Denník N

Havel a my: Cestu k Slovensku si musel hľadať, no rozpad štátu bral ťažko

Václav Havel na oficiálnej návšteve Slovenska v januári 1990. Foto - TASR
Václav Havel na oficiálnej návšteve Slovenska v januári 1990. Foto – TASR

Chybou bolo, že o konci vývozu zbraní z Československa hovoril Havel verejne, no je mýtus, že by zničil zbrojársku výrobu na Slovensku, vraví historik Jan Rychlík z pražskej Karlovej univerzity.

Poznal priemerný Slovák v roku 1989 meno Václav Havel?

Väčšina Čechov to meno poznala, lebo sa s ním stretla počas protichartistických kampaní. Režim, a najmä Gustáv Husák, ukázali vlastnú hlúposť, lebo keby vznik Charty 77 nerozmazávali, tak o nej nikto nevie. No vďaka týmto kampaniam to meno známe bolo, aj keď nebola známa jeho tvár, málokto vedel, ako Havel vlastne vyzerá. Na Slovensku o ňom bežní ľudia vedeli asi málo, možno zachytili jeho meno. V intelektuálnych kruhoch bol Havel známy.

Havel bol pred rokom 1989 v kontakte s niektorými ľuďmi zo slovenského disentu, no jazdil sem pomerne málo. Aký bol pred pádom režimu jeho vzťah k Slovensku?

Tak ako väčšina Čechov žiadny osobitný vzťah k Slovákom nemal, maximálne chápal, že Slovensko je súčasťou Československa. Ono je to tak, že väčšina Čechov slovenskú kultúru a dejiny nepozná. Ak by ste sa prešli v Prahe po ulici, a pýtali sa ľudí, koľko slovenských spisovateľov poznajú, môžem sa s vami staviť, že odpoveď sa bude pohybovať medzi žiadnym a jedným. Václav Havel bol v tomto typickým Čechom, ktorý Slovensko vnímal cez krásy Tatier, alebo svoju vzdialenú rodinu. Nedá sa ale v žiadnom prípade povedať, že by mal Havel negatívny postoj voči Slovensku.

A hralo rolu to, že sem Havel tak často nechodieval?

Havel bol v kontakte s niektorými Slovákmi, či to bol profesor Miroslav Kusý, alebo neskorší minister vnútra Ján Langoš. No ten okruh ľudí bol pomerne úzky, a zameraný skôr na liberálnu časť opozície, ktorá bola významná, ale nie dominantná. So slovenským katolíckym disentom už boli jeho kontakty oveľa sporadickejšie. Treba však povedať ešte jednu vec, Havlove možnosti chodiť na Slovensko, ale aj kdekoľvek inde, boli dosť obmedzené. Kamkoľvek sa vybral, mal v pätách policajtov. Nie je to teda o tom, že by na Slovensko v tom čase jazdiť nechcel. Nie každý má náladu cestovať všade s policajným sprievodom.

Václav Havel v Bratislave v júni 1990. Vedľa neho Slováci - Marián Čalfa a Alexander Dubček. Foto - TASR
Václav Havel v Bratislave v júni 1990. Vedľa neho Slováci – Marián Čalfa a Alexander Dubček, za prezidentom sa usmieva Roman Hofbauer. Foto – TASR

Čo pre Slovákov znamenalo zvolenie Havla za prezidenta? Nečakali, že sa prvým porevolučným prezidentom stane skôr Alexander Dubček?

Väčšina slovenskej spoločnosti, možno okrem liberálno-občianskych politikov, rátala s tým, že prezidentom republiky sa naozaj stane Dubček, ktorý sa o to veľmi usiloval. Jeho meno sa však na začiatku spomínalo skôr v českých kruhoch, najmä medzi ľuďmi, ktorí mali blízko k bývalým reformným komunistom, napríklad zo združenia Obroda. Na druhej strane, nielen delegácia VPN, ale aj kresťansko-demokratický prúd slovenskej politiky sa na rokovaniach o prezidentskom kandidátovi k Dubčekovi staval chladne. Opisuje to napríklad Peter Zajac, ktorý spomína, že to boli slovenskí politici, ktorí povedali, že Dubček nie je ich kandidát.

Prečo to tak vnímali?

Dubček bol vnímaný ako niekto, kto by chcel pokračovať tam, kde sa to skončilo v roku 1968. Ale, ako povedal Zajac, lídri VPN to tak už nevnímali. Nešlo im o opravu režimu, ale o jeho demontáž. Preto sa stal kandidátom na prezidenta Václav Havel. No je fakt, že široké vrstvy na Slovensku by napríklad v prípade priamej voľby prezidenta zrejme zvolili Dubčeka. To by však mohlo vyvolať vnútroštátny konflikt – lebo čo ak by v českých krajinách vyhral Havel, a na Slovensku Dubček? V istom zmysle je dobre, že sa vtedy prezident priamo nevolil.

Kňažko ako Havlov sprievodca

Na začiatku revolúcie mal Milan Kňažko poslúžiť Havlovi ako užitočný kontakt do Bratislavy a VPN, ale v širšom zmysle slova aj ako akýsi ďalekohľad do slovenských reálií. Dôkaz tejto predstavy sa zachoval na záberoch Originálneho videojournalu z 20. decembra 1989, keď Kňažko sprevádzal Havla na jeho ceste po východnom Slovensku.

Havel v lietadle na trase Bratislava – Košice Kňažkovi vysvetľuje, že až pristanú, očakáva od neho radu v neočakávaných situáciách. „Možno sa ma spýtajú, prečo so mnou nie je moja žena. Slováci dajú na manželstvo a rodinné vzťahy. Ja neviem, či je vhodnejšie povedať, že sa bojí lietať, alebo že pečie vianočné pečivo. V takýchto rôznych blbostiach mi musíš radiť.“

z knihy Daniela Kaisera: Prezident

K Havlovým začiatkom vo funkcii a jeho prvým oficiálnym návštevám Slovenska sa viaže niekoľko historiek. Známy je napríklad výrok o petržalských panelákoch ako o králikárňach, či žarty z Budajovej čiapky, ktoré časť verejnosti na Slovensku vnímala citlivo. O čom tieto Havlove výroky svedčili? O nedostatku taktu?

Nemyslím si, že by sme pri takýchto banálnych príhodách mohli hovoriť o netakte voči Slovensku, koniec koncov, také isté paneláky ako v Petržalke nájdete aj na území Južného Mesta v Prahe. Havel bol dramatik, občas mu nejaké slovo či prirovnanie ušlo. Či to bolo šťastné, alebo nie, to nech posúdi história, takéto príhody však treba vnímať ako marginálne záležitosti, ktoré nijako neovplyvnili politiku.

Havel zohral rolu pri takzvanej pomlčkovej vojne, teda konflikte o to, či sa má spoločný štát nazývať Československou republikou, alebo Česko-Slovenskou republikou. Zaskočilo ho, akú reakciu jeho návrh zmeniť názov štátu z ČSSR na ČSR vyvolá?

Havel bol v prvom rade fixovaný na myšlienku odstrániť z názvu štátu adjektívum „socialistický“. Neuvedomil si, že tým zároveň otvára starú otázku, ktorá tu bola od roku 1920, a teda ako v názve štátu vyjadriť, že sa skladá z dvoch celkov. Nikdy to totiž nebola otázka pravopisu, ale otázka koncepčná. Pre Čechov vždy pojem „spoločný štát“ znamenal jeden štát. Preto sa Československo českým pravopisom vždy písalo ako jedno slovo. Naopak, pre Slovákov termín „spoločný štát“ vždy predstavoval spojenie dvoch štátov. Rovnako, ako to poznali z čias Rakúsko-Uhorska.

Kde bola pomlčka tiež.

Presne tak. Rakúsko-Uhorsko boli dva štáty so vzájomne sa obmedzujúcou suverenitou. Takto písaná forma má zvýrazniť, že ide o spojenie dvoch štátnych zväzkov. Problémom je, že ani to by nepomohlo, lebo v západnej civilizácii bude vždy existovať vnímanie „jeden štát rovná sa jeden národ“. Veľa z nás, keď cestuje do Edinburgu, nepovie, že ide do Škótska, ale že ide do Anglicka, hoci to tak nie je. A už naozaj nikto pri ceste do Barcelony nepovie, že ide do Katalánska. Všetci hovoríme: Idem do Španielska. Ako poradca premiéra Pitharta som už vtedy slovenským politikom hovoril – akokoľvek sa bude štát volať, navonok bude vnímaný ako český štát. Nemusíme byť z toho nadšení, ale musíte sa s tým zmieriť.

Havel v máji 1990 v Tesle Stropkov. Foto - TASR
Havel v máji 1990 v Tesle Stropkov. Foto – TASR

Uvedomil si Havel, že pri prvom návrhu spravil chybu, keď nepremýšľal nad tým, aká bude slovenská reakcia?

Uvedomil, dokazujú to kompromisné návrhy, teda Federácia Českej a Slovenskej republiky, respektíve nakoniec schválený variant Česká a Slovenská Federatívna republika. Havel sa postupne naučil tieto záležitosti vnímať, aj keď ho na začiatku zaskočili.

Prečo?

Treba si uvedomiť, že ten prvý návrh, teda názov Československá republika, bol fakticky návratom k stavu počas Prvej republiky, ktorá sa najmä v českých krajinách veľmi idealizuje. Javila sa ako zlatý vek, keď všetci žili šťastne a spokojne. My historici vieme, že to je ilúzia, a tak to nebolo, i keď nepochybne, v kontexte búrlivého vývoja v 20. storočí, išlo o úspešné, no krátke obdobie. Česi, a najmä disent, si skrátka Prvú republiku idealizovali, a Havel bol v tomto otrokom svojej doby. Neuvedomoval si, že na Slovensku nie je prvá republika vnímaná až takto dobre.

Slovenský viceprezident

Prezident Havel po pomlčkovej vojne tu a tam, i keď nesystematicky, uvažoval, ako sa vysporiadať so slovenskou otázkou. Počas návštevy Spojených štátov mu napadlo, že by si po vzore svojho amerického kolegu tiež vybral viceprezidenta, a že by ním mohol byť práve Slovák Milan Kňažko. Pri spiatočnom lete s ním túto myšlienku prediskutoval, a neskôr, počas návštevy Izraela, Kňažka ako svojho viceprezidenta aj verejne tituloval.

Mal to byť pokus dať slovenskému národu miesto i v prezidentskej kancelárii. Zostal z toho však len nedotihanutý nástrel. Havel spätne tento plán označil za žartovnú poznámku, ktorú vraj Milan Kňažko zobral príliš vážne. Lenže to bola bagatelizácia ex post, lebo právny odpor prezidentskej kancelárie na Havlov pokyn spísal zákonnú úpravu, ktorú potom vicekancelár Pavel Kučera odniesol do Federálneho zhromaždenia, kde sa stratila.

Václav Havel, zavalený každodennou agendou, na osud zákonnej iniciatívy zabudol, a jeho najbližší poradcovia, ktorí pochopiteľne nepotrebovali, aby ich v hradnej hierarchii predbehol niekto iný, sa o ňu nestarali už vôbec.

z knihy Daniela Kaisera: Prezident

Mal Havel pri sebe dostatok ľudí zo slovenského prostredia, ktorí by ho na takéto veci upozorňovali dopredu?

Ťažko hodnotiť, ako to bolo počas tých prvých mesiacov, no myslím, že po skúsenosti s pomlčkovou vojnou už bolo pri Havlovi dostatok ľudí, ktorí mu podstatu problému vysvetliť dokázali. Či pochopil všetky odtiene slovenskej otázky, neviem, ale isté je, že postupom času sa veľa naučil. Ukázal to napríklad pri rokovaniach o budúcnosti republiky a vlastných návrhoch z jesene 1991, ktoré sa stali základom pre takzvaný Milovský kompromis (dohoda o rozdelení kompetencií medzi slovenským a českým parlamentom uzatvorená v obci Milovy pri Žďári nad Sázavou, pozn. redakcie). Ten však potom v Slovenskej národnej rade o jediný hlas neprešiel.

S Havlom sa na Slovensku spája mýtus o tom, ako zničil slovenský zbrojársky priemysel, i keď o útlme zbrojárskej výroby na Slovensku sa rozhodlo už v roku 1987. Prečo si to však ľudia spájajú s jeho menom?

Je to jeden z mýtov, ktoré osobne zaraďujem medzi sedem českých hriechov spôsobených Slovensku. Patrí sem Štefánikova smrť, Tisova poprava či výmena oravských dedín za tešínske uhlie. Takéto veci sa ľahko pamätajú, lebo ľudia vždy túžia po nejakom jednoduchom vysvetlení. Havlovou chybou bolo, že o tom, že nebudeme vyvážať zbrane, hovoril verejne. To bolo naivné. No o konverzii zbrojárskeho priemyslu bolo rozhodnuté už dávno predtým, a súviselo to s končiacou sa „studenou vojnou“ a medzinárodnými dohodami o obmedzení výroby konvenčných zbraní. Nehovoriac o tom, že zbrane z Československa sa vyvážali do spriatelených krajín za takzvané výhodné úvery, ktoré fakticky znamenali, že išlo o dary. Chápem, že ľudí v martinskej zbrojovke to nezaujímalo. No takéto obchody išli na úkor štátnej pokladnice. Nakoniec, keď sa k moci dostal Mečiar, výrobu tankov neobnovil, lebo vedel, že by to neviedlo k ničomu.

Václav Havel s kardinálom Korcom v Nitre, jún 1990. Foto - TASR
Václav Havel s kardinálom Korcom v Nitre, jún 1990. Foto – TASR

Havel bol z roku 1989 zvyknutý hovoriť s Kusým, Fedorom Gálom či Milanom Kňažkom. Bolo preňho šokom stretnutie s Vladimírom Mečiarom?

To je ťažká otázka. Nepochybné však je, že pre intelektuála Havla bol Mečiarov štýl niečo, na čo nebol pripravený.

Ako sa Havel na začiatku 90. rokov pozeral na slovensko-maďarské vzťahy? Vnímal ich ako zdroj možného napätia?

Na úvod treba povedať, že Maďari pre Čechov nikdy nepredstavovali problém. Československo-maďarské vzťahy boli vždy slovensko-maďarskými vzťahmi, preto boli po rozdelení štátu česko-maďarské vzťahy zo dňa na deň excelentné. Havel si zrejme po prvý raz uvedomil, že napätie medzi Slovákmi a Maďarmi môže ohroziť integritu celého štátu v súvislosti s matičným návrhom jazykového zákona (Matica slovenská sa v roku 1990 pokúsila presadiť, aby slovenčina bola výhradným úradným jazykom v celej krajine, teda aj na zmiešaných územiach, pozn. redakcie).

Prečo práve vtedy?

Po prvý raz sa ukázalo, že Slovensko si nemôže robiť úplne, čo chce, lebo zodpovednosť za jeho kroky by nepadla na vládu v Bratislave, ale aj na federálnu vládu v Prahe. Prezident sa síce do tohto sporu nechcel miešať, ale musel proti matičnému návrhu vystúpiť, lebo zavedenie slovenčiny ako výhradného úradného jazyka bolo nekompatibilné nielen s československým právnym poriadkom, ale aj s medzinárodnými záväzkami. V tom čase sa dokonca ako o krajnom riešení uvažovalo o využití ústavného zákona z roku 1970, ktorý dával právo federálnej vláde za istých okolností rušiť opatrenia národných vlád. Našťastie sa toto ustanovenie použiť nemuselo.

Tyčami na prezidenta

V marci 1991 sa Havlov pravidelný pobyt v Bratislave vymkol spod kontroly. Nacionalisti sa 14. marca chystali na námestí SNP osláviť vznik samostatného Slovenského štátu v roku 1939. (…) Slovenský premiér Mečiar bol práve na služobnej ceste v Moskve a prezidenta po Bratislave sprevádzal predseda slovenského parlamentu František Mikloško.

Najprv zašli na Vajanského nábrežie, kde pri soche československého leva manifestovalo niekoľko tisíc stúpencov Československa. Mikloško chcel Havlovi niečo ukázať a prehovoril ho, aby zmenili trasu a zobrali to cez námestie SNP. Nad námietkami ochranky, že na námestí práve demonštrujú nacionalisti obaja politici mávli rukou.

Keď bol prezident zhruba v tretine námestia, všimol si ho moderátor a zakričal, aká je to provokácia. Jeho výzvu na Havlovu provokáciu nereagovať už ale demonštranti nepočuli, pretože sa s bojovým pokrikom rozbehli k prezidentovej družine. Šéf ochranky Jiří Ruml prežíval drsné chvíle – pri sebe mal len troch vlastných ľudí a dvoch bratislavských policajtov.

Našťastie asi po päťdesiatich metroch dobehla prezidentova družina k náhodne zaparkovanej dodávke. Havla postavili chrbtom k autu a vytvorili okolo neho kruhovú obranu. Vzápätí k nim dobehli demonštranti. Zozadu búšili tyčami od transparentov do strechy dodávky a pokúšali sa ju rozhúpať. K prezidentovi sa dostali asi na dva metre. Havel podľa svedkov nedával na javo strach a za chatrným obranným kordónom si demonštrantov len mlčky prezeral.

Bezprostrednej blízkosti prezidenta sa nakoniec ľakli aj útočníci v prvej rade, aj keď na nich zozadu tlačili ďalší demonštranti. V tú chvíľu už námestím v ústrety prezidentovi išla jeho červená Tatra 613, ktorej posádka sa vydávala za hasičov, a tak sa dav pred ňou rozostúpil. Prezidenta sa podarilo dostať do auta a rýchlo odviezť na Bratislavský hrad.

z knihy Daniela Kaisera: Prezident

Havel mal viac stretov so slovenskými ultranacionalistami. V marci 1991 jeho sprievod napadol dav tyčami z transparentov, o pár mesiacov neskôr naňho na mítingu v Bratislave hádzali vajcia. Ako tieto príhody ovplyvňovali jeho vzťah k Slovákom?

Na Slovensko ako také určite nezanevrel. Pochopiteľne, to, čo sa mu stalo, bolo nepríjemné. No bral to ako excesy niektorých pomýlených ľudí, ktorí sa vyskytujú v každej dobe a v každej spoločnosti. Mimochodom, to hádzanie vajec či pálenie československej zástavy bolo akciou dnes celkom zabudnutej marginálnej skupinky, ktorá sa volala Hnutie za oslobodenie Slovenska. Títo ľudia nezískali významnejší vplyv.

Václav Havel v Bardejove v roku 1990. Foto - TASR
Václav Havel v Bardejove v roku 1990. Foto – TASR

Bolo v mesiacoch po roku 1989 obdobie, keď Havel bol na Slovensku populárny medzi väčšou skupinou ľudí?

Neviem o žiadnom prieskume, ktorý by toto presne meral. Vždy bol obľúbený medzi intelektuálmi, no myslím si, že na začiatku roku 1990 bola jeho popularita vysoká aj medzi väčšinou obyvateľstva. Potom sa samozrejme znižovala, ale tak to býva pri každom politikovi. Rovnakým vývojom prešla jeho popularita aj v českých krajinách.

Čo pre Havla znamenalo rozdelenie republiky?

Preňho osobne to bolo veľké sklamanie. Havel sa v istom zmysle považoval za pokračovateľa prvého československého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka, a v jeho živote zostala istá trauma, že ako prvý postkomunistický prezident musel byť zároveň svedkom toho, ako tento štát zanikol. Zároveň to ale bral ako historický vývoj, ktorému sa nedalo zabrániť.

Teraz najčítanejšie