rozdiel od skupín českých turistov, ktorým sa nikto nič vysvetliť neobťažoval.

Zbytočný marketing

Ani v jednom z týchto prípadov nebola reč o lokalitách, do ktorých turista nezavíta, čo je rok dlhý, ale o mestách, ktoré by z turistov rady žili. Alebo by z nich aspoň chceli mať nejaké príjmy, keď už sa miestnym inak príliš nedarí. O lokalitách, ktoré sa neustále sťažujú, že turisti nechodia, ako by mali, nestrávia v nich dosť času, neutrácajú dosť peňazí. A ktoré od štátu požadujú dotácie a lepšiu propagáciu v zahraničí ako liek na všetky svoje starosti.

Marketing je však zbytočný, ak turista na mieste zistí, že naletel a druhý deň už nemá čo robiť. Polovica nasľubovaného nefunguje, služby zďaleka nezodpovedajú cenám a prístup hostiteľov je otrasný. Často pritom nejde ani o snahu návštevníka vedome oklamať a obrať. Ide naopak skôr o absenciu akejkoľvek snahy.

Ľudia sú dokonca milí, ale úplne neschopní a neochotní premyslieť si veci z pohľadu návštevníka, zistiť, čo skutočne potrebuje, vychádzať mu v ústrety, prispôsobiť sa jeho potrebám, brať ho jednoducho ako zákazníka, ktorý má za svoje peniaze na niečo  nárok, ktorého treba kvalitou služieb presvedčiť, aby zostal dlhšie, aby sa vrátil a odporučil nás aj iným.

Bez zmeny tejto mentality však budú propagačné kampane len vyhadzovaním peňazí a slovenskému turistickému priemyslu nezostane nič iné než dúfať, že svetový terorizmus bude kvitnúť ďalej.