Denník N

Zomrel Michal Kováč – muž, ktorý sa nezľakol Mečiara a jeho moci

Michal Kováč. Foto - archív tasr
Michal Kováč. Foto – archív tasr

Michal Kováč sa z nevýrazného politika v tieni Vladimíra Mečiara ako prezident zmenil na symbol odporu proti mečiarizmu. Prvý porevolučný slovenský prezident ukázal veľa osobnej odvahy a potom aj zmierenia, slušnosti a pokory.

Najprv patril k tým, ktorí postavili Vladimíra Mečiara do čela krajiny, o niekoľko rokov už bol symbolom vzdoru proti vtedajšiemu premiérovi. Michal Kováč, ktorý zomrel vo veku 86 rokov, zažil na vlastnej koži, ako sa dá aj po páde komunizmu zneužívať štátna moc a aká môže byť politika arogantná. Nepodvolil sa, ale neskôr sa ani nepomstil.

Príbeh slovenského prezidenta z rokov 1993 až 1998 dokonale opisuje, aké bolo Slovensko od 60. rokov až do týchto dní.

Narodil sa vo východoslovenskej obci Ľubiša neďaleko Humenného. Odišiel študovať do Bratislavy a po škole a krátkej práci asistenta na vtedajšej Vysokej škole ekonomickej sa rozbehla jeho kariéra v socialistickom bankovníctve. Všetko nasvedčovalo, že v ňom niečo dosiahne.

Začal na pobočke Štátnej banky Československej a už v rokoch 1965 a 1966 v rámci budovania spriatelenej komunistickej krajiny vyučoval na bankovej škole na Kube.

Michal Kováč s Vladimírom Mečiarom v roku 1992. Foto Tasr
Michal Kováč s Vladimírom Mečiarom v roku 1992. Foto – Tasr

Z Londýna na pobočku

Vrcholom jeho bankárskej kariéry bolo miesto námestníka šéfa československej pobočky Živnostenskej banky v Londýne, stal sa teda jedným z mála zástupcov štátnych bánk v „kapitalistickom“ zahraničí. Ľudia s takouto kariérou to mali našliapnuté do vysokých štátnych funkcií.

V roku 1968 však prišla invázia sovietskych vojsk, s ktorou mal vtedy 38-ročný ekonóm problém. Stiahli ho z Londýna a rovnako ako desaťtisíce ďalších vylúčili zo strany.

S takouto pečiatkou to však pre takmer všetkých znamenalo stop nádejam na dobrú prácu až do pádu režimu. Zo zástupcu bankovníctva v Londýne bol z neho okamžite radový zamestnanec pobočky banky v Bratislave.

Popri stagnujúcej kariére v banke sa snažil presadiť v akademickej oblasti – v dnes už ťažko predstaviteľnom Výskumnom ústave pre financie a úver a v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu. Krátko pred koncom komunizmu prednášal ekonómiu na stavebnej fakulte.

Po páde komunizmu sa Michal Kováč stal súčasťou partie „šesťdesiatosmičkárov“, ktorí mali z čias pred inváziou často skúsenosti s vysokými funkciami aj riadením štátu. Do partie ľudí s podobným príbehom patril Mečiar, Ivan Gašparovič či ekonóm Hvezdoň Kočtúch. Najprv boli slabším prúdom v začínajúcom VPN, ako v ňom však silnela Mečiarova osobná pozícia, naberali na dôležitosti aj oni.

Mečiar ho nebral ako ohrozenie

Kováč bol vo VPN a aj v HZDS vnímaný viac ako ekonóm než politik. V HZDS bol podpredsedom hnutia pre ekonomiku a Mečiar sa spoliehal hlavne na jeho rady pri ešte stále prebiehajúcej transformácii plánovanej ekonomiky na trhovú. HZDS tvrdilo, že krajina potrebuje miernejší prechod k trhovej ekonomike, než navrhovali ľudia okolo Václava Klausa, tí ich názory nebrali vôbec vážne.

Najprv bol poslancom Federálneho zhromaždenia. V roku 1992, keď spoločný štát zanikal, z neho urobili predsedu Federálneho zhromaždenia – teda dvojkomorového parlamentu. Stal sa ním po smrti Alexandra Dubčeka. Jeho prvá vysoká funkcia bola zároveň druhou najvyššou ústavnou funkciou v Československu. Dôležitejšia pre budúcnosť však bola jeho účasť v Mečiarovom vyjednávacom tíme, ktorý spoločne s Klausovou, na rozhovory oveľa lepšie pripravenou družinou ministrov dohadoval, ako sa rozdelí Česko-Slovensko.

Po rozdelení štátu sa Mečiar a ľudia okolo neho rozhodli, že Michal Kováč bude patriť medzi kandidátov na prezidenta. Hlavou štátu sa stal až po opakovanej voľbe v parlamente a s prispením hlasov od vtedajšej opozície – hlavne v SDĽ.

V HZDS ho v tom čase považovali za umierneného politika, ktorý si dokázal vytvoriť vzťahy aj s opozíciou, čo bol aj dôvod jeho kandidatúry. Vlastne to bol aj dôvod jeho úspechu – kandidát číslo jeden Roman Kováč si cestu k opozičným hlasom nenašiel a náhradník Michal Kováč prekvapivo uspel. Už to mohlo spôsobiť prvé podozrenie Mečiara a nedôveru v jeho osobu. Opozičných hlasov bolo až 32.

Prezident Michal Kováč s premiérom Vladimírom Mečiarom v roku 1998, tri roky po únose. Foto - tasr
Prezident Michal Kováč s premiérom Vladimírom Mečiarom v roku 1998, tri roky po únose. Foto – tasr

Nebol Kováč ako Kováč

Dôvodom, prečo si Mečiar vybral Michala Kováča, ale aj Romana Kováča, bolo, že potreboval za prezidenta spoľahlivého človeka, ktorý by však nebol jeho silným protipólom a zo svojej pozície by ho nedokázal ohroziť alebo nebodaj nahradiť. Rozhodne nestál o druhé centrum moci a názory, ktoré by jeho spôsob politiky kritizovali.

Právomoci prezidenta boli slabé a Mečiarovou predstavou nepochybne bolo, že málo výrazný Kováč bude podpisovať zákony, prijímať veľvyslancov a potichu mu kryť chrbát.

Zmýlil sa a zistil to pomerne rýchlo. Vtedy už nečlen HZDS Kováč začal robiť premiérovi problémy takmer okamžite. Hoci to Mečiar od neho žiadal, prezident neodvolal okamžite ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Spolužitie Miška a Vladka, ako sa vtedy verejne oslovovali, sa začalo veľmi rýchlo meniť. Mečiar odpor nezniesol a odvážlivcov okamžite trestal.

Odmietol vymenovať Lexu

Zásadný spor s Mečiarom nastal, keď Michal Kováč odmietol za riaditeľa SIS vymenovať premiérovho obľúbenca Ivana Lexu. Toho do funkcie dostali až tak, že museli zmeniť zákon a obišli prezidentský úrad.

Nasledovali Kováčove prejavy, v ktorých kritizoval Mečiarov spôsob vládnutia. Bývalý prezident však vždy proti predsedovi vlády a jeho verným vystupoval vecne a kultivovane.

Mečiar a jeho blízky, naopak, proti Kováčovi bojoval aj vyslovene úbohými gestami, ako napríklad svetelnou tabuľou, ktorá odpočítala dni do konca Kováčovho prezidentského mandátu. Na budovu oproti Prezidentskému palácu ju nechal namontovať vtedajší marketingový guru hnutia Fedor Flašík.

Únos prezidentovho syna

Spory vyvrcholili po tom, ako skupina mužov neďaleko Svätého Jura uniesla v roku 1995 jeho syna Michala. Surovo ho bili a zavliekli do najbližšieho rakúskeho mestečka Hainburg. Táto kauza prekročila hranice Slovenska, únos prezidentovho syna sa stal symbolom toho, aká vážna je situácia na Slovensku.

Z policajného vyšetrovania z tých čias jednoznačne vychádza, že únos spáchali príslušníci SIS Ivana Lexu. Prezident bol šokovaný, v kritike Mečiara pokračoval.

Po tom, ako sa Michalovi Kováčovi v roku 1998 skončil mandát, prebral jeho kompetencie Mečiar s Ivanom Gašparovičom. Výsledkom boli nemorálne amnestie, ktoré doteraz zaručujú únoscom jeho syna beztrestnosť.

Michala Kováča mladšieho v roku 1995 uniesla do Rakúska SIS. Bola to najťažšia skúška prezidenta v jeho spore s vládou Vladimíra Mečiara. foto - TASR
Michala Kováča mladšieho v roku 1995 uniesla do Rakúska SIS. Bola to najťažšia skúška prezidenta v jeho spore s vládou Vladimíra Mečiara. foto – TASR

Michal Kováč v prvých prezidentských voľbách kandidoval, no napokon sa ešte pred prvým kolom vzdal v prospech Rudolfa Schustera, ktorý sa javil ako najpravdepodobnejší politik, čo môže Mečiara poraziť. V druhom kole sa to aj potvrdilo. Kováč sa stal prvým prezidentom vo výslužbe, zostával aktívny a po rokoch Mečiarovi aj veľkoryso odpustil.

Aj posledné roky jeho života ukázali, že jeho príbeh bol úplne slovenský. Hoci býval vo vile v bratislavskej Dúbravke nad údolím s krásnym výhľadom, bol spolu s manželkou odkázaný na slovenské dôchodky a ani prezidentský príplatok im nedokázal zabezpečiť starostlivosť, aká prezidentovi po výkone funkčného obdobia patrí.

Striedali sa u neho dve opatrovateľky, a hoci mal až do svojej smrti prideleného vodiča – ochrankára, v posledných rokoch skôr plnil úlohy osobného asistenta. Novinárov prijímal doma ešte v roku 2014, pokým vládal, odpovedal aspoň cez telefón. Bol veľmi zdvorilý a ústretový.

V poslednom období sa jeho zdravotný stav zhoršoval. Na verejnej akcii sa objavil naposledy v septembri minulého roka na oslave svojich 85. narodenín. Blahoželali mu vtedy všetci jeho nástupcovia – Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič a Andrej Kiska.

Len čiastočnú rehabilitáciu zažil aj jeho syn. Teraz pracuje ako diplomat na slovenskom obchodnom zastúpení na Taiwane. Na zrušenie Mečiarových amnestií si väčšina parlamentu doteraz netrúfla.

Michal Kováč

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash