Denník N

Ušla s deťmi z Aleppa a skončila v Bratislave, od ktorej ju všetci odhovárali

Súčasné Aleppo. Foto – TASR/AP
Súčasné Aleppo. Foto – TASR/AP

Mladá žena a jej dve deti sú prvými Sýrčanmi, ktorí dostali azyl v rámci takzvaných dobrovoľných kvót. Ešte pred niekoľkými mesiacmi nevedela, že už nie sme súčasťou Československa, a keď jej ponúkli iba azyl na Slovensku, rozplakala sa. Teraz skúša nový život v Bratislave.

Prišla z kedysi trojmiliónového sýrskeho mesta Aleppo, a kým nezačne rozprávať, nepovedali by ste o nej, že nie je Slovenka. Na stretnutie prišla v džínsoch a tričku, nenosí na hlave šatku a na 33 rokov nevyzerá. S tlmočníkom z arabčiny a pracovníkom slovenského migračného úradu má kamarátsky vzťah.

Má za sebou niekoľko ťažkých rokov, no pri rozprávaní sa často usmieva a pri privítaní si podáva ruku aj s mužmi, čo v moslimskom svete nie je obvyklé.

Na Slovensku je od augusta, v Bratislave býva len dva týždne. Ona a jej dve dcéry, ktoré majú šesť a jedenásť rokov, sú prvými zo sto migrantov, ktorí k nám majú prísť z utečeneckých táborov v Taliansku a Grécku v rámci takzvaných dobrovoľných relokačných kvót. Tie ponúkla slovenská vláda po tom, ako vlani odmietla pristúpiť k systému povinných kvót v EÚ. Tie sa mali zaviesť, aby pomohli aspoň čiastočne uľaviť od náporu utečencov krajinám, kde je migrantov najviac.

Raketa každé dva týždne

Mladá žena sa s Denníkom N stretla pod podmienkou zachovania jej anonymity a pre tento článok si zvolila krstné meno svojej známej Faten. Ako žila rozvedená žena s malým deťmi v Aleppe? Prečo vzala dievčatá a odišla do Európy a ako sa jej podarilo dostať sa akurát na Slovensko?

cesta_aleppo

 

Faten ešte vo februári žila v rodnom Aleppe, kde sa bojuje v podstate bez prestávky od roku 2012 a ktoré patrí k najzničenejším mestám v Sýrii. O mesto prebieha nonstop boj vládnych jednotiek a povstalcov, rakety bežne ničia civilné domy aj nemocnice.

„Pracovný život sa v meste vo väčšine prípadov zastavil, málokto tam chodí do práce. Voda väčšinou netečie – možno raz za 15 či 20 dní, keď sa zlepší situácia a otvoria sa cesty, pitnú vodu rozvážali cisterny. Ľudia preto používajú studne. Aj zásoby potravín – bulgur, šošovica – chodia len tak raz za dva týždne,“ hovorí.

Potraviny si rodina vozila domov z oblastí mimo Aleppa, keď otvorili cesty. Aj na jej štvrť občas dopadali rakety. Vraví však, že „len tak raz za dva týždne“.

Žijú z úspor

Keďže nie je práca, ľudia v meste žijú hlavne z úspor a rozpredávajú generácie zveľaďovaný majetok. Allepo bolo jedným z ekonomických centier krajiny a mnoho obyvateľov sa pred vojnou živilo obchodom. Aj otec Faten predával autá, a tak aj jej rodina žije už niekoľko rokov z majetku, ktorý postupne rozpredáva.

„V meste teraz zostávajú hlavne starší ľudia a ženy a deti. Muži a ekonomicky aktívni ľudia, ktorým sa to podarilo, odišli do Turecka, alebo ďalej do Európy, a posielajú odtiaľ peniaze rodinám, aby mohli prežiť,“ hovorí Faten.

Z krajiny sa rozhodla odísť po tom, ako na návštevu príbuzných jej bývalého manžela do Nemecka odišiel jej 13-ročný syn a už sa nevrátil. Nevidela ho rok. V Nemecku teraz žije aj jej bývalý muž. „Chcela som ísť do Francúzska, Holandska, alebo do Írska,“ opisuje svoje plány. Na náklady a poplatky prevádzačom sa jej zložila rodina a kamarátka z Nemecka, ktorá jej poslala dvetisíc eur.

Cesta Faten a jej dcér do Európy sa začala vo februári tohto roka. Prevádzači ich najprv dostali do prístavu Latakia na západe krajiny. Nasledovalo osem pokusov dostať sa do Turecka, ktoré prekazili uzávierky ciest a kontroly na cestách a hraniciach. Absolvovali aj 12-hodinový pochod, cesty lesmi, raz vojaci rodinu vrátili do Sýrie z tureckého mesta Hatay.

Až o viac ako mesiac sa matka s dcérami dostala cez Turecko do Grécka. Prevádzači im vybrali tradičnú cestu nafukovacím motorovým člnom z tureckého pobrežia na jeden z gréckych ostrovov. Faten hovorí, že mali šťastie. Plavba loďou sa začala o šiestej ráno a nie v noci, z čoho majú utečenci najväčší strach. Počasie bolo priaznivé.

Loďkou do Grécka

Prevádzači podľa mladej ženy s utečencami na lodiach s lacnými a často poruchovými motormi zásadne necestujú. „Dajú rýchly kurz jednému z utečencov, ktorý potom ovláda čln, a odovzdajú mu ho. Mali sme šťastie, že muž, čo dostal loď na starosť, bol povolaním mechanik. Motor sa za hodinu plavby pokazil trikrát a on ho dokázal vždy opraviť.“

Najriskantnejšia časť púte do Európy - plavba na člne. foto - TASR/AP
Najriskantnejšia časť púte do Európy – plavba na člne. Foto – TASR/AP

Cesta nakoniec netrvala predpokladané tri hodiny, ale len tretinu. Potom ich na palubu zobrala grécka pobrežná hliadka a odviezla do mesta Mitilini na ostrove Lesbos.

Po dvoch dňoch na Lesbose si Faten a jej dcéry kúpili lodné lístky do Atén a prenajali si tam byt. Ich cesta do západnej Európy sa im vzdialila po tom, ako Macedónsko uzavrelo svoje hranice. Hovorí, že v Grécku sa o nich štát veľmi nestaral. Pomáhali im hlavne humanitárne organizácie. Sťažuje sa, že ju v Grécku okradli a zobrali jej doklady a veľkú časť hotovosti.

Rodina v Grécku oficiálne požiadala, aby mohla odcestovať do Holandska, Francúzska či Írska a požiadať o azyl tam. Imigrační úradníci rozhodli inak. Ponúkli im azylové konanie na Slovensku, alebo v Grécku, kde však už zostať nechceli.

Lepšie než Rumunsko

„Predtým než som dostala toto rozhodnutie, som vedela, že existuje nejaké Československo, ale ani som nevedela, že sa rozdelilo,“ hovorí. „Všetci Sýrčania, ktorých som sa pýtala, mi radili, nech tam nejdem.“ Hovorili, že ide o postkomunistickú krajinu, kde nežijú žiadni moslimovia, v ktorej bude sama bez pomoci a štát mi nepomôže tak ako v Nemecku či Švédsku.

„Bola som z toho zničená. Ešte v tej kancelárii, kde mi to oznámili, som sa rozplakala. Pani v tej kancelárii sa ma pýtala, prečo plačem. Hovorila, že je to lepšie ako Rumunsko.“

foto N - Tomáš Benedikovič
Na jar tohto roku sa vláda sústredila na nácviky stavania plotov na hranici. Foto N – Tomáš Benedikovič

Faten vyšla z kancelárie, sadla za počítač a začala si hľadať informácie o Slovensku. Hovorí, že sa dozvedela, ako nechceme prijať utečencov a pokiaľ áno, tak len kresťanov. Prvého Slováka stretla, keď za ňou do Grécka prišiel úradník Martin zo slovenského migračného úradu. Doniesol jej knižky o krajine a vysvetľoval jej, kam by mohla ísť. Do Atén priletel 4. augusta.

Pri rozhodovaní jej pomohlo aj to, že sa zoznámila s Grékyňou a jej britským manželom. Ten už na Slovensku bol a vravel jej, nech to skúsi. Nakoniec sa rozhodla, že pre ňu a jej deti bude lepšie Slovensko ako Grécko. „Bolo to dobrodružstvo, bola som prvá, nevedela som, čo od toho čakať, všetci ma od toho odhovárali. Mala som však na výber – buď pôjdem na Slovensko, kde moje deti čaká aspoň nejaká sociálna starostlivosť, alebo zostanem v Grécku na vlastnú päsť,“ vysvetľuje.

Expresný azyl

Na Slovensko odletela už 11. augusta, nie však do Bratislavy, najprv musela prejsť záchytným táborom v Humennom. Faten na otázku, kde jej bolo od odchodu z Aleppa najhoršie, odpovedá, že práve v Humennom. Personál zariadenia bol podľa nej milý, problém mala s troma týždňami bez možnosti opustiť tábor.

„Každý deň som ich skúšala presvedčiť, aby sme mohli opustiť tábor, ale nešlo to. Keď nás po troch týždňoch pustili von, hneď sme sa radšej vrátili späť. Povedala som si však, že to bol dobrý tréning na psychiku,“ smeje sa.

Ako znášali cestu na Slovensko jej malé dcéry? „Sú veľmi prispôsobivé a veľmi rýchlo sa aklimatizujú. Mali problém len na začiatku v tábore v Humennom.“ Deti podľa Faten brali ako dobrodružstvo aj plavbu na člne do Grécka a zvládali aj 12-hodinové pochody k sýrsko-tureckej hranici.

Faten a jej dcéry sa z Humenného dostali do Bratislavy, kde žijú ešte len tretí týždeň. O tom, že pôjdu do hlavného mesta, im hovoril už úradník Martin v Grécku. Byt im poskytla evanjelická cirkev, deti už začali chodiť do školy, kam s nimi prvý týždeň chodil tlmočník. Príspevok na jej život pridáva štát a v najbližších dňoch by mala dostávať už aj detské prídavky.

Úrady v jej prípade zvolili extrémne rýchle tempo. Zatiaľ čo v Rakúsku azylové konanie trvá v priemere štvrť roka a v Nemecku viac ako šesť mesiacov, v prípade jedinej azylantky v rámci dobrovoľných kvót to trvalo len niekoľko týždňov.

Prácu si Faten chce začať hľadať o tri mesiace, keď sa naučí základy slovenčiny. Chcela by byť kozmetičkou alebo cukrárkou, čo boli jej koníčky na materskej v Sýrii. Jej deti už po prvom týždni začali chodiť do jednej z bratislavských základných škôl a zvykajú si.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Mladá Sýrčanka si vie predstaviť, že by u nás pracovala ako cukrárka. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Z týždňa na týždeň sa tu cítim lepšie. Zmenila by som len železné postele a výšku príspevku, ktorý dostávame.“ V Bratislave má už prvú kamarátku – pokladníčku Janu zo samoobsluhy, v ktorej nakupuje. Keďže ide o utečencov, ktorých Slovensko berie z inej krajiny EÚ, Slovensko dostáva na Faten a jej dve deti od Únie dohromady 18-tisíc eur. Časť peňazí dostane rodina postupne v priebehu dvoch rokov, časť štát zaplatí za jej ubytovanie, výučbu slovenčiny či rekvalifikačné kurzy. Za ubytovanie zatiaľ nemusí platiť nič, keďže jej evanjelická cirkev poskytla na prvý rok byt bezplatne.

Faten hovorí, že by sa u nás chcela s deťmi usadiť. Do Francúzska, Holandska a Írska by stále rada išla, ale vraj len ako turistka. Cestovný pas azylantky, ktorý jej umožní cestovať po Európskej únii, dostane o pár dní. Jej prvá cesta povedie do Nemecka za synom.

Pustíme k nám len zopár utečencov

Po Faten v týchto dňoch na Slovensko prídu ďalšie dve ženy zo Sýrie, ktoré by u nás mali dostať azyl. Obidve prišli s deťmi – jedna s troma a druhá s jedným. Aj tieto rodiny prejdú karanténou v Humennom a aj ony sa pokúsia na Slovensku usadiť.  Utečencov, ktorých prijmeme v rámci dobrovoľných kvót, bude len 100, namiesto 2300, čo bol pôvodný návrh Európskej komisie, ktorý Slovensko razantne odmietlo. Postarať sa o nich je preto pre Slovensko v porovnaní s krajinami ako Nemecko (milión utečencov) jednoduché.

Prví utečenci v Gabčíkove. Foto N - Tomáš Benedikovič
Utečenci v Gabčíkove miestnych skôr vystrašili. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jediným väčším počtom utečencov, ktorým sme udelili azyl, bola skupina asýrskych kresťanov, ktorá na Slovensko pricestovala na sklonku minulého roka. Zo štatistík ministerstva vnútra vyplýva, že išlo o 149 z celkových 158 udelených azylov v tomto roku. Už zhruba tretina asýrskych kresťanov sa však vrátila do vlasti, keďže si na život v okolí Nitry títo Iračania nedokázali zvyknúť.

Slovensko ešte vypomáha ubytovacími kapacitami tábora v Gabčíkove aj preťaženému Rakúsku – žiadatelia o azyl u nás zostávajú len na niekoľko mesiacov.

Minulý rok, keď v Európe vrcholila utečenecká vlna, na Slovensku požiadalo o azyl 330 ľudí a len ôsmi ho dostali. Ďalších 41 ľudí u nás mohlo dočasne zostať z dôvodu poskytnutia takzvanej doplnkovej ochrany.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Vojna v Sýrii

Slovensko

Teraz najčítanejšie