Denník N

Havel ako manuál pre budúcnosť

Foto – Jitka Vodňanská
Foto – Jitka Vodňanská

Príbeh Václava Havla nie je len výpoveďou o našej spoločnej minulosti, ale ponúka aj návod pre dobu, ktorá nás čaká.

Text bol písaný pre český týždenník Respekt

Ocitol som sa na poschodí vo veľkej, slnkom zaliatej miestnosti, ktorej dominoval písací stôl a stroj. Mal som pocit, ako keby som omylom prekročil lano v múzeu a vstúpil do zakázanej zóny: útulná izba bola dokonale uprataná, ako keby mala byť len pietnou spomienkou na jej dávneho obyvateľa. Lenže bola to pracovňa Václava Havla, ktorý bol plný života a ukazoval mi, kde má čisté papiere.

Bol koniec osemdesiatych rokov, na Hrádečku u Havla sa zišlo niekoľko desiatok zakázaných spisovateľov, ktorí práve dokončili spoločné vyhlásenie. Jeho obsah som zabudol, ale najskôr bolo na obranu niektorého z väznených disidentov. Ako najmladší z celej spoločnosti som sa ponúkol, že ho na stroji prepíšem načisto v dvadsiatich kópiách.

Keď Václav odišiel, sadol som si za jeho písací stroj, ale doprial som si ešte minútu ticha. Z miestnosti vyžarovalo to, čo z Václavových textov: tak ako každé slovo v nich, aj tu bola každá vec na svojom mieste v harmonickej rovnováhe. Zreteľne som si uvedomoval autorovu túžbu po dokonalom mravnom poriadku, po ideálnom stave entropie – ako v mikrokozme izby, tak aj v myslení.

O mnoho rokov neskôr tu na Hrádečku v nedeľu ráno 18. decembra 2011 vydýchol Václav Havel naposledy. Podľa svedectva rádovej sestry boromejky, ktorá sa o neho starala, bol jeho odchod taký tichý, „ako keď zhasne sviečka“. My, ktorí sme ostali, sa nedozvieme, či bolo Václavovi dopriate nazrieť v okamihu posledného výdychu onen dokonalý poriadok, ale dnes vieme, že veľmi skoro po jeho odchode sa začali črtať kontúry novej éry, ktorej hlavným prejavom je rozvrat civilizačného poriadku povojnovej Európy.

Blud spätného pohľadu

Už o dva roky neskôr sa stal českým prezidentom Miloš Zeman, ktorý si svoje víťazstvo vydupal na Čechoch tým, že sa v každom detaile svojej postavy prevtelil do protipólu Václava Havla – proti jeho útlej jemnosti nasadil vulgárnu hrmotnosť, proti jeho povestnej zdvorilosti zemitú hrubosť a proti jeho ľpeniu na pravde zámernú lož.

Rovnakým vývojom prechádzala celá stredná Európa, a ak bol Václav Havel symbolom liberálnej revolúcie v roku 1989, tak dnes sa týmto regiónom ženie víťazná vlna kontrarevolúcie.

Západnou civilizáciou sa v súlade s tým preháňa víchor takzvanej postpravdivej politiky (čo je iba eufemizmus pre lož), ktorej prvou obeťou je niekdajšia bašta liberalizmu a jeho viery v dejinotvornú silu pravdy. Britská spoločnosť napríklad rozhodla o brexite na základe verejných lží a politici sa k nim po referende bez akéhokoľvek studu prihlásili.

Pokúšam sa predstaviť si, čo by na toto povedal Václav Havel. Čítal som stovky textov od skvelých autorov snažiacich sa zachytiť živelný vývoj vo svete, ale zostáva mi z nich len dojem brilantne napísaných postrehov, ktoré mi neponúkajú hlbšie nahliadnutie ani návod, ako mám tejto dobe úspešne vzdorovať. Je samozrejme možné, že práve tá živelnosť marí všetky pokusy o zovšeobecnenie a že ani Havel by nemal čo povedať. Koniec koncov aj on napísal esej Moc bezmocných až v období, keď sa režim pevne usadil a nastalo nehybné bezčasie, ideálne na triedenie myšlienok.

Nie je to však náhoda, že to bol práve on, kto dokázal pomenovať jav, o ktorého existencii sme všetci vedeli, ale nemali sme preň výstižné slová ani myšlienky. Až keď ho on opísal a odhalil onen mŕtvolný „dokonalý poriadok“ uzavretého systému, ktorý presadzoval entropiu „proti smeru života“ (List Gustávovi Husákovi, 1975), umožnil tým nahliadnuť jeho podstatu aj iným a poskytol nám silný zážitok osvietenia, pre ktorý bol zaslúžene uctievaný.

Dnes sa to javí tak, že bol celým svojím životom, pôvodom a talentom stvorený na to, aby jeho myseľ podávala brilantné výkony. V Moci bezmocných (1978) nielenže odkryl podstatu zložitého tkaniva normalizácie, hĺbku mravnej krízy spoločnosti, ktorá ju prijala, ale ponúkol aj spôsob obrany jednotlivca – „život v pravde“.

Dnes, s odstupom desaťročí, sa však toto zistenie javí byť až banálne – máme totiž pocit, že vieme o normalizácii všetko a že to bolo jasné všetkým už vtedy. To je však omyl, píše Kathryn Schulzová v nedávnom vydaní týždenníka The New Yorker, v ktorom sa vracia k americkým hrdinom pašujúcim dávno pred občianskou vojnou otrokov v debnách vo vlaku z Juhu na slobodný Sever. Ľudí, ktorí ešte v polovici 19. storočia do hĺbky chápali, že otroctvo je zlo, bolo v skutočnosti veľmi málo, hoci sa to dnes zdá neuveriteľné. „Jedným z predsudkov retrospektívneho pohľadu je viera, že morálne krízy boli ľuďom v minulosti jasnejšie, než sú nám tie dnešné, že keby sme žili v oných dobách, rozoznali by sme ich poľahky. To je blud.“

Počas minulého režimu nebolo o nič ľahšie než dnes vyznať sa v spleti mravných nástrah, keď všadeprítomná lož bola chápaná ako samozrejmosť, voči ktorej bojovať či na ňu poukazovať bola číra pochabosť. Dnes to vyzerá tak, že „mať pravdu“ bolo za normalizácie iba otázkou odvahy. To je však blud retrospektívneho pohľadu, ako napísala Kathryn Schulzová. Najťažšie bolo najprv sa dopátrať pravdy proti drvivej väčšine, ktorá vás chcela svojou váhou usvedčiť z omylu. Havel sa jej dopátral vďaka ohromujúcemu intelektuálnemu výkonu, ktorý až potom umožnil jemu i ostatným dať odvahe túto pravdu „žiť“ potrebný zmysel.

Ťažkosti s hľadaním pravdy

Lenže dnes sa nám takého „osvietenia“ ešte nedostalo a mám pocit, že sa ocitáme v inej fáze. Pripomína mi obdobie, ktoré Havlovej Moci bezmocných predchádzalo. Ocitla sa v nej československá spoločnosť na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov: sen o socializme s ľudskou tvárou (akokoľvek z dnešného pohľadu naivný) sa rúcal, ľudia strácali vieru v možnosť uplatniť svoje lepšie ja a živelne sa zbavovali svojej dôstojnosti. Iste, nútil ich k tomu vtedajší režim a jeho hlavným nástrojom bolo púšťanie hrôzy, ktorú ukazoval na osudoch obetí, ktoré sa pokúsili vzoprieť.

Aj dnes akosi cítime, že sen o liberálnej demokracii, ktorá ľuďom ponúka uplatnenie ich lepšieho ja, sa rúca a pohľad na to, s akou rýchlosťou sa ľudia zbavujú svojej dôstojnosti, je frustrujúci.

Robia to dokonca s hrdou otvorenosťou, vystavujú na obdiv svoju nenávisť a uctievajú lož. A aj dnes sa zdá, že spúšťačom tejto premeny je púšťanie hrôzy, ktorá však neprichádza od režimu, ale odvšadiaľ – sme vystavení neustálemu desu z teroristov, utečencov, prírodných katastrof, zoznam si doplňte podľa ľubovôle. Vďaka moderným technológiám sme okamžitými svedkami každého nešťastia, pohľad na obete útokov či na davy utečencov v nás nevyvoláva súcit, ale hrôzu z toho, že by nás mohol stihnúť rovnaký osud.

A v tej chvíli prichádzajú politici, ktorí hovoria: My vás ochránime, ak s nami budete zdieľať nenávisť voči liberálnej demokracii (a jej obrancom), pretože ona je tou skutočnou hrozbou. Nástrojom k jej zničeniu je potom lož, alebo skôr, povedané s Fareedom Zakariom – „dríst“, ktorého všadeprítomný „neznesiteľný zápach“ nás dusí. Dríst dusí slobodu, ktorá spočíva v „neustálom procese hľadania pravdy“, ako povedal Havel (v rozhovore pre Die Welt na jar 1990). Lenže ako ju máme hľadať, keď nám naše sily sotva stačia na to, aby sme ju bránili pred rastúcou lavínou drístov, ktorých hlásatelia navyše tvrdia, že „drístačom-luhárom“ ste naopak práve vy?

Výsledkom je pocit úzkosti z neuchopiteľnosti súčasného deja a pocit neodvratnej prehry, taký typický pre strednú Európu, ale dnes na moje prekvapenie hojne rozšírený už aj na Západe. Je to preto, lebo sa dosiaľ nedostavila intelektuálna sviatosť osvietenia, keď pochopíme podstatu javu, pre ktorého opis nemáme dosť výstižných slov a myšlienok. Jednoducho chýba nám Havel.

Kundera verzus Havel

A napriek tomu je pocit blížiacej sa prehry a frustrácie z nej vyplývajúcej niečím, proti čomu by Václav Havel najostrejšie protestoval. Sme na tom totiž podstatne lepšie, ako bol pred štyridsiatimi rokmi on a mnohí ďalší. Keď už pre nič iné, tak preto, že jeho dielo a život nie je len nesmierne bohatým záznamom našej spoločnej minulosti, ale v istom zmysle aj sprievodcom pre budúcnosť.

Kľúčové však je, či dokážeme správne rozoznať paralely, z ktorých môžeme čerpať. Som presvedčený, že touto paralelou pre dnešok nie je éra jeho prezidentovania – a nielen preto, že na Hrade dnes sedí muž, ktorý je priam antitézou Havla. To sa môže v budúcich voľbách (v roku 2018) samozrejme zmeniť a má veľký zmysel sa o to usilovať.

Lenže my dnes čelíme dobe, ktorá je charakteristická skôr pre február roku 1969, keď Havel publikoval preslávenú odpoveď na esej Milana Kunderu Český údel. Kundera na konci roku 1968 spomína na august a píše, že „niet na svete hneď tak národa, ktorý v podobnej skúške obstál ako my a preukázal takú pevnosť, rozum, jednotu“. Obhajuje aj poaugustovú politiku československých komunistov, ktorá „síce ustúpila, ale nezrútila sa… nezradila svoje princípy“ a vyčíta jej kritikom, že šíria „depresiu a defetizmus“, že žiadajú záruky, čo však robia „slabí ľudia, ktorí dokážu žiť len v ilúziách istoty“.

Veľmi rýchlo sa samozrejme ukázalo, ako veľmi sa Kundera mýlil, dôležitejšia je však odpoveď Václava Havla, v ktorej Kunderovi namieta, že „ľudia chcú záruky, majú strach, že všetko dopadne zle – preto sa angažujú. Nie je to pesimizmus, veď sa tu verí v možnosť nápravy!“ A ďalej píše, že „našou jedinou možnosťou je… zbaviť sa všetkých ilúzií a jednoznačne sa rozhodnúť, čo vlastne chceme a čo pre to musíme urobiť“. A najmä: „Nechlácholiť sa sebalichotivými a sebaklamajúcimi rečami o svojej národnej inteligencii, múdrosti, kultúre a kráse svojich minulých činov…“

Československý rok 1969 je paralelou pre dnešok prinajmenšom kvôli stavu mysle: s úzkosťou pozorujeme, ako sa na horizonte črtajú pluky nepriateľov slobody a demokracie a ako im spoločnosť vychádza v ústrety. Môžeme sa chlácholiť vierou v múdrosť národa, ale lepšou stratégiou je „zbaviť sa všetkých ilúzií“ a zároveň nedovoliť strachu, aby nás ochromil – a preto sa angažovať.

Zaujatosť životom

Isteže, z vecného hľadiska sa nedá rok 2016 s rokom 1969 vôbec porovnávať a bolo by mrhaním času vypočítavať rozdiely v prospech súčasnosti. A predsa, pamätám si vtedajšiu dobu (mal som dvanásť) veľmi dobre a ono kolísanie medzi nádejou a skepsou, ako som ju pozoroval u dospelých, presne zodpovedá tomu, čo cítim dnes sám. Tá doba by ostatne mohla byť paralelou pre celý súčasný svet a britský politológ Mark Leonard nie je sám, kto dnes cituje talianskeho ľavicového filozofa Antonia Gramsciho, ktorý v tridsiatych rokoch minulého storočia napísal: „Starý svet umiera a nový sa ešte nemôže zrodiť“ (necitovaná posledná časť znie, že „nastal čas monštier“). Leonard však vzápätí správne upozorňuje, že nový svet sa nakoniec tak či onak zrodí a jeho podobu budú určovať dediči toho starého, pokiaľ ono „medzivládie“ (interregnum) prežijú. (A preto musí prežiť Európska únia, dodáva.)

Nejde však – aspoň dúfajme – o „prežitie“ fyzické, ale mravné. Ide – rovnako ako v období československej normalizácie – o udržiavanie civilizačných hodnôt navzdory tým, ktorí ich chcú zničiť. V tomto zmysle je odkaz Václava Havla úplne jasný.

Má to však háčik ukrytý v jeho zvláštnom osude, ktorý by nás mohol zvádzať k bludu retrospektívneho pohľadu: k viere, že zaslúženou odmenou za obeť „života v pravde“ bude nejaké vykúpenie, najlepšie v podobe prezidentskej funkcie. To je nielen smiešny blud, ale tiež úplné nepochopenie života Václava Havla.

O československom disente panujú dva mýty, ktoré sú vo vzájomnom rozpore a ani jeden nie je pravdivý. Tým prvým je predstava, že disidenti úpeli pod drvivým tlakom režimu a ich život bol nekončiacim utrpením. Tým druhým je predstava, že život disidentov bol jeden nekončiaci žúr, z času na čas prerušený väzením alebo policajnou raziou.

Skutočnosť bola samozrejme oveľa pestrejšia, ale dôležité je niečo iné: život v disente ponúkal predovšetkým vedomie zmyslu vlastnej existencie – so všetkou zodpovednosťou, ktorá k tomu patrí. Väzenie a žúry boli skôr koloritom takého života než jeho podstatou.

Skutočným vykúpením za „život v pravde“ nebola sloboda po roku 1989 a už vôbec nie Havlova cesta na Hrad. Bolo ňou zaujatie pre život samotný. Bol som ako mladý muž účastníkom mnohých stretnutí disidentov a vždy ma fascinovala ich schopnosť prežívať bytie. A Václav Havel bol v tomto umení majstrom.

Chcem tým povedať, že trvanie na pravde vnáša do života dimenziu, ktorá vypĺňa zmyslom každý jeho okamih a robí ho – vzrušujúcim. Havel veľmi dobre vedel, čo hovorí, keď už ako prezident v jednom rozhovore (január 1990) povedal: „Možno to znie pateticky, ale než stratiť česť a identitu, to je lepšie zomrieť.“

Možno to znie naozaj pateticky, ale jeho slová treba chápať ako posolstvo, že žiť v súlade s pravdou a uchovať si tak sebaúctu je to, čo dáva zmysel našej existencii a čo nás napokon robí šťastnými.

Dočasné víťazstvo, trvalá prehra

To platilo v diktatúre a platí to aj v demokracii, pričom o jej západnej forme Havel nemal veľké ilúzie. Už v Moci bezmocných si položil otázku, či všeobecná nechuť konzumného človeka „obetovať niečo zo svojich materiálnych istôt pre svoju vlastnú duchovnú a mravnú integritu“ nie je aj problémom Západu.

Nevieme, čo nás čaká, ale cítime, že súboj medzi pravdou a lžou, medzi civilizáciou a barbarstvom sa naplno rozhorel a víťazstvo jedného či druhého nie je vopred zaručené. Havel chápal prehru „duchovného človeka“, ako o ňom písal filozof Jan Patočka, ako prirodzený údel. Paradoxne mu však vedomie o tomto údele dávalo silu, s ktorou si komunisti ani jeho neskorší protivníci nevedeli rady. Na rozdiel od nich totiž nemal strach z prehry, mal len strach z vlastného zlyhania. Preto nemohol byť porazený.

Preto mohol s takou jasnozrivosťou v odpovedi Kunderovi vo februári 1969 napísať, že „dnešná chvíľa je najmenej vhodná k tomu, aby sme podliehali sebaklamu“, a že jediný spôsob, ako uchovať „národ“ je, že „tisíce jeho príslušníkov budú boj za určité celkom konkrétne hodnoty chápať – bez dlhých rečí – ako svoju každodennú, aktuálnu a riskantnú úlohu, úlohu nie národnú, ale jednoducho ľudskú“.

Je to tak prosté, až to znie ako banalita. Lenže vo februári 1969 to žiadna banalita nebola, rovnako ako to nie je banalita ani dnes, keď sa pocit márnosti vzdoru voči lži a nenávisti rýchlo šíri.

Život Václava Havla sa zvonku javí ako rozprávkový príbeh, ktorý je so svojím zdanlivo šťastným koncom natoľko neopakovateľný, že by mohol zvádzať k myšlienke, že ísť v jeho stopách nemá zmysel. To je však retrospektívny blud. Prezidentská funkcia nebola vyvrcholením jeho života, ale lekciou prirodzeného údelu, že aj víťazstvo je súčasťou prehry, pretože víťazstvo je dočasné a prehra je trvalá. Skutočným šťastím a odmenou za prijatie tohto údelu je ona zaujatosť životom, ktorej bol Václav Havel žiarivým príkladom.

Dokonca aj v posledných mesiacoch, keď už bol nesmierne unavený a mnohí sme s úzkosťou tušili nielen jeho koniec, ale aj koniec jednej éry, bol zaujatý myšlienkou na život v tom najširšom zmysle. Už som sa o tom raz zmienil, ale nenapísal som to celé. Na oslavách jeho posledných narodenín mi na otázku, o čom premýšľa, odvetil, že o tom, či „samotná existencia sveta je dôkazom jeho zmyslu“. A aký zmysel má naša ľudská existencia, spýtal som sa ho. Chvíľu mlčal, ako keby hľadal tie najjednoduchšie slová. A potom povedal: „Udržať civilizáciu.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie