Pomáha obetiam sexuálneho násilia: Nie znamená vždy nie

MIRKA GRÓFOVÁ je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Nemlčme, ktoré sa na Slovensku snaží pomáhať obetiam sexuálneho násilia. Upozorňujú na prípady, keď médiá alebo verejnosť nepristupujú k prípadom korektne a prispievajú k traume obetí a šíreniu stereotypov a mýtov.

 

Aký je jeden z najväčších mýtov o sexuálnom násilí?

Asi to, že násilníkovi ide primárne o sex. Pravdou je, že páchateľ do veľkej miery sex vníma iba ako zbraň a túži po moci. Chce obeť pokoriť a ponížiť. Nie je to o tom, že muž uvidí super sexi ženu a neovládne sa. Prípadne ide o sexuálne uspokojenie bez ohľadu na emocionálnu odozvu protistrany, keď je sex opäť iba nástrojom. Dôležité je, že páchateľ vo väčšine prípadov svoj čin plánuje, aj keď nemá vždy vopred vybranú obeť.

Maďarská polícia nedávno uverejnila poburujúcu kampaň proti sexuálnemu násiliu. Zobrazovala v nej príťažlivé mladé ženy, ktoré sa chystajú na diskotéku. Heslo kampane bolo: Môžeš si za to, môžeš tomu predísť. Mnohí jej vyčítali, že nezobrazuje realitu, je to naozaj tak?

Táto kampaň nemá oporu v realite ani v údajoch. Je postavená na mýte pravého znásilnenia a pravej obete. Tento mýtus predpokladá ženu, ktorá kráča tmavou uličkou, vtom na ňu z kríkov vyskočí neznámy človek, až nakoniec dochádza k súboju a násiliu. Takto to však zvyčajne nie je. Väčšina prípadov sa odohráva medzi blízkymi osobami, ktoré sa navzájom poznajú – môže to byť partner, kamarát alebo ktosi z rodiny. Navyše k násiliu dochádza zvyčajne na známych miestach – doma, v škole či v práci. Veľakrát nejde ani o fyzický súboj, pretože tam úlohu môže zohrať aj psychologická prevaha či strach.

Čo znamená psychologická prevaha?

Sú to prípady, keď je násilník pre obeť autoritou. Napríklad učiteľ, zamestnávateľ alebo v niektorých prípadoch aj kňaz. Niekto, komu je ťažké sa vzoprieť. Takúto prevahu však môže mať aj muž, ktorý svoju partnerku dlhodobo ponižuje, hovorí jej, že nemá žiadnu hodnotu, alebo ak je partnerka od neho ekonomicky závislá.

Čo ak žena skutočne žije v jednej domácnosti s násilníkom, ktorý má takúto prevahu? Dokáže si vôbec uvedomiť, že je sexuálne zneužívaná?

Áno aj nie. Stereotyp pravého znásilnenia v sebe majú aj ženy a niektoré naozaj nevedia, čo sa im stalo. Aj to je prirodzená vec. Stále panuje silný mýtus o tom, že muž má v partnerstve alebo manželstve na sex nárok. V Amerike robili štúdiu, z ktorej vyplynulo, že až osemdesiatsedem percent chlapcov vo veku jedenásť až štrnásť rokov si myslí, že manžel má vo vzťahu právo na sex. Päťdesiatjeden percent chlapcov bolo v tom istom výskume presvedčených, že ak muž na ženu minie veľa peňazí, má nárok na sex. Sú to veľmi vysoké čísla a pritom nejde o žiadnu „zaostalú“ krajinu.

Najsledovanejšia slovenská televízia však vo svojej reportáži šírila myšlienku maďarskej polície ďalej. Nedá sa táto kampaň vysvetliť ani viktimológiou, na ktorú sa odvolával psychológ Karol Kleinman?

Dnešná viktimológia vychádza zo zraniteľnosti obete. Sú teda nejaké faktory, ktoré obeť robia zraniteľnejšou, a teda dostupnejšou v očiach útočníka. Sem môže patriť napríklad vek, či už vysoký, alebo nízky, osamelosť obete alebo jej hendikep. Zraniteľnou obeťou je aj sedemdesiatročná starenka, ktorú prepadli. To však ešte neznamená, že sa to stalo jej vinou. Na vyjadreniach pána Kleinmana je najhoršie to, že nimi nepriamo legitimizuje konanie páchateľov a podsúva predstavu, že páchateľ sa nedokáže kontrolovať. To však nie je pravda. Väčšina útočníkov nie sú devianti ani psychicky narušení ľudia.

Sú takéto kampane bežné aj v iných európskych krajinách?

Do istej miery to robí napríklad aj naša polícia. Každoročne začiatkom leta na svojej stránke aj v médiách uverejňujú odporúčania pre ženy, aby večer nechodili samy parkom, zbytočne na seba nepútali pozornosť a neprovokovali. Chodia niekedy aj prednášať do škôl v rámci prevencie, kde dievčatám dohovárajú, že po zotmení nemajú chodiť po vonku a nemajú sa vyzývavo obliekať; podsúvajú im tvrdenie, že je to v ich rukách. Potom sa ženy po znásilnení samy obviňujú a hovoria si, že je to ich chyba, lebo boli vonku s cudzím človekom alebo boli samy, že pili alebo išli cez park, boli v klube, u kamarátky, telefonovali, netelefonovali, mali rozpustené vlasy… Vždy sa dá skrátka niečo nájsť. Obeť sa potom za svoje konanie hanbí a sebaobviňuje sa.

Keď sa na vás niekto obráti, snažíte sa ho presvedčiť, aby šiel na políciu?

V prvom rade ho vypočujeme, poskytneme podporu, pochopenie. Povieme mu tiež, na koho sa môže obrátiť v ďalších krokoch. Ak chce podať trestné oznámenie, tak mu povieme, ako to urobiť. Ozývajú sa nám rôzne obete, niektoré aj roky po znásilnení. Najčastejšie u nás vyhľadávajú podporu a pochopenie. Niekedy im pomôže aj to, keď si prečítajú naše články a príbehy. Mnohí z nich potrebujú vedieť, že to, čo prežívajú po útoku, je normálne. Napríklad sa hanbia, majú strach, nemajú radi svoje telo… A potrebujú vedieť, že to sú normálne reakcie na nenormálnu situáciu.

Ozývajú sa vám aj muži, ktorí boli sexuálne zneužívaní?

Áno, stalo sa to. Podľa štatistík zo sveta je jednou z desiatich obetí sexuálneho násilia muž. Ide však o oblasť, ktorá nie je poriadne preskúmaná. Na Slovensku o tom dokonca štatistiky vôbec nemáme, takže môžeme iba hádať. Stále u nás panuje predstava, že muž nemôže byť znásilnený. To však nie je pravda. Navyše sa hovorí, že mužovi sa to musí vždy páčiť, že sa nemá na čo sťažovať, že zveličuje a nespráva sa dostatočne mužne. Sú to však veľmi ubližujúce mýty. Spoločnosť sexuálne násilie viac akceptuje u žien.

Nie je neskoro riešiť znásilnenie až po tom, čo sa stane? Nebolo by lepšie takýmto situáciám predchádzať?

Traumatické udalosti sa však nekončia v okamihu, keď sa skončí sexuálne násilie. Trauma môže prebiehať a nabaľovať sa aj potom – môže sa prehlbovať, ak obeť získa zlú skúsenosť s okolím, prípadne s políciou či médiami. Takáto ujma je v niektorých prípadoch dokonca väčšia ako ujma spôsobená páchateľom. Je preto veľmi dôležité poskytovať pomoc a podporu aj potom.

Čo môže urobiť novinár, aby o sexuálnom násilí neinformoval skreslene a urážlivo?

Udalosť by mal podať v kontexte. Často sa opomenie násilník a celá pozornosť sa sústreďuje len na obeť, hovorí sa o tom, kde bola, čo mala oblečené, či pila. Je dobré uvádzať štatistiky takýchto činov, vysvetlenie, prečo sa dejú, aké majú následky na obeť aj okolie a podobne. Tiež je dôležitý slovník. Často sa hovorí o sexuálnom škandále, pričom znásilnenie nie je sexuálny škandál. Tým môže byť milenka známeho politika. Tiež si treba dávať pozor na oslovených odborníkov, pretože aj medzi nimi mýty o sexuálnom zneužívaní stále pretrvávajú. Médiá tiež často spochybňujú tvrdenia obete, snažia sa nájsť veci, ktoré podľa nich nesedia. Robia prácu, ktorú má robiť polícia. Ide o akúsi falošnú objektivitu. K obeti by sa pritom mali aj pred vynesením rozsudku správať tak, akoby bola určite obeťou, a predchádzať tak druhotnému zraňovaniu. Je totiž veľká pravdepodobnosť, že ňou naozaj je. Do istej miery chápem, prečo to robia, ale dá sa informovať vyvážene aj bez zraňovania obetí.

V médiách rezonoval aj prípad dievčaťa z Nevidzian, ktoré zneužíval miestny farár. Časť dediny si farára obhajovala a k rodine dievčaťa sa otočili chrbtom. Zohrali tu svoju úlohu aj médiá?

Bohužiaľ, takáto reakcia ľudí je vlastne celkom bežná. Spochybňovanie zo strany okolia vo väčšej alebo menšej miere zažije každá obeť. Nevidzany boli špecifické najmä silnou medializáciou a silnou morálnou autoritou páchateľa v očiach spoločnosti. Je veľmi ťažké uveriť, že človek, ktorý je v očiach okolia taký skvelý a morálny, by mohol spáchať niečo také hrozné.

Čo sa dá v takom prípade robiť?

Treba pracovať nielen s obeťou, ale aj s ľuďmi z jej okolia. Upozorniť ich na to, že nekonajú správne, napríklad kvalitným spracovaním v médiách, osvetou, prípadne aj prácou odborníkov priamo v teréne. V takomto správaní však zohráva dôležitú rolu aj strach. Ľudia z existenčných dôvodov musia fungovať v ilúzii toho, že svet je relatívne spravodlivé miesto, kde sa dobré veci dejú dobrým ľuďom a zlé zasa zlým ľuďom. Keď sa zrazu dobrému človeku stane zlá vec, je pre nás ťažké prijať to. Aj preto okolie často hľadá vinu na strane obete, aby si potvrdilo, že zlé veci sa dobrým ľuďom skrátka nestávajú. Ak obeti navyše prisúdia istú schopnosť kontroly nad tým, čo sa stalo, dávajú ju aj sebe. Tvrdením, že za čin môže len páchateľ, by sa zbavili kontroly nad svojím vlastným životom.

V jednej z diskusií pred referendom Anton Chromík tvrdil, že učiť všetky deti o sexuálnom zneužívaní len preto, aby sa odhalilo pár percent sexuálnych zneužívateľov, je hlúposť. Ako to vlastne je?

Pán Chromík svojím výrokom hodil cez palubu sedem percent detí, ktoré zažili sexuálne zneužívanie. Každá obeť si zaslúži našu pomoc a ochranu. Aj keby boli iba dve. Sexuálna výchova by deti okrem iného mala naučiť rozoznávať sexuálne násilie. Detské obete často zistia, čo sa im stalo, až po rokoch, pretože im násilník celé detstvo tvrdil, že je to normálne. Dieťa potom žije v nevedomosti a trvá veľmi dlho, kým si uvedomí, že to normálne nie je. Ak to bude vedieť rýchlo identifikovať, rýchlejšie vyhľadá pomoc.

Dnes mediálny obraz o sexuálnom násilí trocha formuje aj film Fifty Shades of Grey, ktorého hlavným heslom je „nechajte sa ovládať“. Nemôže pokriviť predstavu o sexuálnom zneužívaní?

Tento film vlastne propaguje BDSM, čo sú vedomé a dobrovoľné roly prijaté oboma partnermi – či už dominantná, alebo submisívna. Toto nie je sexuálne násilie. Hoci film môže u niekoho podporovať skratkovitý úsudok, že ak žena povie nie, myslí vlastne možno. Alebo predstavu, že každá žena túži byť znásilnená. To sú však ďalšie z mýtov obklopujúcich túto tému. Nie skrátka znamená nie za každých okolností.

Koľko ľudí u nás ročne ohlási prípad sexuálneho zneužívania?

Asi sto. Je to však iba pár percent prípadov, ktoré sa naozaj stali. Podľa najnovších štatistík u nás až desať percent žien zažilo sexuálne násilie a priamo znásilnených bolo dokonca až päť percent slovenských žien.