Pridlhé čakanie na odluku cirkví

Klement Gottwald, 1949: „A my sme to mali vypočítané. My sme povedali: no keby tí hlupáci, s prepáčením, zostali pri tom, čo hovorili až doteraz, tak chválapánubohu. Pretože keby zostali pri tom a zakazovali nízkemu kléru brať platy, tak ako sami viete, najmenej 90 percent by tie platy vzalo proti ich zákazu a proti zákazu Vatikánu.“

Prvý komunistický prezident nebol prvou hlavou štátu na našom území, ktorá sa rozhodla, že štát má na seba prevziať povinnosť financovať cirkvi. Už koncom osemnásteho storočia Jozef II. rušil kláštory, zaberal ich majetok, pripravil cirkev o značnú časť príjmov s tým, že ich bude vykrývať štát, ktorý si na oplátku v cirkvi uplatní svoj vplyv.

Kongruový systém prevzala aj prvá ČSR a platil až do roku 1949. Financovanie zostalo zachované, ale po novom bola kňazská služba podmienená štátnym súhlasom. Ten zas bol podmienený sľubom vernosti republike a jej ľudovo-demokratickému zriadeniu.

Programové vyhlásenie VPN a koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, 1989: „Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.“ Po dvoch storočiach majetkovej závislosti cirkvi od štátu zo zákonov vypadli najhoršie ustanovenia ako štátny súhlas a trest za jeho nerešpektovanie a bol prijatý zákon o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, financovanie v štýle osvietenského absolutizmu však pokračuje dodnes.

Dôvodov je viacero: cirkvi majú istotu a do odluky sa nehrnú; politicky tu prvých pätnásť rokov šlo o ekonomiku, štátoprávne usporiadanie, demokratický režim a členstvo v EÚ; čiastkovú zmluvu s Vatikánom o financovaní katolíckej cirkvi a následné zmluvy s ostatnými cirkvami odsunul na neurčito krach zmluvy o výhrade vo svedomí; nikdy tu neexistovala relevantná proticirkevná ľavica a aj dnes ju ad hoc nahrádzajú liberáli.

Robert Fico, 2006: „Vládna koalícia nebude v tomto volebnom období otvárať citlivé spoločenské témy. Ide najmä o registrované partnerstvá, o zmluvu o výhrade svedomia či odluku cirkvi od štátu.“

Dohody premiéra so zástupcami cirkví síce môžu v kontexte referenda vyzerať ako prejav konsenzu či „nerozdeľovania“ spoločnosti, ale aj tak robia zlú krv. Nečlenom cirkvi môžu pripomínať, že sa skladajú na financovanie organizácií, ktorých učenie je im cudzie, členom zasa, že cirkvi sa týmto stávajú dobrovoľne neslobodnými vo vzťahu k štátu.

Ako ukázal aj nedávny český prípad, odluka nie je nič jednoduché a aj dohodnutú formu môže nakoniec časť politikov sabotovať, ale dvadsaťpäť rokov od revolučnej požiadavky odluky je už naozaj priveľa.