Systém funguje, len dievčatá sú už štvrtý deň na úteku

V čase, keď minister práce, sociálnych vecí a rodiny v relácii RTVS O 5 minút 12 rozhodne vyhlásil, že „v žiadnom prípade nezlyhal systém. Systém funguje,“ boli dve dievčatá z galantského zariadenia na úteku už štyri dni. Keby boli celý uplynulý mesiac premýšľali, ako ukážu skutočné ne/fungovanie systému, ťažko by vymysleli niečo lepšie.

Dôvodom nie je samotný útek, ale otázka, čo v Čistom dni vôbec ešte robili. Nevyšetruje tam náhodou polícia akési podozrenia z trestných činov spáchaných na maloletých? Súdy už neodkladnými opatreniami presunuli prevažnú väčšinu detí do iných zariadení a hoci sa osadenstvo Galanty aj s rodičmi rozdelilo na dva tábory (za Tománka a proti), ministerka spravodlivosti „tománkovcom“ veľmi jasne povedala, že budú rešpektovať rozhodnutie súdu a „príde aj na výkon rozhodnutia“. Preložené do normálnej reči: dieťa naložia do auta a ideš.

A to sme si mysleli, že generálna prokuratúra v snahe napraviť unáhlené zamietnutia trestných oznámení otvorila sedem čerstvých trestných konaní a policajný prezident vytvoril vyšetrovací tím. Keby systém aspoň teraz chcel predstierať, že funguje, nenechával by spokojne kvasiť pôvodné usporiadanie, nenechával by otvorenú možnosť ovplyvňovania svedkov a neriskoval by pokračovanie trestnej činnosti.

Je to presne naopak, ako tvrdí minister. Systém zlyháva par excellence. Tiež je načase pripustiť, že slovenská polícia a prokuratúry nemajú ani potuchy, čo si počať s prípadmi sexuálnych deliktov a násilia páchaného na ženách. Dostatočnú výpovednú hodnotu majú nielen do neba volajúce zamietnutia trestných oznámení z Galanty, ale aj pikantná historka o žene s arabským manželom a mnohé iné.

Súdy majú nepretržité služby, pracovníci sociálnoprávnej ochrany takisto. Právnych prostriedkov, ako okamžite dostať dieťa z nebezpečnej situácie, majú ako hviezdičiek.

A napriek tomu mala aj verejná ochrankyňa práv problém nájsť patričných úradníkov po 15.00, takže sa oprávnene pýtala, ako to má dosiahnuť bežný človek, keď to nešlo hladko ani jej úradu.

A napriek tomu takmer mesiac po vypuknutí kauzy z toho istého zariadenia ujdú dve chovanky, chytí ich až rakúska polícia a objaví sa informácia, že si po ne idú pracovníci zariadenia. Ktorého? Toho istého, kde sa vyšetruje sedem trestných vecí, alebo toho nového, kam sú už pridelené súdom? Skúste hádať.

Pozrime sa, kto dnes relativizuje kauzu a pre koho je fajn brániť systém.

O čo ide riaditeľovi Čistého dňa Tománkovi? O pol milióna eur ročne, ktoré bralo jeho zariadenie od štátu na nápadne veľký počet zverencov, ktorých do Galanty posielali súdy.

O čo ide komisárke pre deti Tomanovej, ktorá dnes drží za ručičku tábor „tománkovcov“? O zariadenie jej dcéry, ktoré by už dávno neexistovalo, keby fungovala sociálnoprávna ochrana tak, ako podľa zákonov má.

O čo ide Richterovi? O kreslo. No iba v prípade, že si kauzu predstavujeme v nejakej vyspelej krajine s fungujúcim právnym systémom a politickou kultúrou.

O čo ide hocijakému sociálnemu pracovníkovi, ktorý obhajuje Tománka? O stoličku. No iba v prípade, že si to predstavujeme tak ako on: príde niekto nový a všetkých nás vyhádže. No nevyhádže. Aj keby mal Richterov nástupca víziu zmeny, a takého človeka dnes niet, tisíce sociálnych pracovníkov nemá kým nahradiť.

O čo ide hocikomu nezávislému, keď obhajuje Tománka? Nevedno, možno len tipovať ilúziu bezpečného sveta. Nevedno, ako je možné obhajovať Tománka, ktorý na rozdiel od maloletých v zariadení: 1. je dospelý, 2. disponuje mocou vo svojich múroch, 3. mal manželku na úrade vlády a celkom jasné zabezpečenie financií od štátu, 4. v súčasnej kauze preukázateľne klamal.

Systém sociálnoprávnej ochrany sa mesiac po vypuknutí škandálu rozhodol, že sa nedá tak ľahko. V tejto zaťatosti napokon len sleduje svetlé vzory, keďže za posledný polrok vládna garnitúra dáva najavo, že by obhajovala aj genocídu a neexistuje škandál, za ktorý by prijala zodpovednosť.