Denník N

Pred 70 rokmi odsúdili mozgy bez svedomia

Proces v Norimbergu. Foto – TASR/AP
Proces v Norimbergu. Foto – TASR/AP

Prvého októbra 1946 odsúdili na smrť 11 vojnových zločincov z radov nacistických pohlavárov. Proces sa odohral v Norimbergu.

Autor je historik,
zástupca šéfredaktora portálu Historyweb.sk

Pred 70 rokmi, v utorok 1. októbra 1946, sa 21 obvinených nacistov presunulo zo svojich ciel do súdnej siene. Mali si vypočuť, či ich súd uznal vinnými. Sir Geof­frey Lawrence, predseda súdu, začal Hermannom Göringom: „Obžalovaný Hermann Göring bol jedným z iniciátorov agresívnej vojny, na druhom mieste za Adolfom Hitlerom … Inštruoval Himmlera a Heydricha, aby priniesli konečné riešenie židovskej otázky…“

Neexistovali žiadne poľahčujúce okolnosti. Göring bol uznaný za vinného vo všetkých štyroch bodoch obžaloby. Nasledovali ďalšie rozsudky: 18 obvinených bolo uznaných vinnými v aspoň jednom bode obžaloby. Len traja – Hans Fritzsche, Franz von Papen a Hjalmar Schacht boli zbavení viny.

Tresty boli oznámené až poobede. Obžalovaní sa naposledy presunuli do súdnej siene. Lawrence začal znova Göringom: „Medzinárodný vojenský súd vás odsudzuje na smrť obesením.“ Göring bez jedinej emócie s kamennou tvárou vstal a opustil miestnosť.

Rovnaký trest oznámil Lawrence ďalším desiatim obvineným (Hans Frank, Wilhelm Frick, Alfred Jodl, Ernst Kaltenbrunner, Wilhelm Keitel, Joachim von Ribbentrop, Alfred Rosenberg, Fritz Sauckel, Arthur Seyss-Inquart a Julius Streicher). Ostatní siedmi mali skončiť s rôznymi trestmi vo väzení. Možno najsledovanejší súdny proces v dejinách sa skončil po 315 dňoch.

Pomsta alebo spravodlivosť?

V novembri 1945, pár mesiacov po skončení vojny v Európe, sa zástupcovia štyroch víťazných krajín (Francúzsko, Spojené štáty, Sovietsky zväz a Veľká Británia) stretli v Norimbergu. Stretli sa za účelom začatia medzinárodného vojnového tribunálu, ktorého cieľom bolo potrestanie vojnových zločinov spáchaných počas druhej svetovej vojny.

Za 12 rokov svojej vlády v Nemecku spáchali nacisti zverstvá v rozmeroch, aké si civilizovaný svet nedokázal ani predstaviť.

Napriek očakávaniam, že sa za ohromné zločiny nacistov budú chcieť krvavo pomstiť, sa víťazi vojny, o ktorých sa Hitler vyjadroval ako o podľuďoch a rasovo menejcenných, postavili k problému tak rozumne, spravodlivo a civilizovane, ako to len bolo možné. Súdny proces mal, samozrejme, svoje problémy a jeho kritika zaberá v hesle na anglickej wikipedii takmer tretinu celého textu. Vzhľadom na rozsah a ozrutnosť zločinov však treba už len pokus o súd nie z pozície víťaza a snahy o odplatu, ale z pozície spravodlivosti a snahy o férovosť hodnotiť kladne.

Pokušenie k pomste bolo skutočne silné. Pri večeri na konferencii v Teheráne roku 1943 navrhol Stalin popravu 50- až 100-tisíc zajatých nemeckých dôstojníkov. Keď americký prezident Roosevelt poprosil koncom roka 1944 svojich kolegov, aby pripravili plán toho, čo bude s vojnovými zločincami, vrátil sa mu návrh Henryho Morgenthaua. Ten otvorene hovoril o „oku za oko“ a okamžitej poprave vedúcich predstaviteľov Tretej ríše.

Churchill pri jednej príležitosti tiež povedal Stalinovi, že by preferoval okamžitú popravu zajatých nacistických vedúcich predstaviteľov. Podľa dokumentov mu na to Stalin odpovedal, že „v Sovietskom zväze nikdy nikoho nepopravíme bez súdu“. Churchill prikývol: „Samozrejme, samozrejme. Najprv by sme ich mali odsúdiť.“

Na konferencii v Jalte v roku 1945 sa nakoniec dohodli. Súd sa mal uskutočniť. A nemal to byť len „monsterproces“. Mal to byť riadny a spravodlivý súd. Hlavný žalobca Robert H. Jackson (USA) na súde prehlásil: „To, že tieto štyri veľké národy, ovenčené víťazstvom a oplakávajúce svojich mŕtvych, dokázali potlačiť svoju túžbu po pomste a dobrovoľne odovzdali svojich zajatých nepriateľov do rúk spravodlivosti, je jednou z najväčších pôct, ktoré kedy moc vzdala rozumu.“

Norimberský proces

Norimberský proces ako taký bol sériou celkom 12 súdnych procesov, ktoré sa odohrali v rokoch 1945 až 1949. Najznámejší a najzaujímavejší z nich však bol hneď prvý, ktorý sa začal 20. novembra 1945 a skončil sa pred sedemdesiatimi rokmi ­ 1. októbra 1946. Súdených bolo počas neho 21 najvýznamnejších politických a vojenských lídrov Tretej ríše.

Pôvodne ich malo byť viac. Súdený mal byť napríklad Robert Ley, šéf nacistických odborov, ktorý však spáchal samovraždu pár dní pred procesom, alebo Martin Bormann, Hitlerov pobočník, ktorý bol nezvestný (jeho telo, respektíve kosti, sa našli počas stavebných prác v Berlíne v roku 1972. Zomrel pravdepodobne 2. mája 1945, keď sa pokúšal z mesta ujsť pred postupujúcou Červenou armádou). Dávno pred začatím procesu spáchalo samovraždu i množstvo ďalších – Hitler, Himmler či Goebbels.

Norimberg si Spojenci zvolili z dvoch dôvodov: v prvom rade bolo mesto symbolom. Hitler ho plánoval prestavať na „Mesto strany“. V Norimbergu sa konali každoročné zjazdy NSDAP, v Norimbergu boli v roku 1935 prijaté protižidovské zákony. Okrem toho existoval i oveľa pragmatickejší dôvod – budova norimberského Justičného paláca bola jedna z mála budov, ktoré vyhovovali požiadavkám súdu a po spojeneckých náletoch na Nemecko ostala používateľná. Mala priestrannú zasadaciu sieň a časťou komplexu bolo i väzenie. Ďalšia budova, ktorá v meste zázrakom prežila, bol luxusný Grand Hotel.

Celkom boli nacistickí pohlavári obžalovaní zo štyroch typov zločinov:
– sprisahanie za účelom rozpútania agresívnej vojny (za zločiny, ktoré sa uskutočnili pred vojnou)
– zločin vedenia agresívnej útočnej vojny, alebo zločiny proti mieru (zločiny za nedodržanie medzinárodných dohovorov a zmlúv)
– vojnové zločiny (tradičné vojnové zločiny ako vraždenie zajatcov alebo používanie zakázaných zbraní)
zločiny proti ľudskosti (zločiny proti Židom, etnickým menšinám, telesne a mentálne postihnutným, civilistom a podobne).

Obžaloba bola rozdelená do dvoch fáz – prvá sa sústredila na dokázanie zločinnosti rôznych komponentov nacistického režimu a ideológie, v druhej časti súdili jednotlivcov. Obžaloba dokázala, že nacizmus nebol len obyčajným politickým hnutím, ale sprisahaním s cieľom zmocnenia sa nemeckých susedov a ich ľudských aj materiálnych zdrojov.

Jej úhlavnými nepriateľmi boli Židia, ktorých v priebehu vojny začali systematicky vyvražďovať. Represálie však postihli aj ďalšie, predovšetkým slovanské národy, hlavne Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Bielorusov či národy bývalej Juhoslávie. Tým pádom bol ako zločinný súdený aj celý nacistický vládny aparát (NSDAP) vrátane ozbrojených organizácií (SS, SA), generálny štáb nemeckých ozbrojených síl i nemecká vláda.

Počas procesu obžaloba zhromaždila ohromné množstvo dokumentov a dôkazového materiálu. Nechýbali ukoristené videozáznamy vojakov SS vraždiacich ženy a deti. Proti obžalovaným svedčilo i 33 očitých svedkov. Po výpovedi jedného z nich, plukovníka Rudolfa Hoessa (ktorého mimochodom z nepochopiteľných príčin ako svedka zavolala obhajoba), ostalo v sieni dlhší čas mrazivé ticho. Obžalobe i sudcom chvíľu trvalo spracovať, ako mohol tento muž, bývalý veliteľ tábora v Osvienčime, bez akýchkoľvek emócií a dokonca s istou dávkou hrdosti hovoriť o dňoch, keď dokázal zavraždiť Zyklonom B i 10-tisíc väzňov. O vine nebolo pochýb.

Banalita zla

Asi žiadny súd v dejinách nám o charaktere a príčinách ľudského zla nepovedal viac ako Norimberský proces v rokoch 1945 až 1949. A zistenia boli šokujúce. Zdá sa, že väčšina obvinených nacistov neboli sadistické monštrá, ako by sa od nich dalo očakávať. Títo muži boli častokrát dobrí manželia a otcovia, obľúbení v spoločnosti, milí k okoliu, milovníci zvierat. A pritom boli schopní najhroznejších zločinov, aké je možné si predstaviť. Podľahli totiž ideológii. Verili tomu, čo im Vodca povedal.

Častokrát to pritom neboli žiadni hlupáci. Počas procesu zmerali väzňom aj IQ (hoci forma testovania dodnes spôsobuje kontroverzie a veľa odborníkov ju neuznáva). Mnohí z nich z neho vyšli ako nadpriemerne inteligentní. Hjalmar Schacht mal podľa výsledkov IQ 143, teda v úrovni geniality. Z tých, ktorí boli odsúdení na smrť, mal 141 bodov Arthur Syess-Inquart, admirál Dönitz a Hermann Göring mali po 138. Najmenej, 106, mal Julius Streicher.

Boli to teda krvilačné beštie bez morálky? Milgrimove experimenty v 60. rokoch dokázali, že inteligencia nehrá žiadnu rolu pri tom, či je jednotlivec schopný pod tlakom autority zavraždiť neznámeho človeka. IQ ani inteligencia nie sú meradlom toho, či dokáže byť človek morálny a konať eticky. I tá najväčšia beštia môže byť inteligentná. To, čo je rozhodujúce – a čo nacistom chýbalo – boli empatia a predstavivosť. Nedokázali posúdiť ľudské následky svojich činov a jednoducho si budovali kariéru.

Jeden z novinárov, ktorý si vypočul v Norimbergu Göringov prejav na súde (nič nepoprel a nad ničím nevyjadril ľútosť), ho veľmi trefne opísal ako „mozog bez svedomia“. Podobne sa nad nacistami zamýšľal i vynikajúci československý spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko. Mňačko sa v roku 1960 zúčastnil na procese s Adolfom Eichmannom. Hovoril o subalternosti a nesamostatnosti, ktorými sa chcel Eichmann obhájiť.

Keď sa s Norimberskými procesmi a súdom s Eichmannom zoznámila nemecko-americká politologička a filozofka židovského pôvodu Hannah Arendtová, písala o „banalite zla“.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie