Jeseň s Václavom Havlom
Sme súčasťou niečoho veľkého a tajomného, čo nedokážeme poriadne pochopiť a popísať, ale čo nás núti rešpektovať aj to, čo nie sme my.
Popri iných slovách, skutkoch a osobných postojoch sa Václav Havel vo svojom neskutočne bohatom živote opakovane vracal k dvom témam, dvom kľúčovým pilierom svojho kréda.
Tým prvým bolo presvedčenie, ktoré vyjadril už ako 17-ročný. „Člověče,“ písal v jeseni 1953 vo svojej eseji Hamletova otázka „jsi součástí veliké, nesmírné přírody, přírody-boha, máš v sobě kus boha, jsi součástí velkého organismu, jsi spoután nesčetnými lany s kolektivem, lidstvem!“ Toto vedomie vyššieho poriadku, „řádu“, a s tým súvisiaca zodpovednosť človeka voči sebe, druhým, ľudskému spoločenstvu ho neopúšťali po celý čas.
O štyri desaťročia neskôr, v septembri 1992, keď už nebol federálnym prezidentom a ešte ho nezvolili za českého prezidenta, komentoval pre televíziu vznikajúci český štát, ktorý by podľa neho mal mať vo svojich základoch aj duchovnú dimenziu.
Tá je odvodená od vzťahu k svetu, k bytiu ako takému. Hovorí o tom, že človek nie je vrcholom a pánom tvorstva, sveta a všetkého bytia, ale jeho bytie je previazané so životom všehomíru; sme súčasťou niečoho veľkého a tajomného, čo nedokážeme poriadne pochopiť a popísať, ale čo nás núti rešpektovať aj to, čo nie sme my.
Počuli sme ho takto hovoriť mnohokrát. Desať rokov po rozdelení sa oba národy a štáty znovu zblížili a on prišiel na jeseň 2002 do Washingtonu odhaliť sochu Tomáša G. Masaryka. S priateľmi na českej ambasáde sme sa dohodli, že takéto pripomenutie našej prvej spoločnej hlavy štátu by malo mať aj dôstojný slovenský rozmer, a tak spolu s ním bol aj náš bývalý prezident Michal Kováč. Socha TGM sa týčila neďaleho Mahátmu Gándhího, americký armádny orchester hral českú, slovenskú a americkú hymnu a Havel vo svojej reči zdôraznil, že Čechov a Slovákov spája s americkým národom zodpovednosť za svet, „která – jak Masaryk učil – má svůj pramen ve vědomí, že zázrak světa a lidské existence není jen souhrou náhod, ale má svého tvůrce“.
Tou druhou vlastnosťou bola jeho schopnosť vzbudzovať nádej. Po každom návrate z väzenia v 80. rokoch si všímal, koľko nového sa deje, a o čo slobodnejšie si ľudia počínajú. „Žasnem, koľko nového sa napísalo, sú tu noví ľudia, nové iniciatívy, objavujú sa opäť ostrovčeky sebauvedomenia a sebaoslobodzovania.“
V rozhovore zo septembra 1992 na otázku, ako sa vyrovnáva s rozpadom federácie, ktorú sa usiloval udržať, odpovedal: ťažko, ale rád by som to chápal ako výzvu, úlohu stavať niečo nové: „Vždycky, když jsem na tom byl nejhůř, tak to ‚nejhůř‘ bylo jakousi lázní, z níž jsem nakonec vyšel v lepším stavu než předtím.“
A napokon na jeseň 2011, pri oslave svojich narodenín, hoci sa už necítil dobre, nám odkázal: „Prohlubuje se jakási propast mezi politikou a veřejností. Nicméně jsem přesvědčen, že to se časem změní. Až to bude nejblbější, tak najednou se to začne obracet k lepšímu.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
