Denník N

Terry Butcher krvácal za Anglicko a Maradonu by chcel doteraz zmlátiť

Foto – Wikipedia
Foto – Wikipedia

Legenda anglického futbalu Terry Butcher bol v Trnave na zápase Slovensko – Anglicko a v rozhovore pre Denník N rozprával, ako motivoval spoluhráčov, čo zažil s Paulom Gascoignem a čo by spravil s Diegom Maradonom, keby ho znova stretol

V septembri 1989 išlo Angličanom o veľa: v kvalifikácii potrebovali uhrať dobré výsledky na ihrisku Švédska aj Poľska, aby sa dostali na svetový šampionát. Pred zápasom v Štokholme však z mužstva vypadol kapitán Bryan Robson a pásku si nechcel vziať ani brankár Peter Shilton, preto s ňou na ihrisko vybehol vysoký stopér Terry Butcher.

Hneď na začiatku sa tvrdo zrazil v súboji s protihráčom. Hlboká rana na čele neprestávala krvácať, no on sa  do hry vrátil: s obrovskou bandážou na hlave. Pri hlavičkách sa rana stále otvárala a Butcher bol čoraz krvavejší. Krvavá bandáž,  krvavý dres spredu, potom aj zozadu, krvavé trenírky. Odmietol striedanie a odohral celých 90 minút. Keď sa zápas končil, biely anglický dres vyzeral ako z hororového filmu. Tak sa rodí legenda.

„Bol som kapitánom Anglicka aj v semifinále MS, každý si ma však pamätá pre ten zápas vo Švédsku. Na jednej strane to je aj na niečo dobré, ale najviac ľutujem to, že som v tom čase nemal autorské práva. Bol by som veľmi bohatý,“ usmieva sa doteraz stále mohutný Butcher (57). Na Slovensko prišiel nedávno na zápas s Anglickom v úlohe spolukomentátora pre BBC Radio 5.

Fotografia s Butcherom v krvavom drese patrí k najznámejším v histórii anglického futbalu: je symbolom oddanosti a statočnosti – vlastností, ktoré tamojší fanúškovia vyžadovali od každého jedného hráča. „Si hrdina, kapitán,“ písal bulvár. Keď Butchera počas polčasovej prestávky v šatni preväzovali, tréner Sir Bobby Robson jeho spoluhráčov motivoval: „Pozrite sa na svojho kapitána. Nech ho nikto z vás nezradí!“

Najväčší líder

Butcher bol typom futbalistu, ktorý dnes vo futbale chýba. Nikdy nebol technicky skvele vybavený, ale v obrane sa naňho tréneri mohli spoľahnúť. Vynikal najmä silou vôle, fyzickým fondom a víťaznou mentalitou. „Myslím si, že pred mnohými rokmi každý vyzeral ako líder. Každý má silu, ktorá vychádza z jeho vnútra. Ide to zo srdca, zo žalúdka, z mozgu. Ak som bol ja líder, tak všetci (okolo mňa) boli lídri. Teraz vo futbale však nie je vôbec veľa lídrov. Je to tak na celom svete, nielen v Anglicku. Ja som vždy chcel byť lídrom a vedel som aj to, že ním som. Bol som kapitánom mnohých klubov a neskôr som sa stal aj trénerom,“ hovorí.

V šatni anglickej reprezentácie bol vždy mužom, ktorý dokázal svojím nadšením strhnúť aj ostatných. „Nepotreboval som motivovať sám seba – mne stačilo len to, že môžem hrať za Anglicko. Pre mňa bolo najlepšou vecou stáť počas národnej hymny, vypočuť si ju. Nepotreboval som žiadnu inú motiváciu na to, aby som za Anglicko vydal zo seba všetko. Miloval som hrať za reprezentáciu, je to navždy ten najlepší zážitok a zvýraznenie celej mojej futbalovej kariéry. Vtedy bolo snom a vrcholom kariéry každého hráča dostať sa do národného tímu, preto sa to stalo automaticky aj motiváciou, ktorú som potreboval.“

Butcher odohral v obrane Anglicka 77 zápasov. „Aby som sa tam dostal, potreboval som sa vo futbale veľa naučiť. Mojím cieľom však vždy bolo dostať sa na úplný vrchol, naozaj som to chcel. Potom môžem motivovať aj ostatných ľudí, lebo sám už mám tú motiváciu.“

Keď neskôr hral v Škótsku za Glasgow Rangers, po jednom zákernom zákroku hráča Aberdeenu na Iana Durranta, ktorým mu roztrhali väzy na kolene, kopol do dverí rozhodcov a spravil do nich dieru. Dostal vysokú pokutu, ale keď prišiel na ďalší zápas do Aberdeenu, v klube nekúpili nové dvere, ale na dieru dali iba záplatu. „Typickí Aberdeenčania,“ povedal.

Vlastnosti, ktoré boli pre anglický futbal vždy typické, sa podľa Butchera už vytratili. „Myslím si, že to nie je rovnaké ako kedysi. Fanúšikovia milovali, keď videli sklzy, zákroky, zrážky. Páčilo sa im, keď videli hráčov ako rímskych gladiátorov. Teraz to už tak nie je. Je to jemnejšie, rýchlejšie, s menším fyzickým kontaktom. Typická anglická hra podľa mňa zomrela. Vášeň, ktorú anglickí hráči vždy mali, teraz vyrovnávajú iné tímy a krajiny. My našu najväčšiu zbraň už nemáme, zatiaľ čo iné krajiny majú svoje prednosti: svojho ducha, svoje výhody a majú aj silu, ktorou sme my kedysi boli výnimoční. Preto sa nám na medzinárodnej úrovni nedarí: iné tímy sa nám z fyzického hľadiska vyrovnajú a majú technicky lepšie vybavených hráčov.“

Sklamanie na MS

Anglicko sa po zisku svetového šampionátu na domácej pôde v roku 1966 dostalo až do takej krízy, že odvtedy žiadny veľký turnaj nedokázalo vyhrať. Pod vedením kapitána Terryho Butchera k tomu bolo v roku 1990 veľmi blízko, ale v semifinále vypadlo s Nemeckom po jednom z jedenástkových rozstrelov, ktoré sú pre krajinu doteraz veľkou traumou. Útočník Gary Lineker po dueli novinárom povedal slávnu vetu: „Futbal je hra, v ktorej hrá jedenásť futbalistov proti jedenástim, a nakoniec vždy vyhrajú Nemci.“

„Bolo to veľké sklamanie. Naozaj som chcel hrať vo finále, viesť v ňom Anglicko ako kapitán. Boli sme veľmi blízko k tomu, aby sme sa tam dostali, ale pre mňa to bol koniec jednej nádhernej éry: 77 zápasov za Anglicko. Po tom semifinále som vedel, že už nemôžem viac hrať medzinárodný futbal,“ spomína si horko. „Moje kolená boli v zlom stave, bol som starší aj pomalší. Vedel som, že som skončil. Je veľmi ťažké povedať nie svojej krajine, ale musel som, pretože to pre ňu bolo to najlepšie.“

Butcher sa stal oporou skvelého mužstva s veľkými hráčmi, medzi ktorých patril aj tvorca hry Paul Gascoigne, s kontroverzným osobným životom, vrátane boja s alkoholom aj drogami. Butcher sa smial, keď spomínal na to, ako „Gazza“ v noci vchádzal do hotelových izieb svojich reprezentačných spoluhráčov a kradol im malé prídely čokolády.

„Bol to naozaj obrovský šoumen. Pamätám si, ako sme hrali v Albánsku a práve sme končili tréning, keď sa pri streľbe postavil do brány. Napodobňoval brankárov a ich rozličné štýly. Boli tam aj Albánci a celý čas sa smiali, ako sa hodil a vykopol loptu nohami. Bolo to naozaj vtipné, visel aj z brvna. Bol to skvelý chlap, naozaj skvelý futbalista, ale občas trochu bláznivý.“

Robsonov miláčik

Desať rokov strávil Butcher v základnej zostave malého Ipswichu Town, ktorý ho vychoval a v 80. rokoch sa vďaka skvelej generácii hráčov prebojoval medzi najlepšie tímy v krajine. Mužstvo prezývané „The Tractor Boys“ (traktoroví chlapci), však vo svojej zlatej ére nikdy ligu nevyhralo, hoci dvakrát po sebe skončilo na druhom mieste – v rokoch 1981 a 1982.

„Dostali sme sa veľmi blízko k tomu, aby sme majstrovský titul naozaj získali. V tom čase bolo povolené len jedno striedanie počas zápasu, preto sme nemali veľký káder. Keď sme v sezóne 1980/1981 mali viacero zranení, nemali sme náhradníkov, ktorí by mohli počas zápasu nastúpiť. Aston Villa, ktorá vyhrala ligu, mala dokopy iba štrnásť hráčov: čiže tiež nemala veľkú súpisku, ale vyhýbali sa jej zranenia. Porazili sme ich v FA Cupe, preto už nehrali v tejto súťaži, okrem toho sme hrali aj v európskych pohároch. Preto bol náš rozpis zápasov naozaj dlhý: až 66 zápasov počas jednej sezóny. A ja som hral 64. Bola to naozaj nekonečná sezóna, a preto sme vtedy titul nevyhrali. Ipswich je však malý klub a nemal ani také financie ako iné veľké kluby. Aj kvôli tomu odišiel Bobby Robson trénovať Anglicko, hráči začali taktiež prestupovať a klubové financie boli na tom stále horšie a horšie. My sme mali svoj vrchol v tej sezóne. Ak by sme boli vtedy vyhrali, možno by sme v tom boli aj pokračovali. Stále sme išli hore, ale nedostali sme sa až tam, kam sme chceli.“

Ipswich v najlepšej ére viedol legendárny manažér Sir Bobby Robson, ktorý z Butchera spravil futbalistu svetovej triedy. Bývali iba pár sto metrov od seba, preto sa novinári smiali, že sa dostal do kádra vďaka tomu, že mu kosí trávnik a venčí psa. „Dokázal, aby sme reprezentáciu Anglicka vnímali ako špeciálnu príležitosť. Vďaka nemu sme sa cítili ako unikátni futbalisti. To je naozajstná schopnosť, ktorú má len zopár manažérov.“

Robson patril k najväčším trénerským osobnostiam, hráči si ho však pamätajú aj pre jeho zábavnú povahu. Často napríklad zabúdal mená svojich zverencov: „Ale moje meno nikdy nezabudol. Volal ma ‚Butcher‘, nie ‚Terry‘. Počas našich posledných spoločných rokov ma začal volať ‚Terry‘ a bolo to veľmi pekné. Keď zabudol meno nejakého hráča, povedal nesprávne meno a my sme sa smiali. Snažil sa, aby čo najviac znížil napätie a nervozitu. V tom bol naozaj skvelý. Nikdy nechcel byť vtipný, ale bol. Bol to neuveriteľný chlap, neuveriteľná osobnosť.“

Maradonovi neodpustí

Butcher nikdy nezabudne na štvrťfinále MS 1986, v ktorom Anglicko vypadlo v súboji s Argentínou. Jeden z najlepších hráčov histórie Diego Maradona vtedy rozhodol dvoma gólmi, ktoré boli možno najslávnejšími v dejinách. Pri sóle cez polovicu ihriska a bezchybným zakončením (tzv. „gól storočia“) ukázal obrovskú kvalitu, ale ešte predtým pri súboji s brankárom Petrom Shiltonom loptu neférovo postrčil ponad neho do siete rukou. Keď sa ho po zápase spýtali, či zahral rukou, odpovedal: „Ak tam bola ruka, tak jedine Božia!“

Butcher sa za to na Maradonu dodnes hnevá. Po dueli sa s ním dokonca stretol v dopingovej miestnosti, kde okrem nich boli aj Gary Stevens a Kenny Sansom. Oslavujúci Maradona sa však pri otázke na spornú situáciu bál pred troma urastenými a nahnevanými Angličanmi priznať a povedal, že loptu trafil hlavou. „Vybral si bezpečnú možnosť. To ma nahnevalo ešte viac. Ak by prišiel a povedal: ‚Dobre, bola to ruka, ospravedlňujem sa,‘, potom by som ho chcel udrieť štyri- alebo päťkrát namiesto dvadsiatich. Zaplatil by som pár tisíc libier za to, aby som s ním opäť bol v tej istej dopingovej miestnosti.“

Na otázku, či už Maradonovi po rokoch odpustil, má Butchera jasnú odpoveď. „Nie, nikdy“. Zatriasol by som mu krkom a riadne by som ho rukou udrel a prefackal,“ hovorí a gestikuluje pritom rukami, akoby celú scénu hral. „Vôbec ho nemám rád. Cítili sme sa byť ním podvedení.“

[Športové podcasty Denníka N: Apple – Google – Spotify – Podbean – Deezer – YouTube – RSS]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie