Čo to znamená, keď hrá Jana Kirschner takmer sólo (foto)

Muzikanti s obľubou tvrdia, že každý koncert je iný. Obvykle je to klišé alebo len zbožné prianie, v jej prípade to platí. Aj preto, že má za partnera a kapelníka britského muzikanta. Ona je celá v čiernom, Eddie Stevens v bielom, no na pódiu to funguje naopak. On pôsobí ako „naughty boy“ – neustále udržuje speváčku aj kapelu v plnom chode a v napätí, či už spoza hradby klávesov, alebo spontánnymi tanečnými vsuvkami. Niekto by mohol povedať, že si zbytočne komplikujú život. Pritom je to jednoduché, len na našej popovej scéne také zriedkavé. Eddie iba neznáša hranie na istotu a nemá rád ani opakovanie sa.

Toto turné sa volá Takmer sólo a v prvej polovici koncertu to naozaj tak vyzerá. Na úvod prichádza blok vecí z albumu Moruša biela a znie iba hlas v sprievode klavíra, potom si speváčka pochádzajúca z Martina štýlovo vezme do ruky gitaru značky Martin. Síce je stále považovaná za popovú speváčku, ale už od albumu Krajina rovina je to avantpop alebo povedzme artpop. Nejde však o vtláčanie do žánrov a nálepiek ani o to, že je veľa lepších gitaristov. Stačí len pripomínať, že sa rozhodla robiť vlastnú autorskú hudbu aj bez ohľadu na vlastnú predchádzajúcu kariéru a očakávania dovtedajšieho publika. Ani vo svete nie je veľa osobností, ktoré to dokážu.

Je veľa muzikantov, ktorých staré hity sú po rokoch neznesiteľné. Jana stále dokazuje, že nepotrebuje a ani nechce vytesňovať svoje rané obdobie. Za pesničky ako Líška či Modrá, ktoré ju preslávili, sa napokon nemusí hanbiť. Dnes ich spieva rada a najmä ich spieva trochu inak. S iným pocitom. Vyzretejšie, no pritom stále s dievčenským šarmom.

Úplne najsilnejšie (aj pre ňu samotnú) však vyznieva iná pesnička. Krajina rovina. Vtedy cítiť, že speváčke žijúcej v Londýne stále záleží na tom, čo sa na Slovensku deje, a intenzívne to prežíva.

Za prvý večer tohto turné si vybrala trnavskú synagógu a nemohla urobiť lepšie. Je to krásny priestor, vkusne  zrekonštruovaný a s výbornou akustikou. Aj ostatné večery budú na podobných miestach, kde takýto typ hudby pre vnímavejšie publikum vynikne najlepšie. Nezávislé kultúrne centrá, divadlá. V Bratislave to práve preto teraz nie je Stará tržnica, ale dvakrát po sebe Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava.

Zo siedmich jesenných večerov na Slovensku je šesť vypredaných, pár lístkov zostáva už len v košickej Tabačke. Nič lepšie sa hudobníkovi, ktorý si dôsledne ide vlastnou cestou, nemôže stať ako to, že si nájde publikum, ktoré pozorne sleduje každý jeho krok. Ešte zaujímavejšie je, ak to publikum netvorí len jedna generácia.

Hoci prvá polovica koncertu je akustická a na pódiu sa prestriedajú iba dvojice, dokopy je všetkých muzikantov sedem a uprostred tróni veľký stôl s množstvom nezvyčajných (ne)hudobných nástrojov aj s množstvom kontaktných mikrofónov. „Zoberieme vás do kuchyne, kde som napísala veľa skladieb, aj do obývačky,“ hovorí v Trnave Jana a naozaj to tak vyzerá.

Ocitnete sa zároveň akoby aj v štúdiu, kde muzikanti striedajú svoje tradičné nástroje s exotickými, ako sú napríklad woodpack či akvárium. Nič tu nie je na efekt ani na ozdobu. Všetko môže vstúpiť do hry, originálne spestriť zvuk.

Pri písaní o filmoch je vhodné vyhnúť sa spoilerom prezrádzajúcim detaily a platí to aj pri hudbe. Preto sa táto fotografia vysvetľovať nebude. Môžete si zatipovať, čo sa vlastne odohráva v tejto chvíli a o akú konkrétnu pesničku ide.

Ako nástroj na vyludzovanie zvuku sa dá používať takmer všetko. Veľmi pôsobivé je, keď ide o ľudské hlasy, a to nielen muzikantov, ale aj divákov. Málokto si dovolí už pri prvých skladbách koncertu zapojiť publikum a málokto to aj dokáže tak, aby to nevyznelo nasilu. Na tomto turné Jany Kirschner sa spieva naozaj veľa a pridať sa môže ktokoľvek. Vôbec sa netreba hanbiť.

Úplne prvý večer turné je vždy špeciálny. Muzikanti sú pred ním trochu nervózni, ako bude fungovať to, čo si vymysleli a naskúšali. Niekedy sa zoznam skladieb mení, prehadzuje sa poradie, robia nejaké úpravy aranžmánov. Tu to nie je nutné. V Trnave po 100 minútach hudby publikum vstalo a tlieskalo. Nie zo slušnosti, ani preto, že celý čas sedelo. Bolo to jednoducho výborné.