Mier či pomsta? Nielen Slovensko sa muselo rozhodnúť, ako sa postaviť k zločinom minulosti

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Kolumbia, Bogota, Cartagena de Indias: Po štyroch rokoch sa zrodila mierová dohoda medzi vládou a ultraľavou gerilou FARC. Dohoda, ktorej vyjednávačom bola aj Európska únia, bola, samozrejme, pripravená na veľkorysú postkonfliktovú pomoc na výstavbu a znovuoživenie vojnou postihnutých regiónov. Sme menšia delegácia Európskeho parlamentu, ktorá prišla s predsavzatím nepoučovať, ale podporiť mierový proces. (To „nepoučovanie“ je mantra bývalých koloniálnych mocností: až úzkostlivo strážia, aby neboli obvinení z povýšeneckosti, nadradenosti, mentorovania.)

Prvé stretnutie – exprezident Uribe, teraz opozičný líder kampane za „NIE“. Odmieta mierovú dohodu, lebo necháva zločiny geríl aj paramilitantov nepotrestané. Hneď sa mi vynori naše rozhodovanie po Nežnej revolúcii, či zakázať komunistickú stranu, postaviť komunistov mimo zákon a otvoriť priestor na procesy za zločiny komunizmu. Alebo zaviesť demokratické pravidlá, pluralitný politický systém a donútiť komunistov akceptovať pravidlá parlamentnej demokracie.

Táto druhá možnosť znamenala nezaložiť verejný život na nenávisti, kriminalizovaní, odplate a nenávisti. Vyhrala a správne, lebo sa zamerala na budúcnosť, a nie na permanentné vyvolávanie duchov minulosti (malou korekciou bol lustračný zákon, ktorý sa pokúsil zabrániť vstupu diskreditovaných komunistov a eštébakov na politickú scénu…).

Ďalšie stretnutia s ministerkou zahraničných vecí či ministrom pre postkonfliktný rozvoj, tých v referende „ZA“. Tí stavali na jednoduchom argumente – mier je vždy lepší ako vojna. Skutočným zážitkom sú však stretnutia s obeťami bojov, tých vyhnaných z domovov a polí, tých mrzákov, chromých a tie nešťastnice, obete obľúbených praktík znásilňovania.

Tí všetci svorne zdvihli svoj hlas za mier, za dohodu: a teda za odpustenie. Áno, aj tým, ktorí im spôsobili doživotné traumy a pokrivený život. Nechceme pomstu, chceme nový začiatok… boli slová asi 17-ročnej obete znásilnenia.

A v obci – a to ma fakt potešilo – s menom San Juan Nepomuceno, čítaj po slovensky ako Svätý Ján Nepomucký, tak v tejto obci som videl projekt, ako takýto nový začiatok môže vyzerať: menia pestovanie koky na maniok. Čo si však vymysleli: aby boli konkurencieschopní, našli technológiu, ako vyrábať bezlepkový maniok, o ktorý je na celosvetovom trhu veľký záujem. (A môžem vám povedať, že je to dobrota: v Bruseli, v černošskej štvrti Matonge, je takou každodennosťou ako u nás krumple, a keď beriem raz mesačne svojich asistentov na večeru, tak chcú ísť vždy na maniok; keďže je dovážaný z centrálnej Afriky, nesie ešte exotickejsie meno chickwange…)

Sedím v lietadle z Cartageny de Indias do Bogoty a hneď ako sme pristáli, zlá správa. V referende síce tesne, ale vyhrali odporcovia mierovej zmluvy – náš prvý hostiteľ, exprezident Uribe, už oslavoval víťazstvo svojej kampane za „NIE“.

Moje myšlienky sa akosi prirodzene obrátili k problému referenda. Hneď som si spomenul na brexit, následne sa mi vynorili referendá vo Francúzsku a Holandsku, ktoré stopli prijatie ústavy pre Európsku úniu. Aj nemecké povojnové rozhodnutie zakázať referendá po tom, čo Hitler využil tento inštitút na presadzovanie svojich šialených plánov – a vždy úspešne.

Áno, je tu čas nanovo premyslieť význam reprezentatívnej demokracie, jej vzťah k plebiscitom či k „ľudovej vôli“. No to je už iná téma. Pretože napriek tomuto smutnému výsledku verím, že Kolumbijčania sa už k vojne nevrátia. Už len preto, že som videl vyspelú krajinu, so skvelou infraštruktúrou vo veľkých mestách a okolí, technickú vybavenosť, o ktorej my ani nesnívame (napríklad vo volebnej miestnosti zriadenci sedeli za počítačom, v bielych rukavičkách, identifikácia snímaním odtlačku prsta, okamžité spracovanie údajov, výsledok v 50-miliónovej krajine známy hodinu po referende…).

Priam naliehavo som zasa pocítil tú potrebu provokovať, tlačiť, podnecovať najprv zmysel a potom vášeň pre progresívne Slovensko, pre jeho vynaliezavú a permanentnú inováciu, pokrokovosť…

Ale opäť snívam, a snívam vždy práve vtedy, keď som v nejakej takzvanej rozvojovej krajine a plasticky vidím, ako my, umiestnení v strede Európy, súčasť EÚ, priam trestuhodne spíme.

Bogota v nedeľu večer.