Denník N

Riaditeľka Bratislavy v pohybe: Na všetko už slnko svietilo

Miroslava Kovářová je riaditeľkou festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe, vedúcou Katedry tanečnej tvorby na VŠMU, členkou medzinárodnej tanečnej siete Aerowaves a jednou z našich najvplyvnejších tanečných osobností. Foto – Tasr
Miroslava Kovářová je riaditeľkou festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe, vedúcou Katedry tanečnej tvorby na VŠMU, členkou medzinárodnej tanečnej siete Aerowaves a jednou z našich najvplyvnejších tanečných osobností. Foto – Tasr

Myslí si, že sa im podarilo to, čo si v začiatkoch predsavzali – predstavovať špičkový súčasný tanec, ktorý dokáže osloviť aj širšie publikum. Festival priviedla do jubilejného 20. ročníka.

Ako vznikol pred dvadsiatimi rokmi nápad dať Bratislavu do pohybu?

Vtedajší riaditeľ Francúzskeho inštitútu v Bratislave Luc Bouiniol Laffont sa rozhodol, že tu bude prezentovať francúzsky súčasný tanec. Urobil tri ročníky festivalu, ktorý nazval Bratislava En Movement. Potom odišiel a v roku 1997 skončili VŠMU prví absolventi didaktiky moderného tanca, silný ročník. Tak sme sa rozhodli, bolo nás na začiatku osem, že urobíme pokračovanie Bratislavy v pohybe, a požiadali sme Luca, či môžeme prevziať názov, keďže už mal renomé. Tiež sme sa rozhodli, že nebudeme prezentovať len francúzsky súčasný tanec, ale aj tanec iných krajín, respektíve celého sveta.

Prípravy festivalu museli byť v začiatkoch bez internetu asi dobrý punk.

Na prvý rok festivalu sme oslovili účinkujúcich, ktorí boli naši kamaráti. Mali sme telefón a fax. Ale v tom čase všetci fungovali na faxe, takže to bol celkom adekvátny punk tej doby. Prvé tri ročníky festivalu sa konali na Novej scéne, tam sme mali aj prvú kanceláriu. V jednej šatni.

Ako sa to rozbehlo?

Veľmi nám pomohla amsterdamská MAPA (Moving Academy for Performing Arts). Po roku sme absolvovali ich školenia art manažmentu, couchingu a svetelného designu. Dobré bolo aj to, že som mala ekonomickú školu a nemala problém s tým, čo je faktúra, objednávka a že treba zmluvy.

Ktorý ročník pokladáš za najvydarenejší?

Veľmi sa mi páčil rok 2002, keď sme popri májovom programe robili špeciálny site specific projekt v Danubiane. A neskôr v októbri projekt Rozhovory tiel, bola tu celá špička kontaktnej improvizácie.

Keby si si mala vybaviť z programu všetkých ročníkov jedno meno, kto by to bol?

Skupina Liat Dror a Nir Ben Gal, keď upiekli na javisku chlieb. Videla som to predstavenie v Izraeli a povedala som si, že toto chcem, aby ľudia v Bratislave zažili.

Ktorá skupina bola technicky najnáročnejšia?

Tao Dance Theatre minulý rok. Museli sme z Rakúska prenajímať nový biely baletizol spolu s dvanástimi špeciálnymi mikrofónmi, ktoré snímali ruch chodidiel na javisku. Tento rok sú to zase pre Američanov štyri špeciálne projekčné plátna a héliové bomby na nafúkanie Warholových vankúšov.

Čo z prvotných ambícií festivalu sa splnilo?

Čo sme si zobrali do vienka, teda prezentovať nejakú vzorku toho, čo sa v oblasti súčasného tanca deje. Veci, ktoré vedia komunikovať so širším publikom. Keď sa podarí vypredať alebo slušne naplniť veľkú sálu SND a zároveň posunúť vkus diváka smerom k inému vnímaniu súčasného umenia, myslím, že to je dobrý stredný prúd. Keď je to na hranici gýča, tak to je zlý stredný prúd, ale ja dúfam, že na hranici gýča veci neukazujeme.

Ako vidíš smerovanie súčasného tanca?

Som rada, že sa končí éra konceptuálneho tanca. Tanečníci, čo stoja na javisku a nič nerobia, to ma dosť nudí, akokoľvek hlboké koncepty za tým môžu byť. Vraciame sa k fyzickému telu, niečo ním hovoríme. A nemusí to byť lineárny príbeh, ale emócia, komunikácia prostredníctvom obrazu a niekedy len prostredníctvom pohybu.

Napríklad?

Wim Vandekeybus tento rok na festivale – to je úplne klasické tanečné predstavenie, živá hudba, speváčka, tanečníci, ktorí rozprávajú svojím spôsobom veľmi konkrétne o fenoméne lásky. O jej odvrátených stranách i pozitívnych, každý si tam nájde niečo, lebo každý lásku vníma inak, pre každého z nás niečo iné znamená.

Čo robí dobrého choreografa?

Fúúú… Dobrý choreograf dokáže prostredníctvom pohybu vyjadriť myšlienku alebo pocit. Nájsť pohybový jazyk, ktorý je špecifický, respektíve originálny. Nemusí byť ani inovatívny, lebo podľa mňa na všetko už slnko svietilo. Dobrý choreograf je aj ten, ktorý vie pracovať v tíme. A mal by mať cit pre proporciu, to je v tanci tiež dôležité.

Čo by ešte potrebovala Bratislava okrem pohybu?

Určite by potrebovala nejaký priestor pre tanec. Nemusel by byť veľký v zmysle počtu divákov, nemyslím si, že Bratislava má dnes divácke zázemie na to, aby sme hrali viac ako raz do týždňa predstavenie súčasného tanca. Ale to je to, čo Bratislava potrebuje a nemá. Bez toho sa ďalej nepohneme.

Čo by si zaželala festivalu do ďalších dvadsiatich rokov?

Aby bol! Trochu zazlievam mladým ľuďom, že si nevážia veci, ktoré sú tu vybudované. Sme malý národ a potrebujeme tradície. Akokoľvek súčasné sú v obsahu.

 

Teraz najčítanejšie