Denník N

Lúčenie s Respektom

Martin M. Šimečka po desiatich rokoch opúšťa týždenník Respekt a od 1. novembra bude komentátorom a editorom Denníka N. Dôvodom je doba plodiaca monštrá, tým slovenským rozumiem viac, vysvetľuje.

Bolo to takmer presne na deň pred desiatimi rokmi, keď som si do krabíc balil veci v kancelárii šéfredaktora SME a čudoval som sa svojej ľahkomyseľnosti vstúpiť do prázdna, nemať vôbec žiadnu predstavu o tom, čo budem robiť. Keby bol komunizmus, s radosťou by som sa vrátil k práci kuriča, ale v demokracii? Veď ja vlastne nič neviem – hovoril som si –, čím by som sa mohol v slobodnom svete uživiť s pocitom, že tá činnosť má nejaký zmysel.

Z týchto myšlienok ma vytrhli dva telefonáty. Volal Jarda Spurný z Respektu, že v redakcii počuli, že končím v SME, a či by som nevzal šéfredaktora Respektu. Vzápätí nato mi volal Karel Schwarzenberg, vtedajší majiteľ Respektu, s rovnakou otázkou.

V živote som mal šťastie na veľa nečakaných zvratov, ale tento je v rebríčku prekvapení na tých najvyšších priečkach. Na druhý deň som už bol v Prahe, prvýkrát som naživo videl Jardu Spurného, Erika Taberyho, Marka Švehlu (jedine Ivana Lampera som poznal z disentu), potom som sa stretol s Karlom Schwarzenbergom a so Zdenkom Bakalom (ktorému týmto ďakujem za to, že vždy rešpektoval nezávislosť redakcie) a opäť som sa čudoval svojej ľahkomyseľnosti – tú funkciu vziať.

Vždy som sa v redakcii Respektu cítil trochu ako ten kôň vo vtipe o pocestnom, ktorý stretol kočiša s vozom ťahaným koňom a spýtal sa ho, či ho môže vziať do mesta. Lenže cesta bola samý kopec a kôň bol starý a slabý, takže do kopca museli obaja muži káru tlačiť, z kopca ju zase brzdiť, a keď dorazili do cieľa, pocestný sa kočiša opýtal: Chápem, že sme obaja potrebovali do mesta, ale načo sme brali toho koňa?

Mojím najväčším výkonom vo funkcii šéfredaktora bolo to, že som mal šťastnú ruku pri výbere svojho nástupcu Erika Taberyho, o ktorom som vedel, že bude oveľa lepší ako ja, čo denne dokazuje. No dôležité je pre mňa predovšetkým toto: možnosť prežiť desať rokov v spoločenstve priateľov, ktorí tvoria Respekt, bolo pre mňa mimoriadnym darom, za ktorý im budem navždy vďačný a budem sa snažiť ho nepremrhať.

Prečo teda odchádzam? Sám som prekvapený tým motívom a dlhší čas som ho skúmal, či je naozaj taký významný, aby ma dokázal prinútiť k odchodu. Volá sa volanie identity. Vždy som bol podozrievavý k tomu pojmu aj obsahu a bol som pre jeho spochybnenie najlepším príkladom: napoly Čech, napoly Slovák, oba jazyky považujem za materské a sú si v mojej hlave rovné, najmä posledných desať rokov som žil napoly v Bratislave, napoly v Prahe a cítil sa v oboch spoločnostiach doma.

Lenže v poslednom čase som cítil, že ma Slovensko začína priťahovať väčšou silou. Prišiel som na to paradoxne vďaka rozdielnemu postoju k tomu, čo ma na oboch krajinách odpudzuje.

Je ľahké cítiť sa doma v spoločenstve, ktoré je vám mentálne blízke – a v tomto zmysle je to české i slovenské naďalej mojím domovom. Lenže na svoj údiv som zistil, že mám odlišný vzťah k spoločenstvám, ktoré sú mi mentálne vzdialené. Zistil som, že to české, reprezentované myslením ľudí, ako je Zeman, Konvička, Klaus a mnoho ďalších, vnímam ako niečo úplne cudzie, čo ku mne vôbec nepatrí, do čoho nie som schopný vcítiť sa. A, naopak, to slovenské, reprezentované Ficom, Kotlebom a mnohými ďalšími je mi síce tiež na míle vzdialené, ale cítim, že so mnou nejako súvisí, že vyrastá z hlbín, ktorým azda dokážem porozumieť, a preto ma to zaujíma.

Je to teda tá divná dnešná doba plodiaca monštrá, ktorá ma núti vrátiť sa na Slovensko a opustiť Respekt, ktorý som vždy vnímal ako niečo oveľa väčšie než len týždenník. Je to národná inštitúcia, aká nemá svojou tradíciou a kvalitou v Česku – a myslím, že ani v celej strednej Európe – obdobu, a želám čitateľom Respektu, aby ho mohli čítať ešte mnoho a mnoho rokov.

Komentáre

Teraz najčítanejšie