Hodnota za peniaze bojuje o autoritu s ministerstvom dopravy

Projekt Hodnota za peniaze v stredu pri schvaľovaní rozpočtu vo vláde ukázal prvé tri kompletné analýzy (zdravotníctvo, doprava, IT). Kto v nich čakal návod na brutálne škrtanie, ktoré šmahom ušetrí stovky miliónov, bude skôr nespokojný.

V IT majú plán na zníženie výdavkov rádovo v desiatkach miliónov eur, no tam je kľúčové dohliadnuť na to, aby sa druhá eurofondová miliarda na IT nerozhádzala zúfalo ako tá prvá. Zatiaľ sa zdá, že tomu rozumejú nielen ľudia z tímu Hodnota za peniaze či mimovládky, ale predovšetkým nový úrad podpredsedu vlády Pellegriniho.

V zdravotníctve analýza ukazuje, ako sa už na budúci rok dostať so šetrením k dvesto miliónom eur. Tie však ostanú v zdravotníctve a použijú sa na rozumnejšie veci.

Aj to je správna taktika. Bez tejto podmienky by minister zdravotníctva Drucker mal nulovú šancu niečo meniť. Úspech bude, aj keď sa rast výdavkov na zdravotníctvo spomalí, štátne nemocnice prestanú tvoriť nové dlhy a zisky farmafiriem, ich sprostredkovateľov a súkromných kliník klesnú. Pretože výsledok celej rovnice by bol, že by viac ostalo na liečenie ľudí.

Na ministerstve dopravy Kažimírových ľudí zatiaľ nepustili k ničomu, čo by mohlo ovplyvniť veľké pripravované projekty. Je to zatiaľ najväčšie sklamanie spojené s projektom Hodnota za peniaze.

Pripomína hlavné riziko celej iniciatívy. Tým je stav, že sa budú písať analýzy, čo a ako treba robiť, aby sa v krajine dobre žilo, zatiaľ čo tí, čo už dávno robia všetko pre to, aby sa najmä im v krajine dobre žilo, si aj tak pôjdu svoje.

Pointa programu Hodnota za peniaze znie banálne. Treba hľadať spôsoby, ako obmedzené zdroje, ktoré máme, premeniť na čo najväčší úžitok. Preto treba jasne povedať, čo presne sú naše ciele, a potom porovnávať náklady na možné riešenia. Treba na to metodiku, tím, dáta a autoritu.

Metodika pre Hodnotu za peniaze nie je problém. Slovenské ministerstvo financií sa ju mohlo učiť od krajín, kde to funguje najlepšie na svete.

Dáta sú síce problém – ale z veľkej časti aj pointa toho všetkého. Aj v práve zverejnených analýzach sa na mnohých miestach opakuje, že ani nedokážeme presne opísať súčasný stav, nieto aby sme ešte dokázali zmerať alebo odhadnúť prínosy investícií.

Plus preto je už len samotný fakt, že po troch ministerstvách, kde sa robia najväčšie investičné rozhodnutia, sa začali pohybovať ľudia z ministerstva financií a zháňať dáta.

Aj na základe dobrých informácií môžete robiť zlé rozhodnutia, ale zo zlých východísk nevydedukuje správne riešenie ani Hawking.

Ľudia schopní zháňať dáta v (často) nepriateľskom prostredí, potom ich analyzovať a napokon ešte lobovať za najlepšie riešenia sú podpultový tovar aj v lepších súkromných firmách, nieto vo verejnej sfére. Tím Hodnota za peniaze však na ministerstve financií napriek tomu relatívne rýchlo poskladali.

Okrem silnej PR okolo vládnych analytikov v poslednom období pomohlo aj to, že ak ministerstvo financií potrebuje peniaze pre svojich ľudí, vždy ich nájde.

Najväčší problém Hodnoty za peniaze môže byť napokon slabá autorita analytikov medzi skúsenými súkromno-verejnými lobistami.

Peter Kažimír dal tímu Hodnota za peniaze verejne veľkú váhu a interne všetko, čo potrebovali. Bolo však už len na nich, aký rešpekt si vybudovali na iných ministerstvách.

Pellegrini a Drucker z nich urobili spojencov a vidno to aj v hĺbke, do akej ich pustili pri analýzach.

Naopak, štátny tajomník ministerstva dopravy Viktor Stromček (Smer) od začiatku rozumel, že deliť sa o dáta a ich interpretáciu by znamenalo, že môže prísť o aktuálnu pozíciu krstného otca investícií do slovenských železníc a ciest.

Preto si spolu s bývalým ministrom Brecelym už v lete vymohli, aby sa Hodnota za peniaze nestarala do diaľničných projektov za dve miliardy eur. V praxi by to znamenalo, že všetky dôležité diaľničné rozhodnutia tejto vlády pôjdu podľa scenára, ktorý vytvoril Stromček ešte ako štátny tajomník za Počiatka.

Ak by sa to naozaj stalo a ani nový minister dopravy Érsek (Most-Híd) by Kažimírovým ľuďom nedovolil zverejniť analýzy o už vytendrovaných diaľniciach, bolo by to pre tím Hodnota za peniaze hlboké a zrozumiteľné poníženie.

Lenže tá druhá možnosť by zas vydesila väčšinu stavbárskej loby, napojenú na vedenie ministerstva dopravy.

Kažimírovi analytici by totiž nutne začali informáciou, že práve pripravované úseky sú drahšie, ako keby sa stavali čisté tunely, že sú to zároveň najdrahšie úseky D1, po ktorých by navyše chodilo veľmi málo áut.

Čiže malá hodnota za veľa peňazí.