Denník N

Kto stupňuje polarizáciu spoločnosti a ako jej zabrániť?

Každý fanatik absolutizuje svoje vnímanie pravdy a len ťažko dokáže oceniť kvalitu dobrej myšlienky, s ktorou nesúhlasí.

Autor je teológ a etik

Väčšina rozumných ľudí sa zhodne, že prílišná polarizácia akéhokoľvek ľudského spoločenstva nie je dobrá a môže byť nebezpečná. Slobodné spoločnosti sú charakteristické diverzitou, ktorá ich poháňa buď smerom k robustnému pluralizmu, alebo k jeho protipólu – radikálnej polarizácii. Môžeme polemizovať, či spoločnosť, v ktorej žijeme, je „príliš“, alebo „prirodzene“ polarizovaná, ale nech je tomu tak či onak, je v záujme nás všetkých, aby nedochádzalo k stupňovaniu existujúcej polarizácie.

K stupňovaniu polarizácie spoločnosti prispievajú osoby, ktoré sa príliš striktne pridŕžajú konkrétnej ideológie alebo si z niečoho – vo svojej podstate neideologického – ideológiu vytvoria. Prezentujú ju akoby bola „summum bonum“ (najvyššie dobro) ľudskej existencie a žiadne iné hlboko zakorenené presvedčenia neuznávajú ako legitímne, ale ich agresívne konfrontujú. Náboženstvo sa pre nich stalo ideológiou a ideológia náboženstvom a oni sami fanatickými stúpencami.

Kto je fanatik

Václav Havel, ktorého výročie nedožitých 80. narodenín si pripomíname, výstižne opísal „fanatika“ ako človeka, „kto – bez toho, aby to chápal – nahrádza lásku k Bohu láskou k vlastnému náboženstvu, lásku k pravde, slobode a spravodlivosti láskou k ideológii, doktríne či sekte, (…) lásku k ľuďom láskou k projektu, ktorý tvrdí, že – prirodzene ako jediný – môže ľuďom skutočne slúžiť.“

Každý fanatik je vo svojej podstate striktný ideológ, ktorý absolutizuje svoje vnímanie pravdy a len ťažko – ak vôbec – dokáže oceniť kvalitu dobrej myšlienky, s ktorou nesúhlasí. Je pre neho dôležité za každú cenu vyhrať argument, aj keby to znamenalo navždy si odcudziť dobrého človeka. Hľadanie kompromisných riešení považuje za perfídne konanie a ich dosiahnutie za zradu hodnôt. Nie je schopný alebo ochotný odsúdiť extrémne názory, ak prichádzajú z rovnakej strany ideologického spektra.

Na druhej strane, ak sa pristihneme pri zdanlivo kacírskej myšlienke, že máme akosi bližšie k slušným ľuďom s umiernenými názormi z opačného ideologického tábora, ako k neslušným s radikálnymi názormi z nášho vlastného a rezonujú v nás Havlove slová o „živote v pravde“ a pokore, môžeme si byť takmer istí, že sa na nás predmetné označenie nevzťahuje.

Dištancujme sa od extrémov v našom tábore

Ak nám záleží na tom, aby sa nestupňovala polarizácia spoločnosti, na začiatok postačí, ak sa budeme riadiť troma jednoduchými pravidlami, ktoré hoci nie sú všeliekom, prispievajú k riešeniu: nekarikujme názorových oponentov podľa extrémov z ich ideologického tábora; dištancujme sa od extrémov v našom ideologickom tábore; a preukazujme dobrú vôľu voči umiernenej strane opačného ideologického tábora, vnímajúc ju ako priateľov, s ktorými nemusíme vždy súhlasiť, aby sme s nimi mohli spolupracovať.

Najostrejšia kritika by mala byť rezervovaná pre extrémne názory šírené osobami mimo pomyselného futbalového ihriska demokracie a decentnosti. Osoby nachádzajúce sa v pokutovom území treba pranierovať a zároveň povzbudiť, aby sa nepozerali smerom k bránkovej, ale ku stredovej čiare. A osoby, ktoré sa nachádzajú v relatívnej blízkosti stredovej čiary, si zaslúžia „lajk“ – v prenesenom i doslovnom význame –, pretože práve od nich najviac závisí zdravie našej demokracie.

Exemplárny príklad nachádzame v spoločnom vyhlásení arcibiskupa Katolíckej cirkvi Stanislava Zvolenského a predsedu Ústredného zväzu židovských obcí Igora Rintela, zverejneného v marci tohto roku. V ňom sa okrem iného píše: „Dúfame v obrátenie tých, ktorí prípadne aj sadajú do parlamentných lavíc a hovoria jedným dychom o Bohu a národe, ale zároveň neváhajú útočiť na ľudí len z dôvodu ich inej farby pokožky či odlišného náboženského presvedčenia. (…) Obraciame sa na všetkých obyvateľov Slovenska, aby sa vyhli akémukoľvek extrémizmu“.

Ak chceme polarizáciu obmedziť, takéto hlasy by sa mali z „konzervatívnej“ strany ihriska ozývať čo najčastejšie.

A platí to aj vice versa. Hráči na „liberálnej“ strane ihriska by mali zaujať kritickejší postoj k spoluhráčom pohybujúcim sa v oblasti vlastného pokutového územia a dištancovať sa od tých, ktorým demokracia udeľuje červenú kartu. Znamená to napríklad, že objektom ich kritiky budú nielen náboženskí fundamentalisti, ale aj militantní ateisti či antiteisti, alebo vulgárni náboženskí liberáli.

Ako Havel

Dajme ešte raz slovo Václavovi Havlovi, ktorý v spise Letní přemítaní (1991) píše: „Odmietam a vždy som odmietal sám seba radiť k pravici či ľavici; stojím medzi týmito dvoma politickými a ideologickými líniami a som od nich nezávislý“. A pokračuje, „viem si predstaviť, že jeden môj názor sa môže zdať ľavicový a iný naopak pravicový, a viem si dokonca predstaviť, že ten istý môj názor sa môže niekomu javiť ako pravicový a niekomu inému ako ľavicový – a je mi to, pravdupovediac, úplne jedno“.

Nie každý môže a mal by byť ako Havel, ktorý, mimochodom, odmietal sám seba situovať nielen naľavo a napravo, ale aj do stredu. Ihrisko demokracie – bez ohľadu na to, kde vnímame jeho stredovú čiaru – je priestranné a je na ňom dostatok miesta tak na pravej, ako aj na ľavej strane. Dnešná polarizovaná spoločnosť potrebuje viac ľudí – najmä vo verejnom priestore – ktorí by sa nechali Havlom inšpirovať. Čím viac ich bude, tým menej bude hroziť zvyšovanie polarizácie spoločnosti.

V tomto texte sa viackrát objavilo meno človeka, ktorého celý život ilustroval to, čo znamená nebyť striktným ideológom. Naopak, mená politikov, publicistov, profesorov, pastorov či predsedov, na ktorých by sa pre ich tendenčné, radikálne až extrémne názory toto označenie hodilo, sa v ňom zámerne nenachádzajú. Pôsobia však aj na Slovensku a je na čitateľoch, aby ich identifikovali a zaujali k nim náležitý postoj.

Teraz najčítanejšie