Denník N

Tankový prápor presunuli počas poľskej krízy k hraniciam a vybavili ostrými nábojmi

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

K jednotlivým tankom nacúvali nákladné autá a začali im dávať ostré náboje. Vtedy sa zmenila atmosféra.

V septembri 1980 nastúpil Pál Csáky ako čerstvý absolvent chémie na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach na základnú vojenskú službu. Po niekoľkotýždňovom výcviku bol zaradený k prvému československému tankovému pluku do Strašíc, kde slúžil ako veliteľ čaty chemického prieskumu.

Vojenčina spočiatku prebiehala bežným spôsobom. Na jeseň roku 1980 sa však začali odohrávať veci dovtedy nie veľmi obvyklé, ako napríklad oveľa častejšie bojové poplachy a nástupy. Vďaka počúvaniu rádia Slobodná Európa bolo Csákymu jasné, že to má nejakú súvislosť s vtedajšou politickou situáciou v Poľsku. Aj medzi vojakmi z povolania už bolo cítiť istú nervozitu.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

„Spomínam si na koniec novembra, keď už situácia bola aj podľa správ zo Slobodnej Európy dosť napätá. A mali sme niekoľko cvičných poplachov aj v noci. Spomínam si (je to inak pikantné), že na to najviac nadávali tí profesionálni vojaci, ktorí robili na štábe, resp. ktorí nám velili, pretože ich vytiahli z ich súkromia. Oni mali v Strašiciach súkromné byty, tam boli bytovky pre nich, ale predsa len museli vstávať a ísť do kasární. My sme v tých kasárňach boli, tak sme len nastúpili a potom nás pustili preč. Niekedy sme tam čakali aj dve hodiny. Bolo to také nezvyklé oproti tomu, čo sa dialo v predchádzajúcich týždňoch a mesiacoch.“

Toto nie je cvičný poplach

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Situácia sa vyhrotila v prvý decembrový týždeň. Vojaci si po vyhlásení poplachu mysleli, že opäť ide o otravnú rutinu, ale dôstojníci im potvrdili, že teraz idú už naozaj priamo do terénu so všetkou technikou.

„Niekedy na začiatku decembra nám piskli ostrý poplach. A keď sme nastúpili, tak nám ešte dali tridsať minút, aby sme sa vrátili do kasární a zobrali si skutočne všetko, pretože niektorí si pri takomto cvičnom poplachu nechávali na sebe pyžamo a naň si dávali uniformy, resp. nebrali si so sebou všetky veci. Ale vtedy povedali, že toto je ostré, už sa nevrátime do kasární a pôjdeme na ostrý výcvik, ale nepovedali, o čo presne ide.“

Stále pretrvávala nálada, že možno ide len o prísnejšie cvičenie. Všetko sa však úplne zmenilo, keď do tankov vojaci dostali ostré náboje. Bolo cítiť značné znepokojenie. Nevedeli totiž, kam idú a prečo.

„Spomínam si na tú atmosféru, hlavne v tom prvom momente boli nervózni najmä profesionálni vojaci, dôstojníci. U vojakov to ešte nebolo tak badať, potom však nariadili nástup tankov. Tie boli napáskované od veliteľskej budovy až po záložné zázemie, až na jeden, ktorý bol v plánovanej oprave a nemal motor. Chlapci boli na tankoch. Spomínam si, že to bolo ráno a začali premýšľať, že niečo sa deje, prečo ideme von, ideme na výcvik, ale stále si to neuvedomili naplno. Tak sa čakalo asi do druhej poobede, potom prišli nákladné autá, nacúvali k jednotlivým tankom a začali do nich dávať ostré náboje. A vtedy sa zmenila atmosféra.“

Pre Pála Csákyho sa veci zmenili v poslednej chvíli. Na porade pred odchodom tankových jednotiek dostal rozkaz, aby spolu s asi štyridsiatimi vojakmi zostali v kasárňach a zabezpečili strážnu službu.

Divné pocity vyvolávala najmä neobvyklá prázdnota a ticho v predtým stále rušnom vojenskom areáli.

„Ostatní odišli, ja som nastúpil do služby, a potom sme tam v podstate viedli štyri, päť dní taký usporiadaný život v čudnej atmosfére, počúvali sme Slobodnú Európu a naraz asi na piaty deň bez akéhokoľvek oznámenia sme počuli tanky a celý pluk sa vrátil do kasární. Stále som si myslel, že to bolo len nejaké ostré cvičenie. Medzitým vyšlo najavo, že v oblasti Krkonôš pri lese boli tanky nastavané v bojovom postavení a čakali na rozkaz vtrhnúť do Poľska.“

Oslavujte, že to takto dopadlo

Po návrate vojakov do kasární si Pála Csákyho spolu s kolegom zavolal jeden z dôstojníkov do kancelárie a vysvetlil im, o čo vlastne šlo. Dôstojník mal chuť oslavovať, pretože dobre vedel, ako blízko bolo k rozpútaniu ozbrojenej vojenskej akcie, z ktorej by sa sotva vrátili živí a zdraví.

„Keď sa vrátili, končil som službu o šiestej, išiel som na rotu, vtedy sa tam chlapci už znova ubytovali, a práve prišiel nadporučík zo štábu. Bol už dosť opitý a povedal mne aj môjmu kolegovi, aby sme zašli do kancelárie. Nalial nám a dodal, že to máme osláviť, lebo predsa len to dopadlo dobre. Začal nám vysvetľovať, že naše jednotky Varšavskej zmluvy sa pohli k poľským hraniciam, a tým naše západné československé hranice zostali odkryté. Nato sa posunuli americké a nemecké jednotky priamo na čiaru. A niekto si potom uvedomil, že tam nie je efektívna ochrana, tak ich odvelili naspäť.“

Aj keď sa priamo nezúčastnil cesty k poľským hraniciam, trvalo mu utkveli v pamäti najmä momenty odchodu vojakov, zmeny ich nálad a emócie, ktoré prejavovali, keď si uvedomili, že ich zrejme čaká aj ozbrojený konflikt.

„Pre mňa najväčší šok a najväčšia skúsenosť boli, ako sa v ten prvý deň z chlapcov, radových vojakov, ktorí boli vždy pripravení robiť si srandu, v momente, keď sa naložili ostré náboje, za pätnásť minút stali dospelí ľudia. Proste začali sa správať úplne inak. Bolo na nich vidieť, že sú vyľakaní a že nikto nevie, čo bude a že z toho fakt môže byť aj zle. Takže toto bol taký čudný zážitok.“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Do civilu to možno tak rýchlo nepôjde

Aj v novom roku 1981 bola medzinárodná situácia stále napätá, vojsko malo neustále zvýšenú bojovú pohotovosť, problém bol s dovolenkami. V auguste mal Csáky odísť do civilu, viaceré okolnosti ho však utvrdzovali v tom, že si na život mimo kasárenských stien zrejme nedobrovoľne počká dlhšie.

„Ešte aj začiatkom augusta nám povedali, aby sme si nerobili ilúzie – že možno ešte aj pol roka budeme na vojne, lebo je napätá situácia. Pokojne sa môže stať, že ak sa situácia neupokojí, tak budeme nadsluhovať. Nakoniec nás prepustili riadne na konci augusta.“

Domov sa teda dostal načas, situácia v Poľsku sa však z pohľadu Československej ľudovej armády a komunistickej politickej garnitúry stabilizovala až na jeseň v roku 1981, po nástupe generála Jaruzelského k moci a vyhlásení výnimočného stavu.

V roku 1981 sa Pál Csáky zamestnal vo firme Levitex v Leviciach. Tu pracoval ako hlavný technológ až do roku 1990. Potom vstúpil aktívne do politiky. V rokoch 1990 až 2010 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, medzi rokmi 1998 až 2006 bol podpredsedom slovenskej vlády.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie