Svetská sláva, poľná tráva

Doma sme trochu trpko-humorne konštatovali, ako si jeden taký Jozef Lupták, pre mňa pán Majster, odhrdlačí reštaurovanie dvoch gotických klenotov, ale na vernisáž reprezentačnej výstavy Poklady gotiky zo Slovenska v Ríme ho nikto nepozve. Tak to v tejto Krajinke chodí. Viem, nie je jediný. Pri rozvoniavajúcom hrnci je vždy tlačenica. Možno sa báli, či by nemal na vernisáži zababrané svoje zlaté ruky a či by vedel v Pallazzo del Quirinale dôstojne reprezentovať. Vedel. Merda! A ako!

Čítal som, že prezident Kiska otvorí výstavu neskorogotického kumštu zo Slovenska a odovzdá aj vyznamenanie potomkom námorného kapitána Orlandiho. Nádherná satisfakcia! Len ma mrzelo, že to viem z tlačovej správy. Nikto ho na Slovensku nepoznal, kým sa neobjavilo jeho meno v knihe PENTCHO, príbeh parníka a kým som ho neprepašoval do našich malých a mizerných slovenských dejín štyridsiatych rokov. Bol na to naozaj dobrý dôvod. Na prezentácii knihy v Ríme som povedal, že by mal prezident vyznamenať záchrancov z príbehu. Echo dorazilo, kam malo. Nápad sa realizoval, dobrá vec sa podarila, len tak nejako umastene, po slovensky.

Neviem, čím to je, ale my všetko dokážeme zbabrať. Kapitán vraj zachránil 260 Slovákov uprostred morských vĺn plných mín, nepriateľov, s nasadením vlastného života. Zvýši to klišé hodnotu kapitánovho činu? Zachraňoval, lebo to námorníci robia, na vlny bol zvyknutý a vedel, kde míny sú, veď boli talianske. Kto bol pri záchrane priateľ a kto nepriateľ? Kapitán uprostred vojny zachraňoval ľudí! Zachoval sa slušne. Bodka. Nevedel, odkiaľ stroskotanci pochádzajú, navyše nezachránil len 260 ľudí zo Slovenska, ale viac ako 500 ľudí! Tí zvyšní neboli ľudia? Nezachránil napríklad aj Grétu? Asi nie, pochádzala z Rakúska. Ani lekára? Nie, bol z protektorátu! Tie mladé Poľky tiež nie? Zas sa v číslach národného kádrovania strácajú ľudia. Naši, vaši. Zas raz prázdna snaživosť z druhej ruky zvíťazila.

Prepáčte, pán kapitán. Som rád, že som na odovzdávaní nebol. Hanbil by som sa. Napriek všetkému je to paráda, ak vďaka knihe dokáže prezident urobiť nádherné gesto slušnosti (vážne vďaka) a in memoriam vyznamenať zabudnutého človeka. V slušnej krajine by na reprezentačnú vernisáž pozvali aj reštaurátora so zlatými rukami.

Monštrancia nie je len o starom majstrovi, je aj o tom, kto jej stratenú krásu prinavrátil. A keby prezident vedel viac o neznámom mužovi, vďaka ktorému sa zachránilo päťsto ľudí, a že hrdinstvo kapitána Orlandiho bolo v niečom úplne inom, čo vedel aj posledný plavčík na kapitánovej lodi… Ale to chcem asi priveľa. Kedy už, dočerta, budeme obyčajnou slušnou krajinou, kde stačí hovoriť pravdu? Bolo ich 500. Nie našich ani vašich. Prosto ľudí.

P.S. Hovorí sa: Svetská sláva, poľná tráva. Richtig. Tichá radosť má tiež svoje čaro.