V krajine, nad ktorou všetci zlomili palicu, zachránili sýrske Biele helmy tisíce ľudí

Pred vojnou v Sýrii boli bežnými občanmi, ktorí chodili do práce alebo mali vlastný biznis, možno snívali o novom dome pre svoju rodinu, možno o tom, že ich dievča raz povie áno.

Nezaujímali sa veľmi o politiku ani o to, čo sa deje v Damasku. Vojna všetko zmenila. Časť ich priateľov ušla, časť sa rozhodla brániť so zbraňou v ruke. Oni zostali doma a vybrali si svoj spôsob boja. Bojujú proti času, prachu, sutinám, fyzikálnym zákonom a hlavne proti smrti. Hovoria si Biele helmy a nosia ich aj ako poznávacie znamenie na hlavách.

Sýrski dobrovoľníci nahrádzajú služby zlyhávajúceho štátu, ktorý útočí na vlastných civilistov.

Keď niekde v Sýrii „vytrasú“ bojové lietadlá bomby, sú ľudia z Bielych prilieb pri troskách budov zväčša ako prví. Snažia sa spod nich vytiahnuť čo najviac živých ľudí, posúdiť závažnosť ich zranení, urobiť prvé, často život zachraňujúce medicínske úkony.

Robia to neraz holými rukami, niekedy aj v ohrození vlastného života a pod silným stresom, lebo pri zrútenej budove vždy stojí niekto, kto veľmi chce, aby odtiaľ vytiahli jeho živého príbuzného.

Na začiatku boli traja

Dobrovoľnícka skupina Biele helmy, ktorá má v súčasnosti asi tritisíc členov, sa od roku 2013, keď vznikla, stala vďaka médiám známou nielen v Sýrii. Hovorí sa o nej ako o možnom kandidátovi na tohtoročnú Nobelovu cenu mieru. Držiteľa ocenenia oznámia v pondelok predpoludním.

Spoluzakladateľ Bielych heliem Raíd Saleh by bol radšej, keby už politici konečne našli nejaké riešenie pre Sýriu. „Počúvame veľa rečí o mieri a vojne a o terorizme a utečencoch a konvojoch OSN. Ale nevidíme žiadne rozhodné činy. Nevidíme politikov, ktorí by riešili korene tohto problému. A nerozumieme, prečo to tak je,“ hovorí.

Saleh s bratmi Chalídom a Mohamadom Farahom Biele prilby založil. Na začiatku ich bolo 25. Ani jeden z nich nemal príslušné skúsenosti – tak aj vyzerali ich misie. Pri jednom z prvých zásahov na trhovisku zasiahnutom bombou v meste Darkúš sa im podarilo zachrániť len troch ľudí.

Saleh si dodnes pamätá zápach spálených tiel aj vlastnú bezmocnosť. Na záchranu nestačí len frenetické odhadzovanie trosiek. Na to prišli po istom čase v Turecku, kam ich pozvali na záchranársky výcvik.

Turci majú relatívne veľa skúseností so záchranárskymi akciami po zemetraseniach či teroristických útokoch. Keď Salehovi a jeho ľuďom dali na úvod kurzu za úlohu nájsť na mieste, ktoré bolo napodobeninou budovy zvalenej pri bombardovaní, nejaké telá, nenašli nikoho. „Boli sme šokovaní. Vtedy sme sa zaprisahali, že buď v tomto okamihu kurz opustíme, alebo sa naučíme všetko, čo treba na záchranu našich ľudí, a potom sa vrátime späť.“

Podarilo sa. Biele helmy podľa svojich neúplných štatistík zachránili po celej Sýrii 60-tisíc ľudí, reálne ich však môže byť oveľa viac. Sami prišli o 141 záchranárov.

Terče režimu

Je zrejmé, že vo svete sa o nich píše hlavne vtedy, keď sa im podarí zázrak. Napríklad keď po šestnástich hodinách práce vyhrabali z trosiek živého chlapčeka. To sú svetlé momenty – často táto náročná práca nie je o ničom inom ako o vyhrabávaní mŕtvol.

„Je to neuveriteľne devastačné a depresívne. Nikto nevie, či jedného dňa to telo, ktoré vyhrabe, nebude patriť jeho sestre, bratovi alebo priateľovi,“ hovorí Saleh.

Kým záchranári v iných krajinách majú zväčša čas na oddych, ktorý je aj prevenciou pred vyhorením takým typickým pre toto povolanie, Biele helmy si tento luxus neužijú. Vojna v Sýrii je stále agresívnejšia, cieľmi bombardovania sú civilné objekty, nemocnice aj základňa Bielych heliem. Dobrovoľníci sa už naučili podľa charakteristického zvuku predpokladať, ktorý bombardér je v akcii a aký rozsah zranení a škôd sa dá očakávať. Nemajú radi Su-24, lebo ten hádže ničivé barelové bomby.

Keď sa raz v rozhovore sýrskeho prezidenta Baššára Asada novinári opýtali, či by si Biele helmy zaslúžili Nobelovu cenu, odpovedal: „A čo takého dosiahli v Sýrii?“ Pohŕdavá arogancia lídra Sýrie je len malou ukážkou dešpektu, ktorého sa Bielym helmám dostáva od režimu aj jeho ruských či iránskych spojencov.

Dobrovoľníkov spájajú s radikálmi a kritizujú aj to, že dostávajú finančnú podporu od západných vlád či mimovládnych organizácií a individuálnych prispievateľov. Podobné obvinenia sa objavujú aj na niektorých konšpiračných weboch.

Biele helmy však hovoria, že len idú tam, kde ich ľudia potrebujú. Sú často jedinými, kto príde na pomoc.