Majitelia popísaných budov sa budú hnevať, ale vďaka graffiti som dospieval bezpečne

Michal Turkovič (1987) vyštudoval maľbu na VŠVU v Bratislave, téma jeho malieb je stále úzko spätá so subkultúrou graffiti, v ktorej vyrastal. Spravuje stránku Bratislavské graffiti, kde sa snaží priblížiť graffiti širšej verejnosti.

Grybs91 si neželá zverejnenie svojho mena, v súčasnosti študuje na vysokej škole v Bratislave, popri ktorej sa okrem iného venuje svojmu projektu Pamäti ulice.

Ako ste sa dostali ku graffiti?

Grybs91: Keď som mal asi 11 rokov, v škole prebiehala súťaž v skečovaní. Na nástenke boli pri tej príležitosti vystavené výtlačky malieb z vtedajších slovenských graffiti webstránok. Tá estetika na mňa pôsobila extrémne príťažlivo. No až po približne piatich rokoch takéhoto platonického záujmu som cez sociálnu sieť, kde vtedy writeri zverejňovali svoje veci, spoznal svojich budúcich crewmanov a začal stále častejšie maľovať so sprejmi. Riadiac sa vtedajšou morálkou som začínal na odľahlých miestach a legáloch. Od roku 2009 nastúpilo hyperaktívne ilegálne obdobie. Onedlho sa náš záber rozšíril aj na vlaky, potom sme za nimi začali cestovať do zahraničia.

Michal Turkovič: Nerád rozprávam o týchto míľnikoch, nepovažujem za dôležité, kedy človek začal maľovať. Cením si iba to, kam sa niektorým graffiti podarilo posunúť. Ale začal som v roku 2003, mal som 15 rokov. Pre mňa graffiti nemalo asociácie zla, bolo to vymenenie farbičky za sprej ako ďalší nástroj, ktorým sa dá maľovať. Chcem tým povedať, že nikdy som obsesívne nemaľoval svoj pseudonym na stenu, ako to je v graffiti zvykom. Snažil som ku graffiti pristupovať alternatívnejšie alebo výtvarnejšie. No chtiac-nechtiac som rástol aj v rámci ortodoxnej graffiti scény, kde ide o písanie mena a písmen.

Museli ste to tajiť pred rodičmi?

G: Áno, bohužiaľ. Krivka mojej aktivity bola zo začiatku paralelná s tým, ako som mohol chodiť po nociach von. Nemal som ľahostajných rodičov.

M: Býval som s mamou, ktorá mi vždy všetko dovolila, preto som neváhal a povedal jej o tom, že skúšam maľovať sprejom. Asi som tým svoju dobrú mamu šokoval a následne aj ona mňa, keď mi graffiti zakazovala ako prvú vec v živote. Bolo to kontraproduktívne, pretože s graffiti sa prestať nedalo a ja som musel mame klamať, čo mi bolo proti srsti. Ona si časom uvedomila, že moje vzhliadanie na tento koníček bude vážnejšie, a tak vznikla tichá dohoda, že som mohol maľovať. Snažil som sa maľovať zodpovedne. Mal som pred očami obraz, ako ma vedú domov policajti, a to ma brzdilo. S odstupom času mamu obdivujem za to, ako rýchlo nadobudla ku graffiti tolerantný a benevolentný postoj. A myslím, že som sa jej za to odvďačil tým, že som vďaka tomu vyštudoval maľbu na VŠVU.

Mali ste nejaký stret s políciou?

G: Žiaden fatálny. Sedel som v cele policajného zaistenia (CPZ), musel som utekať, bol som vypočúvaný, no nikdy nie trestaný.

M: Viackrát, právom aj neprávom som bol v CPZ. Každopádne, to bol impulz, prečo som skončil s „temným“ graffiti. Nemám rád kolísavé atmosféry v ničom a pre ilegálne graffiti to bolo príznačné – vyšiel som so sprejom von, cítil som sa ako kráľ ulice a za krátky moment som bol súčasťou úplného dna spoločnosti. Na CPZ stratíš v momente všetko svoje sebavedomie, za krátky čas prehodnotíš asi všetko, čo robíš, a chceš iba ležať doma vo svojej izbe ako malé dieťa.

Aký to má pre vás význam?

G:  Nie je jednoduché vystihnúť to stručne. V každom prípade bol obrovský. Nasledujúce vety budú možno pre majiteľov popísaných objektov obzvlášť iritujúce, no ja som vďaka graffiti získal základy vlastnej identity. Pre mňa to bol totiž detský sen, ktorý sa mi podarilo prežiť a vlastným úsilím dosiahnuť méty, čo som si v rámci neho vytýčil. Dostať sa medzi svoje idoly. Nazbieral som veľmi výnimočný súbor dobrodružných skúseností a rôznorodých známostí za pomerne krátky čas. Ocitol som sa na miestach a v situáciách, do ktorých by som sa so štandardným životným štýlom ani zďaleka nedostal. Vo veľa ohľadoch sa mi dnes fungovanie v subkultúre graffiti javí ako sociálny trenažér. Spätne mi ten proces zapĺňania prostredia svojimi značkami pripomína aj udomácňovanie sa v novom byte. Vidieť sa v očiach ostatných ľudí je účinným protijedom proti pocitu riedkosti vlastného bytia.

Prečo má toto pobúriť majiteľov?

G:   Predpokladám, že to, o čom sa tu my snažíme filozofovať, sa pre nich začína a končí pri konštatovaní skutočnosti, že im voľakto siahol na súkromný majetok.

M: Hocijako môžeme graffiti ospevovať, stále budú rezonovať negatíva, čo sa s graffiti neoddeliteľne nesú. Je za tým veľa škodných. Egoisticky som rád za to, čo mi to dalo, ale uvedomujem si, čo to spôsobilo a že som svojimi počinmi mohol niekomu ublížiť. Ale ak by som sa mal aj tak sústrediť na obhajobu graffiti, tak by som vyzdvihol svoje bezpečné dospievanie, v ktorom mi graffiti pomohlo. Človek je v puberte rozhádzaný, mladý človek v živote pláva, hľadá oporné body, strieda subkultúry. Graffiti ma nejakým spôsobom chytilo veľmi skoro a nemal som potrebu okrem toho riešiť niečo iné, bol som v adrenalínovej subkultúre, ale vo svojom vnútri som bol veľmi pokojný. Okrem toho, že som sprejoval, som bol pokojné dieťa, ktorého naakumulovaný vzdor sa uvoľnil cez plechovku plnú farby.   

Veľa sa hovorí o kvalitnom a nekvalitnom writerstve. Ako vyzerá kvalitné?

M: Laici v tom majú jasno – existujú tie škaredé čarbanice, ktorých tvorcovia by si zaslúžili ruky odťať. A potom sú tie krásne farebné písmenká a to sú skutočné graffiti. Ja nikomu túto definíciu neberiem. Viem, že je dôležité si veci uzavrieť, aby sme nad tým nemuseli ďalej premýšľať.

Čo ma však začalo hnevať, je expanzia komerčného graffiti, maľovanie rôznych stánkov, podchodov a podnikov. Keď si laik bez vkusu zavolá grafiťáka bez vkusu, aby mu „oživil“ prevádzku. Ani jedna strana nemá ambíciu spraviť to výtvarne hodnotne. Majiteľ chce zakričať na celú ulicu všetkými farbami sveta, že sem si poďte dať bagetu. A grafiťák mu vo všetkom vyhovie, lebo nechce prísť o tých pár eur. A tu si racionálne a dobrovoľne ničíme verejný priestor. Toto vnímam ako väčší problém ako ilegálne graffiti. Posledný rok rozbieham iniciatívu „Sprejeri“, ktorá má byť alternatívou k týmto nevkusným graffiti zákazkám. Ambíciou je viesť so zadávateľom dialóg dovtedy, kým sa dostaneme k vizuálu, ktorý bude nerušivo zapadať do urbanizmu mesta. Nerád sa do tohto škatuľkovania púšťam, čo je pekné a čo škaredé, lebo tým ľudí často zmätiem. Niekedy si viac cením tie „špinavé“ graffiti disciplíny a tagy. Vidím v tom oveľa viac autentickú atmosféru veľkomesta. Je to spontánne, expresívne. Je to vec, čo tá špinavá ulica potrebuje. Tagy sú najprirodzenejší prejav. Farebné graffiti sú pre mňa maľovankou, graffiti mutáciou alebo inscenáciou pre širokú verejnosť.

G: Ak sa pri posudzovaní writera obmedzíme len na kategóriu vzhľadu konečného produktu, prehliadame tak veľkú časť toho, čo znamená byť writerom. To je však opäť záležitosť, ktorá sa laickej verejnosti prakticky nedá vyčítať, pretože toto poznanie je naozaj prístupné iba priamo zaangažovaným ľuďom. Keď sa už niekto nebodaj rozhodne hľadať umeleckú hodnotu v graffiti, orientovať sa na vizualitu spravidla nikam nevedie.

Takže v tom nemáme hľadať umenie?

G: Nie v peknosti. Cieľom writera je dosiahnuť čo najväčšiu mieru všadeprítomnosti. Preto je pri vyhodnocovaní vhodnejšie používať meradlá marketingu než maľby. Sú writeri, ktorí sú výtvarne absolútne netalentovaní, ale cením si ich, pretože ich prítomnosť na ulici je neprehliadnuteľná. Samozrejme, kráľmi sú tí, ktorí dokážu účinok kvantity umocniť remeselnou zručnosťou a štýlovou originalitou. Ak tam však niekde tá umelecká hodnota je, tak podľa mňa vyvstáva zo spojenia vytrvalosti, odvahy, nápaditosti, dôslednosti a duchaprítomnosti ako nutných vlastností na sústavnú a dlhodobú realizáciu kvalitného (ilegálneho) graffiti.

M: Nadšenie z graffiti prepukne a zostáva v rámci uzavretej komunity. Chýba nám odstup alebo nadhľad. Sme izolovaní a vzhliadame na veci, ktoré laická verejnosť nedokáže vstrebať. Mnohými štýlmi sme za tie roky presýtení a hľadáme alternatívu, aby nás graffiti nenudilo, chceme udržať graffiti živé. Často sa nadchnem pre nejakú veľmi divnú vec. Ak od srdca začnem hovoriť, čo sa mi v graffiti páči, tak to ide obhájiť ťažko.

G: Graffiti je v podstate veľmi romantická záležitosť, má moc zaslepiť. Preto dokáže byť aj zhubnou disciplínou.  

Ako vie byť graffiti zhubné?

M: Obdiv tkvie v tom, že ľudia pri maľovaní graffiti ostali, aj keď my už pri tom nie sme. No je veľmi tenká hranica medzi obdivom týchto ľudí a súcitom k nim, na jednej strane si vravím „Wow, je to rocker, stále pribúdajú jeho veci v Bratislave“, ale zároveň je transparentné, čo aktívne maľovanie graffiti obnáša. Je mi jasné, že ten človek nemôže robiť celé dni nič iné. Graffiti ho napĺňa, ale je asociálny. Chodí von celé noci, nespí, cez deň vstane, vyfotí si, čo v noci vytvoril, a to je všetko, čo robí.

G: Robiť graffiti na takej veľkej ploche svojho života je prejav chorého individualizmu. Keby som naďalej investoval absolútnu väčšinu svojej životnej energie do graffiti, tak ako to bolo kedysi, mal by som výčitky. A to najmä dnes, keď sa dejú veci, ktoré by nás ako zodpovedných občanov mali znepokojovať.

M: A popritom je to graffiti obrovské médium, pretože niečo spravíš cez noc a zatiaľ čo dospávaš prebdenú noc, si tvoj odkaz môže prečítať celé mesto. Ideálne by bolo dospieť a venovať sa nejakým sociálno-politickým odkazom, ale writeri to nerobia, píšu svoje meno zacyklene, mechanicky a graffiti tak ostáva tematicky vyprázdnené. Graffiti nechce komunikovať s nikým a s ničím, a preto nastáva problém, že keď sa opýtaš, prečo to niekto robí, tak povie, že nechce odpovedať, alebo nevie. Na jednej strane sa to tvári divoko, ale na druhej strane je ten človek zraniteľný, pretože on má len graffiti. Nekomunikácia je spôsob brnenia. Myslím, že keď uvidíš ortodoxného writera na ulici a položíš mu tri existenčné otázky, tak sa môže zložiť.

Takže cesta je politické writerstvo?

M: Bola by to cesta vniesť tam nové témy a vtedy by to komunikovalo. Je egoizmus napísať všade svoj pseudonym. Menší egoizmus by to bol, ak by sa subkultúra prihovárala ľuďom, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Grafiťáci sú takí ponorení do písania vlastného mena, že už nevedia premýšľať nad inou témou. Maximálne sa zamilujú a píšu meno svojej frajerky, ale to je rovnako prázdna téma, ktorá nikoho nezaujíma. Myslím, že ľudia sa ani nesnažia tie nápisy čítať, keďže pre nich zväčša nenesú žiadnu informáciu. Iba si to uzavrú ako primitívne čarbanice, na ktoré sa hnevajú. Tomu sa, samozrejme, nemožno diviť.

G: Obávam sa, že ak by do súčasnej aktívnej komunity prišiel trend politicky angažovaného graffiti, nebolo by to prospešné.

Akože by tu boli hákové kríže?

G: To nie, to nie. Možno vo výnimočných prípadoch u výnimočne zmätených jedincov. Politické témy dneška sú komplikované a chúlostivé. Verejný diskurz je už teraz vďaka všelijakým ľudovým (neodborným) médiám zúfalo prepchatý rýchlo pečenými názormi nekompetentných ľudí.

M: Ale keď  vidím, že niekto s hnevom a spontánne ide napísať, čo cíti, ako napríklad „Dzurinda žere mačky“ na Pražskej, tak to je pre mňa silné graffiti, ktoré komunikuje. To je vec, ktorú keď v autobuse uvidím, tak sa usmejem, a o to ide, aby ľudia mali možnosť reagovať, aby sa ich to nejakým spôsobom dotýkalo. Úloha komunikovať v umení je najdôležitejšia, no graffiti sa o to nesnaží.

Za častý stereotyp sa považuje, že ľudia z graffiti drogujú. Je to tak?

M: Je za tým toľko energie a odriekania, sporenia na farby, že popritom nemáš na fľašu vína, ani na nejakú drogu. Človek je odovzdaný plechovke spreja.

G: Časť áno, ale medzi drogami a graffiti nie je priamy kauzálny vzťah. Nedá sa vrcholovo sprejovať a popritom vrcholovo fetovať. To by bol dobrý titulok rozhovoru. (smiech)

Uvítali by ste v Bratislave metro?

G: Jasné! No keď nad tým premýšľam do dôsledkov, vždy sa trochu zarazím, pretože ak by moja mladosť odohrávajúca sa v graffiti obsahovala aj metro, možno by sa mi z toho už nikdy nepodarilo dostať.

M: Metro by prospelo mestu a aj graffiti komunite. (smiech)

G: Zahraniční writeri by mali o závažný dôvod viac sem chodiť. Priniesli by zahraničný štýl a bola by tu štýlová multikultúra, ktorá by osviežila našu scénu.

Postriekať metro je to najviac oceňované?

G: Keď to zoberieme trošku s rezervou, tak na pomyselnom rebríčku je metro najväčší jednorazový úspech, pretože je to asi najviac náročné a nebezpečné.

M: Pre mňa sú to cudzie miery. Graffiti rebríček hodnôt je mi úplne ukradnutý. Graffiti dnes čítam ako choré zbierania fotiek miest, ktoré som ešte nenamaľoval. V poslednom čase sa na mesto pozerám cez úplne inú optiku, a keď sa  povie metro, tak mi nenapadnú graffiti, ale vec, čo by nesmierne uľahčila život ľuďom.

Popularita graffiti stále klesá – je možné zaniknutie scény?

G: Nezdá sa mi, že by popularita graffiti výrazne klesala, no určite sa s technologickým vývojom objavujú efektívnejšie a pohodlnejšie prostriedky sebaprezentácie. To, čo je teraz facebooková nástenka, je do istej miery ekvivalentné s tým, čo bola pre mnohých stena sídliskového výklenku.

M: To, že dnes niekto zdieľa Nirvanu, je, ako keď niekto napísal pred pár rokmi do výklenku „Kurt, ty žiješ furt“? (smiech)

G: Áno, presne. Výklenky budov fungovali ako komunikačná platforma. Tejto téme je venovaný môj projekt Pamäti ulice, v rámci ktorého sa snažím zbierať takéto artefakty predtým, než ich zmyje vlna zatepľovania. O prežitie graffiti sa v dohľadnom čase hádam netreba obávať, aj keď je stále ťažšie to robiť. Jeho dobrodružná zložka je nezameniteľná.

M: Nevieme, dokedy bude graffiti pre mladých atraktívne. Každopádne, už teraz nie je graffiti boom a ľudí, čo sa tomu venujú, je oveľa menej a menej. Tých lákadiel v digitálnom svete je viac a viac.