Zuzana Ťapáková: Koncesie zvyšovať netreba, RTVS má peňazí dosť

Čo si dnes rada pozriete v televízii?
Pozerám takmer všetko, ale viac z profesionálneho hľadiska, lebo televízia ma stále zaujíma. Naozaj rada si však pozriem seriály, ktoré idú väčšinou na HBO, ako sú Hra o tróny, Pot a slzy, Newsroom či Sopranovci.

Čiže veci, ktoré na slovenských komerčných televíziách zväčša nevidieť, lebo povedia, že ich diváci nebudú pozerať.

Áno, je to tak. Ale nie je to o tom, že televízie povedia. Slovenskí diváci naozaj takéto seriály väčšinovo nepozerajú.

Prečo?

Pretože sú zamerané na užšiu cieľovú skupinu. Debata o tom, či má televízia vychádzať v ústrety vkusu diváka, alebo ho má edukovať, je večná. V tom je zásadný rozdiel medzi komerčnou a verejnoprávou televíziou. Komerčná televízia nemôže robiť nič iné, len sa snažiť trafiť vkus diváka. Je odkázaná na tržby a hospodársky výsledok, ktorý si sleduje každá súkromná firma.

Nemôže prísť doba, keď sa aj na slovenských komerčných televíziách objavia kvalitné seriály, ktoré inak tisícky ľudí pozerajú cez internet – ako sú House of Cards, Narcos, Fargo či True Detective?

Nemyslím si, že k tomu dôjde; možno na menších staniciach. Neviem si však predstaviť komerčnú televíziu, ktorá by takýto seriál nasadila o ôsmej večer. Skôr sa to môže udiať na okruhu, ako je napríklad verejnoprávna ČT Art. Na Markíze sme svojho času mali takéto pokusy so seriálom Dr. House. To je pritom seriál, ktorý nie je len pre náročnejšiu skupinu divákov, a aj tak v hlavnom vysielacom čase nefungoval.

Markíza, kde ste začínali, nedávno oslávila 20 rokov. Ako ste sa tam vlastne dostali?

Bolo to celkom zaujímavé. Sprostredkovane sa ku mne dostalo, že by sa so mnou rád stretol Pavol Rusko. Ja som v tom čase vôbec netušila, kto je Pavol Rusko. Ľudia, ktorí pripravovali televíziu, sídlili vtedy na Palisádach, na druhom poschodí asi v šiestich kanceláriách. Sedela som s Ruskom a on rozprával, ako ide vybudovať najsilnejšiu televíziu na Slovensku. Mne to v tom čase prišlo úplne absurdné. Keď som odtiaľ odchádzala, povedala som si, že to musí byť trochu blázon, ktorý žije v oblakoch.

Prečo ste tam potom nastúpili?

To, čo bolo pre mňa určujúce, bol asi vstup CME a jej kapitálu do televízie. Rusko mal pod palcom budovanie celej štruktúry a koncepcie televízie, od technológií po program; oblasť reklamy a marketingu bola skôr doménou Američanov. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že aj tu na Slovensku máme dostatok erudovaných ľudí, čo považujem za jeden z prínosov Markízy. Dokázala, že tu máme profesionálov, ktorí vedia robiť televíziu. Ja osobne Pavla Ruska doteraz považujem za svojho najlepšieho šéfa. Vedel počúvať argumenty, ale aj robiť rozhodnutia. Začalo sa to už pri vyberaní názvu televízie.

Prečítajte si

Markíza má 20 rokov. Politici stáli o jej vplyv, nakoniec ona ovplyvnila politiku

Málokto už dnes asi vie, aké názvy novej televízie boli v hre.

Rôzne, niektoré sa aj vyniesli von, a napríklad TV Luna, o ktorej sa uvažovalo, neskôr aj vznikla. No rozprávali sme sa napríklad aj o Tatre či televízii Lux…

…aj Lux sa ujal.

Vlastne áno. Pamätám si, že sme robili veľa prieskumov, väčšina manažmentu bola totiž proti názvu Markíza. Všetkým sa to spájalo s Angelikou a vieme, ako bola vnímaná. Mali sme obavu, že to poškodí imidž televízie. Rusko však vtedy povedal, že keď televízia bude dobrá, ľudia ju budú pozerať, aj keby sa volala Televízor. A mal pravdu. Škoda, že sa napokon rozhodol odísť do politiky, jeho miesto bolo v televízii.

Vnímali ste, že je Markíza, najmä v časoch, keď Rusko zakladal stranu ANO, považovaná za televíziu, ktorá cielene ovplyvňuje politiku?

Markíza mala vplyv na politiku od začiatku a je to tak dodnes. Najmä vďaka správam, ktoré mali kedysi sledovanosť až 75 percent, čo bol obrovský zásah. Aj dnes, keď je sledovanosť oveľa nižšia, markizácke noviny majú stále svoj vplyv. Oveľa silnejšie ako založenie strany ANO však vnímam kauzu Gamatex. Vtedy sa sila Markízy ukázala naplno.

Ako sa spätne pozeráte na to, čo sa vtedy v roku 1998 dialo?

Bola som pri tom a môžem povedať, že na počiatku to nebola politická kauza. Bol to obchodný spor, ktorý sa neriešil adekvátnym spôsobom. Doteraz vnímam ako šokujúce, že došlo k obsadeniu televízie mafiou. Vtedajší šéf podsvetia Peter Čongrády nám bol v jednej chvíli pánom Kočnerom predstavený ako nový generálny riaditeľ televízie. Po televízii chodili ľudia s pištoľami a vyhrážali sa nám. Aj veľmi surovo. Absurdné bolo, že voči tomu absolútne nezasiahla vláda, polícia, nikto. A tak napokon prišli pred televíziu opoziční politici. Nemyslím si, že to vtedy vnímali tak, že idú uhrať politické body. Naozaj to tam vtedy vyzeralo veľmi zle.

Čo v kontexte tohto dávneho sporu hovoríte na posledné aktivity Pavla Ruska, napríklad články o jeho pôsobení v Majáku nádeje, kde Rusko s Kočnerom spolupracuje?

Aby som bola úprimná, je to pre mňa neštandardná situácia. Môj vzťah s pánom Kočnerom je dodnes veľmi rezervovaný, lebo nemôžem zabudnúť na to, čo sa v roku 1998 dialo. On nabehol do televízie s hrubou silou. Keby to vtedy spravil inteligentne, ukázal nám papiere o predbežnom opatrení a vysvetlil, že existuje súdny spor a vedenie televízie preberá krízový manažment, asi by sme to akceptovali. On to však posunul do roviny násilia a cez to sa neviem preniesť.

Ste s Ruskom v kontakte?

Veľmi sporadicky. Nedávno sme sa stretli v Au Café, obaja sme tam mali stretnutia, a tak sme sa chvíľu porozprávali.

Čo považujete za najúspešnejší program Markízy za dvadsať rokov?

Určite Televízne noviny, tie boli brutálnym prelomom v tom, ako robiť správy. Napriek tomu, že pokles ich sledovanosti je značný, doteraz ovplyvňujú verejnú mienku a v prieskumoch figurujú ako najdôveryhodnejšie spravodajstvo. Zo zábavných programov sú to nepochybne Susedia. Boli úkazom na televíznom trhu. Treba pochváliť Andyho Krausa a Petra Marcina, že prišli s nápadom robiť komediálny seriál, aj napriek tomu, že my v manažmente sme sa tomu na začiatku bránili. Neverili sme, že by to mohlo fungovať.

Zrejme preto, že domáce pokusy so sitkomami neboli veľmi dobré. Stačí si spomenúť na Silvánovcov, Zborovňu či seriál Duchovia.

Je to tak. Mali sme obavy, no nakoniec sa ukázalo, že ten risk stál za to. Susedia sa stali najúspešnejším a najviac reprízovaným seriálom v dejinách televízie. Unikátne je, že v podstate fungujú doteraz.

Na post šéfky Markízy ste nastúpili po Václavovi Mikovi, ktorý dnes riadi RTVS. Zmenila sa verejnoprávna televízia pod jeho vedením k lepšiemu?

Neviem, či by som chcela vyhodnocovať pôsobenie pána Miku, nemyslím si, že by to bolo celkom fér.

Tak to skúsme takto: pozeráte Slovenskú televíziu?

Áno, ale ako som povedala na začiatku, viac z profesionálneho záujmu. To, čo si občas pozriem s chuťou, sú filmy na Dvojke. Sledujem správy a občas si zapnem Milujem Slovensko, na tom sa celkom bavím. No ja som náročnejší divák, častejšie sledujem napríklad Českú televíziu. Asi by som niečo také, čo vysiela ČT, rada videla aj v slovenskej verzii.

A je to možné? Vždy, keď Mikovi niekto pripomenie porovnanie s Českou televíziou, on začne porovnávať rozpočty. Ten má ČT niekoľkonásobne väčší ako RTVS.

Isteže, ten rozpočet je niekoľkonásobne väčší, v tomto nemožno s Václavom nesúhlasiť. Na druhej strane, dobrý program a imidž ČT nebol vždy samozrejmý. Aj Česká televízia musela prejsť zložitú cestu, kým sa dopracovala k tomu, že mohla začať vyrábať veci, aké robí dnes. Rovnako si musela získať dôveru divákov.

V akom zmysle?

Pred rokmi bola televízia Nova na českom trhu výrazne dominantná. Dnes to už samozrejmosťou nie je. Na ČT si zároveň vážim, že sa jej podarilo, nechcem povedať, že prevychovať, ale osloviť diváka kvalitným programom, ako aj erudovaným spravodajstvom a publicistikou. To síce nejde urobiť zo dňa na deň, ale uvítala by som to aj na našej verejnoprávnej televízii. Nie som si napríklad istá, ako sa v RTVS narába s finančnými prostriedkami a či nie je možné vyrábať viac dokumentov či televíznych cyklov o významných ľuďoch z medicíny, výskumu, vedy a kultúry. Uvedomila som si to teraz pri odchodoch niektorých veľkých hercov či iných umelcov. Nie som síce ohnivý národovec, ale táto krajina má v ľuďoch úžasné bohatstvo, no nikde sa to neukazuje, dokonca ani nemapuje. To mi je ľúto.

Naozaj to RTVS nerobí?

Spomeňme napríklad nedávnu smrť Juraja Slezáčka či Karola Machatu. Jediné, čo Slovenská televízia môže urobiť, je pri takejto smutnej udalosti vytiahnuť staršiu inscenáciu zo svojho archívu. Neexistuje tu zmapovanie jeho života, vyhodnotenie toho, čo pre kultúrny život znamenal. A tak to je skoro vo všetkých oblastiach, netýka sa to len hercov. To sú pritom veci, na ktoré netreba až toľko peňazí. Ak by som to mala zhrnúť, momentálne je RTVS ladená komerčnejšie, ako je moja predstava o verejnoprávnej televízii.

Nekopírujete trochu slovník predsedu parlamentu Andreja Danka? Aj on hovorí pri RTVS o plytvaní finančnými prostriedkami či slabšej verejnoprávnosti.

Nechápem celkom túto spojitosť. Zdá sa vám, že tieto pripomienky sú také unikátne, že by som ich musela kopírovať od pána Danka a nemohla prísť na ne sama?

Tak som to nemyslel. Jednoducho mi na prvé počutie ten slovník prišiel podobný.

Podľa mňa to tak vidia mnohí ľudia. Takéto diskusie sú pomerne dlhodobé, objavujú sa častejšie. Komerčné projekty tu môže vysielať v podstate šesť slovenských komerčných staníc, ktoré patria k skupinám Markízy a JOJ. RTVS by sa mala zamerať na niečo iné.

Prečítajte si

Dankovi už pomohli TA3 a TASR, teraz chce RTVS – zmocniť sa jej alebo ju aspoň znemožniť

Veľa ľudí však hovorí, že RTVS pod Mikom kvalitatívne stúpla, nepochybne sa to ukazuje na druhom programe. A pripomína si aj výročie velikánov, na ktoré sa zabúdalo, veď trebárs projekt True Štúr je toho príkladom.

Súhlasím, je to jeden zo svetlých príkladov; koniec-koncov, televízia naň získala nemalé prostriedky zo zmluvy so štátom. Netvrdím, že verejnoprávna televízia sa nepohla. Nepochybne pod Vašom Mikom urobila veľký krok, napríklad čo sa týka výmeny technológií, vysťahovania veľkej budovy, ale určite aj programovej štruktúry. Predtým bola televízia v ruinách a v podstate nepozerateľná. Čiže – určite treba oceniť Mikove manažérske zásahy. Vo vnímaní toho, čo má byť obsahom vysielania, sa však dosť líšime.

Ako by teda podľa vás malo vyzerať programové zameranie Jednotky a Dvojky?

Detailne tu nebudem rozoberať, čo by malo ísť na ktorý kanál. Je však nevyhnutné, aby boli obidva jasne vyprofilované a naplnené obsahom. Chýba množstvo formátov, ktoré by mala televízia vysielať a ktoré posilňujú historické a kultúrne vedomie národa. Máme vynikajúcich historikov v SAV-ke i inde, kritikov a odborníkov, ktorí už majú mnohé udalosti a veci spracované. Absentujú však debaty, okrúhle stoly a podobne. Máme výnimočnú kultúru. Divadlá sú plné, diváci sa trhajú za lístkami – či na činohru, či na operu. Napríklad minulý rok bol rokom slovenskej klasiky, SND uviedlo jedenásť inscenácií. Považujem za povinnosť televízie takéto veci nasnímať. Aj vysielať.

Čo ešte na RTVS chýba?

Úplne chýba publicistika o jednotlivých druhoch umenia, ich historickom vývoji i súčasnosti. Chýbajú tiež formáty, ktoré by rozvíjali občiansku spoločnosť či podnikateľské prostredie. Ani tu nejde o veľké finančné prostriedky. Rezervy vidím aj v spravodajstve, najmä v politických diskusiách, investigatívnej publicistike, v detských programoch, ako aj v programoch pre národnostné menšiny. Určite by bolo skvelé vyrábať viac kvalitných seriálov, niečo ako seriál První republika na ČT, čo by okrem televízneho úspechu bolo možné zaradiť aj do kultúrneho dedičstva televíznej a filmovej tvorby.

Vaše meno sa spomínalo medzi ľuďmi, ktorí by sa budúci rok mohli uchádzať o post generálneho riaditeľa RTVS. Pred časom ste to nevylúčili. Ako by ste na otázku, či by ste mali záujem, odpovedali dnes?

Ak sa pýtate na to, či budem kandidovať na tento post, v tomto momente vám to nepotvrdím. Celá debata o RTVS je predčasná, lebo pán Mika bude riaditeľom do augusta 2017. Aj z mojej strany by bolo veľmi nezodpovedné povedať „áno“ alebo „nie“. Momentálne som vyťažená na ministerstve zahraničných vecí a mám aj iné ponuky, takže sa budem ešte rozhodovať. No nebudem tajiť, že verejnoprávna televízia by pre mňa bola zavŕšením profesionálnej cesty.

Ono to nezávisí len od vás, riaditeľ RTVS sa volí v pléne parlamentu. Rozprávate sa s politikmi, či by eventuálne možno boli za to, že by ste svoju profesionálnu cestu zavŕšili v RTVS?

Nie, zatiaľ nie.

Neoslovil vás niekto?

Máte pocit, že to funguje tak, že niekto za mnou príde a povie – počúvajte, nechceli by ste byť riaditeľkou televízie?

Priznám sa, že neviem, ako tieto veci fungujú.

Tak takto nie.

Ako sa teda človek dozvie, že by mohol mať politickú podporu a získať takýto post?

To som zatiaľ nezisťovala. O tom, že sa niekde spomína moje meno, som sa dozvedela od novinárov. Na druhej strane, nepríde mi to nelogické, a už vôbec si nemyslím, že by sa to malo spájať s nejakou konkrétnou politickou stranou. Na Slovensku nie je veľa televíznych odborníkov a verím, že moje dvadsaťročné skúsenosti a výsledky pôsobenia na televíznom trhu môžu byť dôvodom, prečo sa moje meno spomína.

Práve preto, že si myslím, že to nie je nereálne, sa vás na to pýtam. Ale poďme ďalej. Ako napríklad vy vnímate rýchle zlúčenie verejnoprávneho rozhlasu a televízie?

Ako nie dobrý krok, lebo na to neboli v tom čase pripravené. No ťažko by som sa púšťala do detailnejšej debaty, vzhľadom na to, že neviem zvonku posúdiť, aké to malo ekonomické prínosy, čo mohlo byť dôvodom zlúčenia. Iná bližšia spolupráca medzi rozhlasom a televíziou sa skôr nepotvrdila. Je pravda, že napríklad pri ORF v Rakúsku či BBC v Británii rozhlas a televízia fungujú spoločne, no tam to tak bolo od začiatku. U nás išlo o pomerne násilné a najmä prirýchle spojenie.

Napriek tomu ma zaujíma, či poznáte aj prostredie rozhlasu. Viete napríklad, na ktorom okruhu sa vysiela relácia Pozor, zákruta?

Priznám sa, že si nie som istá, či sa ešte stále vysiela.

Vysiela, presunuli ju z Rádia Slovensko na Reginu.

Dobre, aj keď je to trochu podpásovka, čo ste sa teraz spýtali. Takto isto by ste ma mohli skúšať aj z televízneho programu. Neviem na povel odrecitovať celú programovú štruktúru RTVS. Ale v rozhlase som necelé dva roky pracovala.

Áno? Na akom mieste?

V metodicko-výskumnom kabinete, ktorý sa venoval analýzam toho, čo funguje a čo nefunguje u rozhlasového poslucháča. V tom čase sa ešte produkovali rozhlasové hry, a tak som strávila veľa času v takzvanom experimentálom štúdiu, kde sa finalizovali. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Nie som teda úplne odtrhnutá od rozhlasu.

V koalícii prebieha pomerne silný konflikt o koncesionárske poplatky. Potrebuje RTVS ich zvýšenie?

Podľa môjho názoru nie. Opäť, nemôžem ísť do detailnej debaty, lebo nevidím tak dobre do hospodárenia RTVS. No z verejných údajov a čísiel, o ktorých sa hovorí, usudzujem, že momentálne nastavenie koncesionárskych poplatkov je úplne dostačujúce, aby RTVS mohla fungovať v celkom slušnom mode. Dokonca si myslím, že je to len o prerozdelení investícií do iných programových formátov.

O zvýšení koncesií sa hovorí aj preto, že bez nich RTVS nemôže prevádzkovať tretí kanál.

Ja si nemyslím, že ho v tomto momente potrebuje. Najskôr je potrebné skvalitniť Jednotku, ale najmä Dvojku, ktorá je stále z hľadiska programovej profilácie poddimenzovaná. O treťom kanáli sa hovorilo najprv ako o športovom, potom ako o športovo-spravodajskom, neskôr ako o plnoformátovom. Myslím si, že ani na jedno nedozrel čas. Otázne je tiež, či má RTVS nakupovať drahé práva na takmer všetky športové podujatia.

Ako by ste si predstavovali ideálne financovanie RTVS?

Určite bude potrebné robiť zmeny a reštrukturalizovať súčasné nastavenie. Ale myslím si, že cesta zvyšovania koncesií nie je tá najsprávnejšia. Svoju predstavu mám, ale je ozaj predčasné o nej hovoriť.

Čo hovoríte na kritizované výroky predsedu SNS Andreja Danka, že by jeho strana navrhla financovanie RTVS len vtedy, „keby jej ju dal koaličný partner do správy“? Neznepokojujú vás výroky, keď politici hovoria o akejsi kontrole nad verejnoprávnou televíziou?

Politici hovoria a vyjadrujú sa k všeličomu, necítim potrebu to komentovať.

Čo televíziám na obrazovkách funguje? Nad čím premýšľajú, keď chcú spustiť nejaký nový program?

Jednoznačne funguje vlastná tvorba. Vyvíja sa to v takých zvláštnych vlnách. Keď som z televízie odchádzala ja, dominovali jednoznačne seriály. Vtedy mala Markíza hneď tri dobre fungujúce seriály, Chlapi neplačú, Horúcu krv a Búrlivé víno. V tom čase sme vedeli v prime-time urobiť podiel na trhu aj na úrovni 45 percent. Bola som na to pyšná. Televíziu som opúšťala s takýmito číslami.

Váš nástupca, Matthias Settele, zhodou okolností pred pár dňami k vášmu odchodu povedal: „Keď som pred tromi rokmi prišiel, boli sme v krízovom režime. Teraz sme silná výnosná prosperujúca spoločnosť, ktorá prináša mnohé nápady, ale tiež má aj dobré obchodné výsledky.“ Tak ako to bolo? Mala Markíza výborné čísla, alebo bola v kríze?

Pán Settele nehovorí celkom pravdu. Ľudia z televíznej branže vedia, v akom stave Markíza bola. Televízia mala, čo sa týka sledovanosti, skvelé čísla. Po príchode pána Setteleho sa táto sledovanosť držala ešte asi rok, no odvtedy ju už Markíza v takom rozsahu, počas celého týždňa nikdy nezopakovala. A nielen to, mali sme za sebou rekonštrukciu celého spravodajstva, čo sa týka technológií, ale aj personálneho nastavenia. Čísla Televíznych novín sa pohybovali cez štyridsať percent, dnes je to okolo dvadsaťšesť. Rovnako mal k dispozícii skvelo fungujúci manažment, ktorý si ponechal doteraz.

No to, že hospodárske výsledky televízie neboli dobré, sa všeobecne vie.

Áno, Markíza bola v červených číslach. Treba sa však pozrieť prečo. Stratégia predaja reklamného času sa totiž nastavovala v centrále CME pre celú skupinu a všetky krajiny, teda nielen Slovensko, ale aj Česko, Rumunsko a podobne. Vtedajší prezident CME, silný autokratický Adrian Sarbu, nastavoval so svojimi kolegami predaj reklamy spôsobom, proti ktorému časť manažmentu Markízy protestovala. A to dokonca tak nahlas, že to z jeho strany viedlo k výrokom o výpovediach.

Vyhrážal sa padákmi?

Povedal, že ak sa jeho príkazy neuposlúchnu, ľudia budú odídení.

Čo sa skrýva pod spojením „nastavoval stratégiu predaja reklamného času“? Chcel predávať reklamu Markízy za peniaze, ktoré boli nereálne?

Presne. Znamenalo to neúmerné zvyšovanie cien, krátenie bonusov pre klientov a reklamné agentúry, ale aj nie dobrý spôsob prerozdeľovania reklamných brejkov. Najviac na to doplatila česká Nova, ktorá prišla o štyridsať percent tržieb, my zhruba o dvadsať. Ja sa nezbavujem zodpovednosti, bola som riaditeľkou Markízy a mohla som sa vzbúriť a povedať „takto nie“. No mala som aj pocit zodpovednosti za televíziu i ľudí, ktorí v nej pracovali.

Povedali ste, že Markíza mala dobrú sledovanosť ešte asi rok po Settelovom príchode, no potom sa to už neopakovalo. Čo urobil, že išli čísla nadol?

To je citlivá otázka a ja nechcem nikoho znevažovať. Určite to však súvisí aj s tým, že Matthias Settele nepochádza z tejto krajiny. Slovenský divák je veľmi konzervatívny, má silné návyky. Myslím si, že niektoré seriály boli ukončené predčasne a s inými, napríklad s Búrlivým vínom, sa zase narábalo necitlivo. Presuny v štruktúre boli v tom čase na dennom poriadku, a tak diváci začali postupne odchádzať.

Zastavili ste niekedy vo funkcii program, lebo ste sa báli, že už je za hranicou vkusu? Riaditeľ JOJ Marcel Grega vravel, že pri reality šou ako Mama, ožeň ma sa ľudia hanbili pustiť JOJ pred návštevami. Obávali ste sa niečoho podobného?

Jediné citlivé obdobie som zažívala počas jednej série Farmy. S tvorcami sme sa vtedy dostali do intenzívnych diskusií, ktoré vrcholili aj hádkami. Začalo sa tam objavovať priveľa alkoholu či dokonca erotických scén; skrátka, dostávalo sa to do príliš veľkého blata. Ale to sú ťažké veci. Napríklad Návštevníkov, ktorých spustila JOJ teraz, sa snažia robiť veľmi jemne, bez veľkých excesov. No akú to má sledovanosť? Podiel na trhu zhruba trinásť percent.

Prečítajte si

Šéf JOJ: Bučkovcov ľudia nechceli pozerať pred návštevou, teraz sme rodinná televízia

Lebo je to nuda?

Lebo to divákov asi nebaví. Keď JOJ začala robiť Farmár hľadá ženu, všetci sme si vraveli, že je to úplné dno. No čísla ukazovali, že ľudia to pozerať chcú, a to ma stále desí. Nechcem, aby to vyznelo, že takéto programy s obsadením, aké mali, obhajujem a že ich treba vysielať. Nie je to cesta. Len chcem povedať, že medzi tým, ako získať diváka, aby šou pozeral, a snahou neskĺznuť príliš hlboko je veľmi tenká čiara. Myslím si, že sa to celkom podarilo Markíze pri Farme, keď to viac zasadili do slovenských zvykov.

Dnes pracujete pre ministerstvo zahraničných vecí. Kto vás oslovil a čo je presne vaša úloha?

Na ministerstve pôsobím ako externá poradkyňa ministra Lajčáka so zameraním na mediálnu a kultúrnu stratégiu. Vzniklo to skôr neoficiálne po viacerých rozhovoroch, predstava ministra sa týkala najmä spolupráce v oblasti mediálnej a komunikačnej stratégie slovenského predsedníctva v Rade EÚ, ako aj poradenstva pri kultúrnych podujatiach. Toto bolo a je hlavným obsahom mojej momentálnej činnosti.

Pri tejto práci sa zrejme stretáte s mnohými politikmi. S ktorými súčasnými ministrami a poslancami sa osobne poznáte? S kým z nich ste sa stretli povedzme tento rok?

Nielen pri tejto práci. Politikov poznám veľa a stretávam sa s nimi už roky. Pracovne, ale aj spoločensky.

Neobávate sa, že po práci na ministerstve budete spájaná so stranou Smer či súčasnou vládou?

Nie, neobávam.

Čo si myslíte o mediálnej politike Roberta Fica? Je podľa vás dobre, že premiér neodpovedá niektorým slovenským denníkom?

Myslím si, že predseda vlády by mal odpovedať na všetky novinárske otázky.