Andrej Krob: Václav Havel stále hovoril, že táto revolúcia nebola posledná

Tak ako Hrabal má svojho Menzela, Havel má svojho Kroba. Hoci hry Václava Havla sa už desiatky rokov s úspechom uvádzajú po celom svete režisérmi zvučných mien, za špecialistu na jeho absurdnú dramatiku je však považovaný práve ANDREJ KROB. Začal s tým pred štyridsiatimi rokmi s partiou amatérov, a už dávno ho pozývajú inscenovať Havlove hry špičkové profesionálne divadlá. Hovorí, že táto práca dala a dáva jeho životu zmysel, a v každom Havlovom texte vždy nachádza niečo nové.

Akých bolo tých päť rokov bez Václava Havla pre vás, pre divadlo, pre českú spoločnosť?

Bolo to inakšie, ale vlastne ten dialóg, alebo ako by som to nazval, prebiehal ďalej, pretože Havlovým dielom, konkrétne jeho hrami, sa celoživotne zaoberám. A hoci on už pri tom nebol, vždy som sa pýtal a sám som si aj odpovedal, domýšľavo sa domnievajúc, že tie jeho odpovede poznám.

Čo presne znamená to celoživotne, kedy ste sa Havlom ako divadelníkom začali zaoberať?

My sme sa osobne spoznali koncom päťdesiatych rokov na vojenčine v Českých Budějoviciach. Tam som sa určite s ním nezaoberal v tom zmysle, v akom sa to dialo v nasledujúcom polstoročí, ale divadlo tam už bolo prítomné. Neboli sme v priamom kontakte, no vedeli sme o sebe. Najmä ja o ňom, keď­že Václav bol pri vzniku divadelnej skupiny, ktorá sa uviedla naštudovaním Kohoutových Septembrových nocí. Spolu s režisérom Karlom Bryndom potom napísali pomerne kritickú hru z vojenského prostredia Život pred sebou, no Havlova divadelná kariéra na vojenčine sa dosť rýchlo skončila, keď sa papaláši, ktorí boli najskôr nadšení, že môžu vykazovať nejakú kultúrnu činnosť, dozvedeli, o koho ide.

Po vojenčine ste sa stretli ako kulisáci v pražskom Divadle Na zábradlí, formovanom skvelým umeleckým šéfom Janom Grossmanom.

Havel popri „kulisáctve“ intenzívne písal svoje hry a osvietený Grossman pochopil, že mu tam behá s praktikáblami talentovaný autor. V roku 1963 zinscenoval jeho Záhradnú slávnosť, ktorá sa stala veľmi úspešným titulom. A ja som bol rád, že som bol poverený jej technickým zabezpečením. Nasledovala séria výnimočných predstavení absurdného divadla ako Kráľ Ubu, Čakanie na Godota, Proces a viaceré ďalšie vrátane Havlových titulov Vyrozumenie a Sťažená možnosť sústredenia. To všetko sa však skončilo inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v šesťdesiatom ôsmom. Divadlo bolo postupne rozprášené.

Aj kulisáci?

Ja som odišiel sám, veď to už nebolo také divadlo ako za Grossmana. A skončil som aj svoje hosťovanie v Divadle Járy Cimrmana, aby som im nenarobil problémy.

A kontakty s Havlom?

Našťastie tu bol Hrádeček. Ja som tam mal už dávnejšie chalupu, a keď sa v roku 1966 oproti nej uvoľnil dom, povedal som to Havlovi a stali sme sa susedia. Tam bolo fajn, zaujímaví a múdri ľudia, bohatá knižnica samizdatovej a exilovej literatúry.

Na Hrádečku sa zrodil aj nápad inscenovať hru zakázaného Havla Žobrácka opera?

Tá hra bola na Hrádečku v Havlovej knižnici, on ju začal prerábať ešte koncom 60. rokov, keď divadlo potrebovalo hru s touto témou i charakterom postáv, ale v aktuálnejšej verzii. Komédia o boji dvoch mafiánskych gangov a o sile a absurdite ľudského správania má svoj základ v knihe Johna Gaya Macheathov príbeh, ktorú v 20. rokoch minulého storočia preslávili svojou adaptáciou Bertolt Brecht a Kurt Weill. Ich Žobrácka opera, pripravená pre Berliner Ensemble, bola sociálnou drámou, kým Havel ju prepísal do absurdnej komédie, predstavujúcej akýsi nadčasový model boja o moc a majetok. To je téma naklonená tomu, aby sa prepísala do súčasnosti. Nestihol to však dokončiť, prišla okupácia a o novú verziu Žobráckej opery potom už nebol záujem.

Čí to bol nápad uviesť hru?

Môj. Zobral som partiu kamarátov kulisákov a povedal – Havel sa nesmie hrať, poďme na to. Ujal som sa réžie, Václav tomu príliš neveril. Skúšali sme to asi rok po bytoch, potom som ho zavolal do mojej chalupy na takú už významnejšiu skúšku, a vtedy pochopil, že to myslíme vážne. Premiéra bola stanovená na 1. novembra 1975 v krčme U Čelikovských v Horných Počerniciach.

Ako sa ju podarilo utajiť pred Štátnou bezpečnosťou?

Dnes už ťažko povedať, čo všetko vedela ŠtB vopred. Hercami sa stali prevažne kulisáci z pražského Činoherného klubu, ich rodinní príslušníci a priatelia, ktorých mená nevzbudzovali nežiaducu pozornosť, a zárukou neškodnosti bolo aj meno Bertolta Brechta. Faktom je, že na premiére ani tesne po nej polícia nezasiahla, hoci v hľadisku sedela elita zakázaných divadelníkov na čele s Pavlom Landovským, Janom Grossmanom, Máriou Málkovou, Janom Třískom či Karlou Chadimovou, nechýbali kritik Sergej Machonin, spisovatelia Ludvík Vaculík, Ivan Klíma, Josef Topol, medzi divákmi boli aj Petr Pithart či Havlov brat Ivan, a, samozrejme, Václav.

Čo pre vás priniesla táto inscenácia?

Hlavne radosť, že mám partiu ľudí okolo seba, a tí zasa boli radi, že v tej šedivej dobe robia niečo zmysluplné. Napodiv nevnímali nejaké riziká a celý rok skúšania vydržali. Radosť z vydarenej premiéry – Havel na túto udalosť neskôr spomínal ako na najvýznamnejšiu premiéru celej svojej úspešnej divadelnej kariéry – bola zakalená až perzekúciami, výsluchmi. Ja som bol v Bartolomejskej jedenásť hodín, vyšetrovatelia mali najmä strach, či sa to niekde nechystám zopakovať. Pritom náš zámer nebol niekoho naštvať, stať sa disidentom, stať sa kritikom režimu, to tam absolútne nebolo. Bola to dobrá hra a dobrý človek. Z čírej radosti sa stal až po výsluchoch dôvod zamyslieť sa nad tým, či a aký život sa dá ďalej viesť, mnohým sa až vtedy otvorili oči. O rok v decembri 1976 som medzi prvými podpísal Chartu. Dá sa povedať, že v hľadisku sa vytvoril alternatívny kultúrny front.

A čo priniesla pre Havla?

Pre neho bolo dôležité, že v čase svojho zákazu po mnohých rokoch videl nejakú svoju hru zasa na javisku. To je pre dramatika nesmierne potrebné. Myslím si, že sa týmto skončila etapa jeho života v ústraní, opäť sa stretol s mnohými priateľmi, zaktivizoval sa. Samozrejme, bojoval aj za naše divadlo, písal listy, informoval zahraničie, zháňal právne rady. A o pár mesiacov energicky podporoval undergroundové kapely The Plastic People of the Universe a DG 307 v boji proti totalitnej moci, ktorá proti mladým hudobníkom chystala odstrašujúci proces s pripravenými exemplárnymi trestami. Ten boj doma i za hranicami bol úspešný, proces bol zredukovaný na niekoľkých obžalovaných, ktorí vyviazli s podstatne nižšími trestami. A čo bolo ešte podstatnejšie – na tomto procese, ktorého štyridsiate výročie sme si v septembri pripomenuli, došlo k zblíženiu intelektuálskeho disentu s undergroundom, čoho priamym dôsledkom bol vznik Charty 77.

Spomínaným jedinečným večerom v Horných Počerniciach sa súčasne začala aj činnosť Divadla Na tahu, ktoré dodnes pod vaším vedením uvádza Havlove hry a príbuzné tituly zo sféry absurdného divadla.

Je to neprofesionálne občianske združenie, kde si hlavne havlujeme. Nesystematicky, nie je to dramaturgicky podporené žiadnym profesionálnym tímom.

Čo to znamená nesystematicky si havlovať?

Sme spoločenstvo ľudí, ktoré sa ad hoc stretáva nad niektorou z Havlových hier. V repertoári máme momentálne štyri, s ktorými občas vycestujeme, a som rád, že na tých výjazdoch sa stretávame s dosť nečakanou ústretovosťou. Nikomu sa nevnucujeme, nie sme už tými Havlovými propagátormi, ako sme bývali kedysi. Myslím, že to už asi ani netreba.

Ste právom považovaný za špecialistu na Havlove hry, často ich režírujete v profesionálnych divadlách. Najnovšie to bolo teraz v Klicperovom divadle v Hradci Králové k nedožitým osemdesiatinám Václava Havla.

Pár ľudí si myslí, že to viem, že tomu rozumiem, tak zotrvávam v tejto pozícii, hoci nie som školený režisér a prišiel som k tomu ako slepý k husliam. Z Hradca ma oslovili, že pražské Národné divadlo poriada festival Havlových hier, či by som s niečím neprišiel. A tak sme mali pred tromi týždňami premiéru Asanácie, to je vlastne jediná z tých takzvaných veľkých Havlových hier, teda celovečerných, ktoré som nikdy nerobil. Ani v disente, ani po revolúcii v profesionálnych divadlách. Vyšlo to výborne, a tak sa veľmi teším na uvedenie v Prahe na spomínanom festivale 8. októbra. Musím sa priznať, že som mal veľkú trému, aby to dobre dopadlo.

Ktorá z Havlových hier sa vám páči najviac alebo ktorú najradšej inscenujete?

Ťažko povedať, ony predstavujú istú kontinuitu od Záhradnej slávnosti až po Odchádzanie. Havel mal cit upozorňovať na javy okolo nás, učil vnímať určité zlé veci, s ktorými sa ľudia zmierovali a pokladali ich za normálne. Spracovával, čo sa dialo okolo neho, pričom vkladal do hier veľa autobiografických prvkov. Je to moja celoživotná téma, takže vždy, aj keď ide o tú istú hru, ktorú robím nanovo, stále je tam pre mňa niečo nové a dokonca si namýšľam, že tie nové veci objavujem o kúsok pred tými ostatnými, pričom pre tých skúsených profesionálov by to mala byť samozrejmosť. Havel je pre mňa téma, ktorá ma stále nejakým spôsobom privádza do nových slepých uličiek, z ktorých musím hľadať východiská, a tie východiská sú potom prekvapujúco havlovské, a ja som sám vždy prekvapený, čo všetko sa dá v ňom ešte objaviť.

Bolo to tak aj teraz pri inscenovaní Asanácie?

Presne. Hra, voči ktorej som mal isté výhrady, no, nepovažoval som ju za jeho najlepšiu, sa mi otvorila takým spôsobom, že bola radosť na nej pracovať. A úplne inak, než ako to bolo doteraz pri práci na Havlových hrách. Takže som dospel k tomu, že Asanácia je skvele napísaná. Aby som to spoznal, musel som ju inscenovať.

Havel ako autor je známy aj tým, že niekedy veľmi dôrazne vyžadoval od režisérov, aby dodržiavali jeho autorské odporúčania.

Ide o hry, ktoré som ja nazval príkazové, to boli tie prvé zo 60. rokov, ale aj niektoré novšie, napríklad Largo desolato alebo Odchádzanie. Je tam autorova prosba: nič s tým nerobte, zahrajte to tak, ako som to napísal. Viem, prečo som to tak napísal, keď do toho budete vstupovať s nejakou psychológiou, vlastným nápadom a s prebujnelou kreativitou, tak to, čo chcem povedať, tam zabijete.

Vy to ako režisér rešpektujete?

Párkrát som to skúsil nerešpektovať, ale rýchlo som to nechal a radšej som dodržiaval tie príkazy. Keď to režisér nerešpektuje, dostane výprask. Nie od Havla, ale od tej hry.

Havlove hry sú dlhodobo úspešné na medzinárodných scénach. Vy ste boli v jeho blízkosti, viete, ako tie hry vznikali, poznali ste všetky súvislosti. Bol spokojný sám so sebou?

Myslím si, že sa snažil opustiť svoj spôsob príkazových hier. Mal chvíle, keď bol nespokojný so svojím písaním, a niekoľkokrát sa zmienil o tom, že by rád písal inak. Napríklad ako jeho priateľ Josef Topol alebo ako Anton Pavlovič Čechov, nakoniec, tie čechovovské úryvky sa objavujú v niektorých hrách, napríklad v Horskom hoteli či v Odchádzaní.

S Václavom Havlom máte spoločnú aj lásku k absurdnej dramatike. Ako vnímate absurdity v každodennom živote?

Olga Havlová hovorila, že mám obrovský zmysel pre absurdné situácie, že ich dokonca sám dokážem vytvárať. Niečo na tom je. Vy však zrejme máte na mysli absurdity v živote spoločnosti.

Áno. Český dramatik Karel Steigerwald povedal, že Havel ho naučil hneď po Kafkovi, že absurdné je, bohužiaľ, normálne. Platí ešte, že absurdné je normálne?

Napríklad ten bordel z Hradčan je pre mňa jedna veľká absurdita, jedna veľká nepochopiteľná vec, a nie som schopný s ňou nejako naložiť. Je to absurdnejšie než roky boľševizmu, ktorý už dodýchaval, a nakoniec to vyústilo do vzbury. Tu vo vzburu veľmi neverím. A chcelo by to nejakú. Vašek stále hovoril, že táto revolúcia nebola posledná, že bude treba ďalšiu. Nie že sa bude behať so zástavami a robiť násilie na uliciach, ale že treba uskutočniť revolúciu v srdci a mozgu. Aby sme si vedeli uvedomiť, že našou povinnosťou je myslieť, veď koľko zlých vecí sa už dnes vníma ako úplne normálnych. To je to, proti čomu Havel výrazne brojil. Jeho postoj v tomto zmysle som bezo zbytku prevzal.