Denník N

Jakub Ptačin: Keď nás IT-čkárov videl šéf daniarov, spýtal sa, čo tu robí tento školský výlet

Jakub Ptačin. Foto N – Vladimír Šimíček
Jakub Ptačin. Foto N – Vladimír Šimíček

Nemám na výber: ak ma niečo hnevá, musím sa to pokúsiť zmeniť, hovorí dizajnér Jakub Ptačin o tom, prečo sa stále angažuje vo verejnom priestore. V rozhovore sa vracia k boju s úradníkmi pri informatizácii a vysvetľuje, prečo teraz zadarmo navrhuje projekty pre rodnú Oravu.

Keď som písal článok o cépečkároch v Bratislave, pýtal som sa ich, kde sa cítia viac doma. Ako to máte vy? Na koľko percent ste Bratislavčan a na koľko Oravčan?

Ja som na sto percent Oravčan žijúci v Bratislave, ktorý má toto mesto rád. Z praktických príčin si v najbližšom čase zrejme zmením aj trvalý pobyt, lebo som častejšie tu ako doma. No stále sa cítim ako Oravčan, lebo tie charakteristiky Oravčana, povahové aj iné, na mňa sedia. Možno je to zvláštne, ale niektoré veci si chcem ponechať – napríklad chcem mať ŠPZ-ku Námestova na svojom aute.

Ako často sa vraciate na Oravu?

Teraz, keď sme tam rozbehli projekt Námestovo budúcnosti, tak pomaly aj každý týždeň. Inak raz za mesiac, za dva. Závisí to od práce alebo od toho, či cestujem po svete.

Pýtam sa preto, lebo ma zaujíma motivácia angažovať sa v rodnom regióne. Veľa ľudí, keď sa presťahujú do Bratislavy, už nič vo svojom rodnom meste neriešia. Chodia tam len za rodinou.

Ja mám trochu iné pozadie. Už keď som bol dieťa, môj ocino robil na propagačných veciach o Orave. Keď som mal štrnásť rokov, pracoval som na knihe, ktorá mala stovky strán a do ktorej sme s kamarátom robili fotky. Každú obec na Orave som prešiel trikrát – preto, lebo prvý- aj druhýkrát sme to nafotili zle. (smiech) Stretávali sme starostov, skenovali archívne obrázky, spoznal som vlastne celú Oravu. Chcem tým povedať, že nie každý má taký vzťah k svojmu regiónu. Niekto k tomu nebol vedený, niekto si možno veci okolo seba nevšíma. Ja to mám takto, a aj to je dôvod, prečo mám potrebu sa k Orave vracať a niečo tam robiť.

Jakub Ptačin (26)

Je slovenský marketér a grafický dizajnér, vedie vlastnú firmu Studio Echt. Pracoval pre značky ako Adobe, Sygic, Telekom, ale aj Denník N či RTVS. Vo voľnom čase sa venuje neziskovým aktivitám. Stál za projektom To sa nedá, ktorý navrhoval vylepšenia pre štátne weby, za konferenciou Unicamp či za koncepciou požičiavania bicyklov Kolokolo. Najnovšie sa snaží zlepšiť život na rodnej Orave v rámci iniciatívy Námestovo budúcnosti.

Dnes sa vo voľnom čase venujete Námestovu budúcnosti. No čo bolo vašou prvou dobrovoľníckou aktivitou? Bola to iniciatíva To sa nedá?

Bolo toho veľa – už v Námestove som robil taký festival, ktorý sa volal Budafest. Potom bola konferencia Unicamp, ktorú som organizoval na vysokej, Kolokolo s Pecobikes v Trnave, teda požičiavanie bicyklov, a kopec iných vecí. Už aj tieto aktivity mali nejaký mediálny dosah. To sa nedá bolo prvou, ktorú si všimli všetky veľké médiá.

To sa nedá malo ambíciu opravovať nefunkčné štátne weby. Po vašich pripomienkach ste sa stretli s úradníkmi, zaujímali sa o to médiá, no po čase to utíchlo. Keď sa pozriete s odstupom, čo sa vám podarilo dosiahnuť? (Ak teda nerátame, že v prípade štátneho katastra vám vaše nápady okopíroval niekto iný.)

Na katastri sme sa narobili veľa, spravil sa kus roboty a nechcem ani povedať, čo s tým štátni úradníci spravili. Pri To sa nedá je pre mňa zadosťučinením jedna vec. Keď sme to vtedy prišli prezentovať na ministerstvo financií, čakali sme vo vestibule a prišiel aj pán Imrecze (šéf finančnej správy, pozn. redakcie). Pozrel sa na nás a svojmu kolegovi pošepol niečo v zmysle: „Čo tu chce tento školský výlet?“ Ja som to začul a hrozne ma to nahnevalo. Neviem, či ma v živote vytočilo niečo viac. Boli sme tam ako IT-čkári v tričkách, oni tam stáli v kravatách a s drahými hodinkami. Nakoniec na tej prezentácii dostali nakladačku, lebo sami nevedeli, ako ich vlastné weby fungujú.

To bolo to zadosťučinenie?

Nie. Zadosťučinením je, že tri roky po To sa nedá existuje združenie Slovensko.digital, ktoré zamestnáva troch ľudí a tí dennodenne strážia, čo štát pri informatizácii robí. Združeniu sa podarilo ušetriť 250 miliónov eur na štátnych tendroch, ktoré sa buď zastavili, alebo sa prehodnocujú. Ja viem, že taký Imrecze asi nerozmýšľa nad tým, čo vtedy utrúsil, ale ja by som rád dnes povedal: „Toto je ten školský výlet.“

Nespochybňujem, že To sa nedá bolo jedným zo základov pre Slovensko.digital. Otázka je, či si vtedy z tých vašich konkrétnych návrhov štátne firmy niečo zobrali a reálne na weboch vylepšili.

Nie. Z tých konkrétnych nápadov, ktoré sme prezentovali vtedy, nie. No pár vecí sa urobilo. Spravili sme napríklad školenia pre daňovákov, ako písať novinky na web, aby sa tie informácie čítali aspoň trocha ľudskejšie. Malé zlepšenia sa podarili, no podstatnejšie dnes je, ako sa veci hýbu dopredu. Pred pár dňami bola schválená Národná koncepcia rozvoja informatizácie, kde Slovensko.digital vstupovalo už do výraznej miery. Tam už zmeny vidieť. No musím povedať, že s Petrom Pellegrinim sa pomerne dobre komunikovalo už pred tými tromi rokmi.

Narazili ste pri To sa nedá na fakt, že informatizácia štátnych webov je vec, ktorú tu má rozdelenú pár firiem?

Jasné. Oni nechceli robiť žiadne ústupky, a nechcú ich robiť ani teraz. Pointa je nedať im na výber. No zároveň s nimi vychádzať fér. Pri dodávateľoch štátneho IT môžeme vedieť veci, ktoré sa nám nemusia páčiť, no napriek tomu s nimi treba komunikovať. Pri To sa nedá sme sa napríklad držali pravidla, že nebudeme hŕŕ riešiť ceny, lebo to je vždy také komplexné a zložité, že sa nedá ihneď povedať, či to bolo predražené alebo nie. Teraz sa postupne dostávame aj k tomu, no vtedy sme chceli byť konštruktívni.

Jakub Ptačin. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Ptačin. Foto N – Vladimír Šimíček

Pri niekoľkostranových špecifikáciách IT projektov a nepriestrelnom argumente, že mali na úrade zastaranú infraštruktúru, ktorú museli vymeniť, je predraženosť vždy ťažké určiť.

Presne tak. Preto sme vtedy k tomu pristupovali tak, že keď už je to drahé ako sviňa, nech to aspoň funguje. Nech to človek, ktorý na ten web príde, dokáže ovládať. Pre niekoho je to možno málo, ale my sme si stanovili aspoň tento cieľ. Nech je to používateľsky priateľské a zrozumiteľné, lebo veď to nie je žiadna raketová veda. Bohužiaľ, keď sme na tom začali robiť, našli sme kopu ďalších problémov a zistili sme, že aj firmy, ktoré to programujú, sú často stratené, lebo dostávajú zlé zadania a obmedzujú ich limity napríklad v oblasti legislatívy. Preto som aj teraz nastavený tak, že treba hľadať kompromisy a pochopiť aj druhú stranu.

Vo finále je však pre bežného človeka šialené, že sa v tejto republike na informatizáciu minula miliarda eur, ale on si nevie na webe stále vybaviť ani len zmenu trvalého pobytu.

Je to šialené a je to zlé. Tá miliarda je preč, no svet IT je taký, že všetko aj tak o pár rokov zostarne. My sa musíme snažiť, aby sa druhá miliarda, ktorá na digitalizáciu pôjde, využila lepšie.

Aby sme neboli len pesimistickí: existuje aspoň jedna štátna inštitúcia, ktorú by ste pochválili za to, ako komunikuje on-line, aký má web alebo ako využila peniaze na digitalizáciu?

Lastovičky sú. Začali sa robiť testy na stránke slovensko.sk, ktoré by mohli tento web vylepšiť. Je to pomalé, ale dôležité je, že sa to robí. Pellegriniho úrad zobral jedného zo zakladateľov Slovensko.digital, Miša Chebena, a stavajú tím, ktorý začína byť nádejný. Z inštitúcií riadených štátom, ktoré sa to snažia robiť dobre, by som menoval aspoň Slovenské národné divadlo, ktoré robí svoj web v spolupráci so Slovensko.digital, či Slovenskú národnú galériu, ktorej webumenia.sk je jednoducho dobrá a funkčná vec. V porovnaní so Slovakianou určite.

Zdá sa mi, že sa stále snažíte byť optimistom.

Možno, ale čo je variant B? Nedá sa, nespravíme to a všetci tu zomrieme? To pre mňa nie je možnosť.

Poďme k tomu, čomu sa venujete dnes. Čo je vlastne Námestovo budúcnosti?

Pôvodne to mal byť projekt zameraný na Hornú Oravu, ktorej centrom je Námestovo a odkiaľ pochádzam. Orava sa tradične delí na Hornú, Bielu a Dolnú, no počas tohto celého som pochopil, že je to hlúposť a treba robiť s celým regiónom. Takže Námestovo budúcnosti by sa mohlo volať skôr Orava budúcnosti. A pýtali ste sa, čo to vlastne je?

Hej.

Sú to jednoduché a ľahko realizovateľné zásahy do života na Orave. Pokúsili sme sa navrhnúť veci, ktoré by neboli ekonomicky náročné a boli by konkrétne. Žiadne vízie o kilometroch cyklochodníkov či diaľnic – to vieme, že nespravíme. Chceli sme prísť s niečím uchopiteľným a realizovateľným.

Vizualizácia modulárnej rozhľadne od Námestova budúcnosti. Zdroj - Jakub Ptačin
Vizualizácia modulárnej rozhľadne od Námestova budúcnosti. Zdroj – Jakub Ptačin

Koho ste dali dohromady? Kto boli tí ľudia, ktorí boli ochotní venovať čas niečomu, za čo nebudú mať peniaze?

Boli tam architekti, dizajnéri, marketéri, statik, copywriter či obchodne zameraní ľudia. Polovica ľudí bola z Oravy, polovica nie. Mali sme šesť tímov; tímlídri boli všetci miestni a tí si už zložili svoje tímy. Pre mňa bolo dôležité, aby tam neboli len ľudia z Oravy. My, ktorí odtiaľ pochádzame, niekedy nemáme odstup, ale ten je pri takýchto projektoch potrebný tiež.

Keď ste s projektom začali, spravili ste si prieskum, čo by ľudia na Orave vlastne chceli zmeniť. Vyšlo vám, že im chýba plaváreň a nemocnica, no ako hovoríte, tie im nepostavíte.

Ten prieskum sme robili skôr preto, lebo pri týchto projektoch je dôležité, aby sa zapojili aj ľudia. Často sa pritom ich odpovede dajú predpokladať a navyše treba rátať s tým, že existujú zmeny, ktoré človeku nenapadnú. Povedal to svojho času už Henry Ford: „Keď sa spýtaš človeka, ako by mohla vyzerať lepšia doprava, odpovie ti, že by mohli byť rýchlejšie kone.“ Niektoré veci si skrátka v istom momente ani nevieme predstaviť. Čiže je dôležité spýtať sa ľudí na názor a výsledky treba brať vážne, no treba o nich premýšľať ako o nejakých východiskách.

K čomu ste nakoniec dospeli? Pokiaľ viem, navrhli ste šesť konkrétnych zásahov.

Áno, vyšlo nám nakoniec šesť projektov inšpirovaných tým, na čo sú podľa toho nášho prieskumu ľudia na Orave hrdí. Jednoznačne je to príroda. Ja hovorím, a ľudia sa mi za to smejú, že Orava je Škandinávia Slovenska. Ale naozaj to tak je, na Orave je najlepšia voda a najlepší vzduch. Môžete si to overiť.

Čiže to bola jedna inšpirácia?

Áno. Ako oravskú prírodu ešte lepšie ukázať. Ďalšou bola Oravská priehrada. Veľmi zaujímavá vodná plocha, ktorá je dnes skôr využívaná pracháčmi, ktorí si nakúpia vodné skútre a chodia tam jazdiť. Bežní ľudia okrem rybárov teraz v kontakte s touto vodnou plochou nie sú. V Škandinávii je to presne naopak. A treťou vecou, na ktorú boli ľudia na Orave najviac hrdí, boli dejatelia, špeciálne Pavol Országh Hviezdoslav. Je vlastne iracionálne, koľko významných ľudí, ktorí menili Slovensko, pochádzalo z Oravy. Nech to dáte do akejkoľvek rovnice, nebude vám to vychádzať, že je ich toľko z takého malého kúska zeme, kde bola navyše absolútna bieda a mohli ste tam jesť len zemiaky, zemiaky a zemiaky, a na raňajky možno kapustu. Z Oravy sú Bernolák, Hamuliak, Kukučín, Margita Figuli a tak ďalej.

A z tohto ste teda vytvorili šesť projektov?

Presne tak. Uvarili sme šesť konkrétnych zadaní – dve architektonické, dve spoločenské a dve komunikačné. Potom už sme na seminári pracovali napríklad na identite Oravy. Druhým projektom bolo funkčné médium, teda web, ktorý by o Orave hovoril miestnym aj turistom. Ďalšie dva projekty riešili angažovanosť občanov, teda stratégiu, ako prelomiť apatiu a ako zaujímavé miesta či rodiská dejateľov zaujímavo ukázať ľuďom. Tie dva architektonické tímy robili na rozhľadni, ktorá by mala ukázať turistom oravskú prírodu, a posledným zadaním mala byť verejná sauna. Nakoniec sa to však zmenilo a posledný architektonický tím navrhol štyri móla v rôznych častiach Oravskej priehrady.

Prečo práve móla?

Keď sa budovala Oravská priehrada, zatopili tam päť obcí. V strede bola obec Slanica – tam je dnes Slanický ostrov umenia aj s kostolom, ktorý stále vidno. Do Slanice viedli cesty zo štyroch dedín a pozostatky tých ciest sú tam dodnes. Presne na ich miestach by sme chceli urobiť štyri móla; z každého z nich by bolo vidieť ten ostrov a každé by bolo niečím špecifické. Móla však preto, že breh priehrady sa pričasto mení a na väčšine miest sa nedokážeš pohodlne dostať k vode, lebo je tam blato alebo bahno.

Video: Prezentácia nápadov pre Oravu

Čiže Námestovo budúcnosti prebehlo tak, že ste spravili seminár, vymysleli projekty, odprezentovali ich Oravčanom a tí vám nadšene zatlieskali?

No, je pravda, že sme to boli odprezentovať. Do domu kultúry v Námestove sme pozvali ľudí, starostov, mestských poslancov či primátora mesta. Primátor prišiel, prišlo aj pár poslancov, no čo sa týka starostov okolitých dedín, myslím, že tam nebol ani jeden. Možno bolo trochu nešťastné, že to bolo v sobotu o piatej, lebo aj ľudí som čakal, že bude viac. Prišlo ich stopäťdesiat až dvesto. Kulturák má kapacitu tristošesťdesiat a ja som si fakt myslel, že bude plný, lebo som na to z iných akcií zvyknutý. Pritom sme sa snažili robiť promo, ako sa dalo. Aj v kostole sme to nechali vyhlásiť, a silnejšie médium na Orave nenájdete. Preto je vo mne teraz isté sklamanie. Ale neznamená to, že to teraz nepotiahneme ďalej.

A čo znamená, že to potiahnete ďalej? Aká je šanca, že niečo z toho, čo ste vo svojom voľnom čase vymysleli, na Orave aj naozaj zrealizujete?

Teraz ideme spolupracovať s jednou firmou, ktorá píše projekty na eurofondy. Oni spolupracujú s obcami, čiže sa to zrejme pokúsia zladiť, aby sme vedeli starostom ponúknuť cestu, ako by sa to dalo reálne spraviť. No a budeme sa zhovárať so starostami aj sami. Tie projekty nie sú veľmi finančne náročné, pre obecné rozpočty to nie je taká záťaž. Na besede bol napríklad Vlado Ledecký, starosta Spišského Hrhova, ktorý povedal, že ak sú naše prepočty správne, on rozhľadňu, ktorú sme navrhli, postaví u seba. Čiže jeden z našich nápadov sa už možno reálne bude robiť, aj keď zhodou náhod nie na Orave.

Čiže Námestovo budúcnosti bude úspešné?

Ja som podobných vecí robil už toľko, že nemám ilúzie. Pre mňa by bolo úspechom, aj keby sa nerealizovalo nič, no niekomu by to aspoň otvorilo oči. Napríklad sa zamyslí nad tým, že rozhľadňa nemusí vyzerať tak, ako sme zvyknutí, ale môžeme nad ňou uvažovať aj inak – napríklad že môže byť modulárna a každý si ju môže poskladať, ako potrebuje. Ak sa nám nepodarí presadiť nič, možno sa naštve jeden človek v nejakej obci, buchne po stole a povie, že pôjde kandidovať za starostu on, lebo takto to ďalej nejde. A nabudúce spravíme niečo s ním.

Je jednoduché presvedčiť ľudí, aby sa angažovali zadarmo?

Nie je to až také ťažké, ľudia chcú robiť takéto veci. Niekedy len potrebujú postrčiť. No ja by som bol opatrný pri tom slove „zadarmo“. Keď sme tie projekty prezentovali, vysvetľoval som samosprávam, aby si uvedomili, že je za tým celým asi 500 hodín času ľudí, ktorí sa na projektoch podieľali. Hodnota tohto ich času je 30-tisíc eur. To sa nedá brať tak, že si študenti sadli a niečo si kreslili. Aj preto si myslím, že ten prvý krok – nápad a vytvorenie projektu – má byť zadarmo, no nedá sa donekonečna robiť len zadarmo. Obec má možnosti, ako získavať zdroje, a keby sa rozhodla niečo z toho robiť, mala by myslieť aj na to, ako už pri samotnej realizácii týchto ľudí aj zaplatiť.

Jakub Ptačin. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Ptačin. Foto N – Vladimír Šimíček

Naďalej vás baví robiť vo voľnom čase ešte niečo navyše? Nie je človek s pribúdajúcimi rokmi čoraz menej motivovaný, jednoducho preto, že sa viac venuje tomu každodennému životu?

Nemám pocit, že mám na výber. Ak ma niečo hnevá, musím sa pokúsiť to zmeniť. Kedysi to pre mňa paradoxne bolo ťažšie. Teraz sa vďaka projektom, ktoré mám už za sebou, aj vďaka tomu, že ma vidno, oveľa rýchlejšie dostanem k sponzorom či samosprávam. Presvedčiť miestnu strojársku firmu, aby nám pomohla s Námestovom budúcnosti, ma stálo jedno stretnutie. Lebo poznali moje veci a videli niekde moju prednášku. To bolo pre mňa predtým nepredstaviteľné. A teraz už aj viem, ako veci fungujú. Tých dvesto ľudí v sále by kedysi pre mňa bola veľká rana, ale teraz skôr premýšľam, ako to zlepšiť.

Dvesto ľudí na prezentácii o tom, ako zlepšiť región, zasa nie je neúspech.

Nie, a nechcem, aby to vyznelo arogantne, ale ja nechcem robiť veci pre dvesto ľudí. Vážim si každého, kto tam bol, ale malo to byť plné. No beriem to tak, že je to naša chyba. Nabudúce to musíme spropagovať tak, aby sála plná bola.

Kedy dostávate nápady? Ako ste sa dostali k myšlienke secondhandu Nosene, ktorý má vyzerať štýlovo a ešte aj pomáhať týraným ženám?

Ja som chodil do sekáčov odjakživa, vždy som mal odtiaľ rifle, lebo som mal pocit, že nové sú strašne drahé. No prekážalo mi, ako sú sekáče u nás robené – vo svete som videl, až aj sekáč môže vyzerať inak. Idea na Nosene prišla v Berlíne, keď som kráčal po meste. V tom čase som počul o petícii proti združeniu MyMamy v Prešove, ktoré tam chcelo otvoriť azylový dom pre týrané ženy. Tomu som neveril, hovoril som si: „Čo? Čo?! Kto by mohol podpísať niečo také?“ Neskôr mi ich rovnako odporučila Ľudka Kolesárová z Dobrého anjela. Takže sme to spojili. Nosene je sekáč, ktorý vyzerá inak ako bežné sekáče a časť svojich príjmov venuje tomuto združeniu.

Inak, veľa z vašich súčasných či bývalých projektov má pekné slovenské mená. Nosene, Poctivo. Je to cielené?

Neviem, veľa mojich projektov má aj anglické názvy, nie je za tým nejaká špekulácia. Poctivo sme napríklad vymysleli ešte predtým, než všetci začali používať slovo „poctivo“. Teraz už sa to trochu sprofanovalo.

Sledujete politiku?

Veľmi aktívne snáď už od desiatich rokov.

A teda chodíte aj voliť.

Určite. No dnes prvýkrát za ten čas, čo politiku sledujem, som nahnevaný na všetkých politikov. Snažím sa byť optimistom, no za posledný polrok som nemal pocit, že by prišiel z jednej či druhej strany barikády jediný konštruktívny návrh. Nebaví ma počúvať to vyhukovanie. V nasledujúcich voľbách preto zrejme budem voliť niekoho nového, lebo zo všetkých, čo tam sú, som sklamaný.

Prekvapilo vás, keď sa časť pravice rozhodla ísť do vlády so Smerom?

Nežijem v nejakej bubline, chápal som, že politika je o kompromise. Tak boli rozdané karty, nemuselo sa mi to páčiť, ale rozumel som, že ich motiváciou môže byť zmeniť aspoň čosi. Ale tá ich komunikácia o tomto kroku? Politik nemá čo neodpovedať na otázky, nemá čo odchádzať zadnými vchodmi ani si blokovať Facebook. Politik sa má postaviť pred ľudí a všetko vysvetliť. Dobre, možno to najprv nepochopia a presvedčí ich až neskôr, keď sa mu niečo podarí. Ale mám absolútne nervy z toho, keď politik povie, že nebude hovoriť nič. To je hanba.

Jedna z vašich najznámejších prednášok na TEDx sa končila humornou snímkou s vašou fotkou ako slovenským prezidentom v roku 2034. Ja by som nerád zašiel tak ďaleko do budúcnosti, ale spýtam sa: kto by mal byť slovenský premiér, ktorý nastúpi po tom súčasnom?

Sú ľudia, ktorí by to dokázali. Osobne si myslím, že premiér by mal byť nový človek. No ak aj nebude, je niekoľko ľudí, s ktorými by som ja osobne nemal problém. Mám na mysli napríklad Richarda Rybníčka. Aj keď sa s ním v niečom nezhodnem – napríklad tie jeho kantóny považujem za krok vedľa. No je to pre mňa človek, ktorého si tam pokojne viem predstaviť.

Sám ste to spomenuli: za pol roka pre vás z politikov nespravil nikto nič. Vlastníte malú firmu. Čím by vám politici vo vašom podnikaní v tejto chvíli najviac pomohli?

Vláda nemôže najprv urobiť tlačovku, kde povie, že na daniach vyzbiera o niekoľko stoviek miliónov eur viac, a vzápätí oznámiť, že zavádzajú daň z dividend či zvyšujú poplatky za prihlasovanie auta. Ak sa raz podľa nich ekonomike darí, nemôžu sa predsa zase zvyšovať dane. Druhá vec je, aký veľký rozdiel je medzi tým, ak pre firmu pracuje živnostník a ak má firma niekoho zamestnať. To sú neuveriteľné peniaze. Zamestnať človeka je niečo nehorázne drahé.

Čo je vo vašom odbore, teda marketingu a dizajne, ľahšie? Byť na voľnej nohe alebo šéfovať vlastnej firme a mať poruke svojich ľudí?

Moja firma je malá, takže si nemyslím, že to viem posúdiť. Sme tam piati plus pár externých spolupracovníkov. Pri tomto počte, keď ľudia vedia komunikovať, nemáte problém. Keď je vás tridsať či štyridsať, musia tam už zrejme byť aj iné úrovne riadenia. Navyše je dôležité veci si rozdeliť. Občas sa niektorým kreatívcom, ktorí si založia firmu, stane, že ju aj vedú. Lebo majú pocit, že keď si majiteľ, musíš byť aj riaditeľ. Ja to tak nemám – viem, že excelovské tabuľky nechcem ani vidieť, a preto mám kolegu, ktorý sa týmto veciam venuje. Tak som spokojný.

Je práca v marketingu či reklame džob snov?

Pre mňa hej, no je to individuálne. Aktuálne je to odvetvie, kde človek dokáže zarobiť slušné peniaze a môže si vyberať, do akej firmy by chcel ísť. Dopyt po ľuďoch je tu stále väčší, ako je ponuka. No je to v niečom aj trochu nebezpečné. Treba si dávať pozor na zlenivenie a zlatú klietku. Dnes o takýchto šikovných ľudí stoja veľké korporácie, ponúkajú im veľké peniaze, oni tam potom robia dvadsať rokov a na konci zistia, že najlepšie roky života strávili milimetrovým posunom v nejakom čiastkovom probléme, ktorý tá obrovská korporácia rieši.

Nezneužívajú mladí to, že v reklame, ale aj v IT biznise je o nich taký záujem? Nestáva sa, že príde mladý chalan rovno zo školy a vypýta si neskutočné peniaze?

Jasné. Ale ja som robil to isté. A neviem, či je to zneužívanie. Jednoducho to tak chodí. Ja keď som začal robiť, tiež som si vypýtal slušný plat. Finančná skromnosť bola vlastnosť, ktorú som nikdy nemal. Treba však povedať, že na trhu sú aj ľudia, ktorí sú naozaj takí dobrí, že nech im dáte čokoľvek, stále im dáte málo, lebo pre vás spravia nedoceniteľné veci. A neraz pre nich peniaze už nie sú motivácia. Pre mňa ešte sú, ja som stále mladý chalan, ktorý si chce kúpiť pekné auto – jednoducho na také veci ešte idem. No sú takí, ktorým je to úplne jedno, a to je krásne.

Na webe máte napísané, že si vaša firma vyberá ľudí, pre ktorých pracuje. Dá sa byť v biznise vyberavý?

Dá. Ono to funguje tak, že keď je niečo vypredané, človek to zrazu veľmi chce. Na tom, ak človek niekoho slušne odmietne, nie je nič zlé – jednoducho mu vysvetlíte, že buď nemáte čas, alebo on nemá produkt, pre ktorý by ste chceli robiť. Nemyslím si, že je arogantné niekomu vysvetliť, že nechcem robiť dizajn na cigarety alebo pomáhať s marketingom produktu, ktorý nie je dostatočne vymyslený, a tak mu neverím. Dokonca mám prednášku, kde vysvetľujem, že odmietaním práce človek získava viac práce. Lebo keď ju neodmietate, robíte aj zlú prácu a tá o vás hovorí ďalej.

Pre koho by ste určite nikdy nerobili?

Spomenul som tie cigarety, ale v skutočnosti to nie je až tak o produktoch. Je to skôr o ľuďoch. Biznis, ktorému sa venujem, je o komunikácii a komunikovať môžem len s niekým, s kým si rozumiem. Keď idem s niekým na stretko, musím z neho odchádzať s väčšou energiou, než s akou som na to stretko prišiel. To je moja matematika.

Zažili ste vo svojej robote nejaký veľký pád? Stratili ste v nejakom biznise peniaze?

Skoro všetky moje veci sú stratové. (smiech) Ale nie. No napríklad Nosene bolo krok od toho, aby to bol ekonomický malér – nakoniec to dopadlo inak. Pre mňa je to skôr o tom, že keď aj niečo pokazíme, pokúsime sa to opraviť. O tom je tá férovosť. Povedať klientovi: „Spravili sme chybu, ideme to dať do poriadku.“ Je to prirodzené, len to treba vedieť odkomunikovať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie