Prelomiť vlastnú hluchotu na ceste k tichému svetu
Naša spoločnosť je hluchá k prelomeniu ticha tých, čo nemôžu počuť.
Také jednoduché to vyzeralo, kým som bola na povrchu… A také ťažké, keď som šla hlbšie.
Pred takmer tromi rokmi…
Mala som v ten víkend viesť rodičov. Pomôcť im pochopiť, že život musí ísť ďalej, aj keď ich malé dieťatko nepočuje. Že vieru nesmú strácať, ale nájsť. Že dieťa potrebuje vidieť vyrovnaných rodičov, aby nevinilo z ich smútku seba.
Tak ľahko sa pripravuje a tak ťažko robí! Hĺbka nepočutia ma prekvapila. Pri všetkých tých deťoch a rodičoch som sa prichytila, ako ďakujem. Tomu TAM HORE, že moja dcérka počuje môj hlas, môj spev, môj smiech…
Keď sa víkend končí, cítim takú zvláštnu atmosféru – akúsi spokojnosť rodičov, že niekto sa zaujíma o ich pocity, myšlienky a tichý hnev z vlastného zlyhania. Ešte dlho tam sedím, neschopná cítiť viac než silný obdiv a vlastnú hanbu. Obdiv k tomu, ako rýchlo sa s novou situáciou v rodine vyrovnali, a hanbu z plytkosti, akou som k tomuto naoko ľahko zvládnuteľnému hendikepu pristupovala…
Minulý týždeň….
Vidím ich opäť. Aspoň niektorých. Sprevádzam ich prípravou na rozprávanie vlastného príbehu. Príbehu o nepočutí a živote v izolácii. Príbehu o sklamaniach z nepochopenia života v tichom svete. Príbehu o strachu rodiča, či svojmu dieťaťu bude aj priateľom, nielen rodičom. Príbehu o neopísateľnej radosti otca, keď sa jeho syn otočí za cinknutím triangla. Príbehu o slzách šťastia, že sa vás dieťa s diagnózou „praktická hluchota“ začne pýtať – ČO JE TOTO? ČO TO BOLO? POČUL SI TO?
Dnes ráno…
Zobudila som sa do ticha. Premýšľam, či takéto je to ticho, v ktorom žijú Nepočujúci, keď vypnú „načúvatká“. Po chvíli si uvedomím plnú pravdu. Toto nie je to ticho, akým žijú oni. Počujem tikot hodín, odfukovanie manžela, fúkanie vetra za oknom, kvapky dažďa na okne, z diaľky autobus, čo prechádza okolo. Môžem mať zatvorené oči a počujem to. Oni musia mať otvorené oči, aby to videli. A potrebujú fakt dobré „načúvatká“, aby to počuli. No bez zdravého sluchu to nikdy nebudú počuť tak ako ja… To uvedomenie, akí stratení a bezbranní sa musia cítiť v tme, mi vohnalo slzy do očí.
Plačem.
Plačem pre plytkosť, s ktorou som k Nepočujúcim vstúpila. A z facky poznania, ktorú som si zaslúžila.
Poznania hĺbky a veľkosti hluchoty našej spoločnosti. Plytkosti, akou sa ona stavia k prelomeniu ticha tých, čo nemôžu počuť. Tej spoločnosti, ktorá má plný sluch, schopný zachytiť ten najslabší a najkrehkejší hlások.
A napriek tomu zdravému sluchu počuť nechce.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
