Švajčiarski umelci ozdobia rozhlas veľkými airbagmi: Divák si o tom môže myslieť, čo len chce

V sobotu sa do Bratislavy z Košíc presúva Biela noc. Švajčiarski umelci Sabina Lang a Daniel Baumann pripravili pre obe mestá špeciálne diela, jedno bolo na starom dome, druhé bude na budove rozhlasu.
Pracujú s betónom, s drevom, s kovom aj s nafukovacími konštrukciami, ktoré pôsobia ako obrovské airbagy. Vytŕčajú z okien a z dverí ako nekontrolovateľný živel, visia na historických budovách, okupujú miesta, ktoré im nepatria, a iba ťažko sa dá na prvý moment identifikovať, čo to vlastne je.
Minulý týždeň mali presne takúto skúsenosť aj Košičania, keď na rohu starého meštianskeho domu v centre mesta začali Sabina Lang a Daniel Baumann inštalovať obrovský nafukovací štvorec. Chodili celé dni okolo a hútali, čo to asi môže byť – či nejaká reklama, akýsi nový druh zateplenia, skákací hrad, niečo súvisiace s maratónom, alebo len začínajú budovu konečne renovovať.
Teraz tak možno chodíte okolo budovy rozhlasu v Bratislave a tiež hútate, čo to tam vzniká. Času máte dosť. Objekt švajčiarskych umelcov je súčasťou festivalu Biela noc, ktorý je už túto sobotu v uliciach hlavného mesta. Na obrátenej pyramíde však rozmerné dielo ostane dlhšie, pravdepodobne až do novembra.
„Môžete okolo neho ďalej chodiť do práce bez vedomia, že patrí k festivalu umenia alebo že je to vôbec nejaké umenie. Nemusíte vedieť, kto to urobil a čo tým chcel povedať. Stačí, keď zachytí vašu pozornosť. A možno v jeden deň, presne vtedy, keď sa s ním spriatelíte, stadiaľ zmizne,“ hovorí Daniel Baumann s úsmevom.
Čo je silnejšie než architektúra
Projekty pre košickú a bratislavskú Bielu noc vznikali viac než rok. Sabina Lang a Daniel Baumann už tento festival dobre poznajú – inštalácie pripravovali aj pre Madrid a Paríž, kde Biela noc vznikla. Miesta na Slovensku si boli obzrieť, vždy totiž reagujú priamo na konkrétnu situáciu a priestor, ktoré majú k dispozícii.
Ich diela majú zväčša dočasný, krátkodobý charakter. Objavia sa a zmiznú. A nie je náhoda, že sa objavia zväčša ako súčasť existujúcej architektúry, ktorá v uliciach pretrváva desaťročia. „Architektúra predstavuje silu, je veľká a reprezentuje konkrétne hodnoty, názory, vždy o niečom hovorí. Raz reprezentuje silu a moc svojho majiteľa, inokedy jeho bohatstvo a my na to reagujeme. Nemáme veľa možností, ako charakter budovy zmeniť. Nemôžeme k nej pristaviť rovnako veľký objem, ale môžeme vymyslieť čosi, čo síce nie je rovnako veľké, ale má svoju vlastnú silu a architektúre napokon dominuje,“ hovorí Baumann.
V Bratislave však zrazu stáli pred trochu odlišnou situáciou. Namiesto budovy, s ktorou by mali chuť bojovať, mali pred sebou stavbu, pri ktorej prišiel pocit rešpektu. Za viac než dvadsať rokov pôsobenia na scéne pripravovali už množstvo projektov pre budovy, ktoré sa im páčili, budovou rozhlasu, ktorú majú k dispozícii v Bratislave, však boli úplne fascinovaní.
„Je to spektakulárna stavba. Nerozumiem, ako je možné, že som o nej doteraz nikdy nepočul a ani ju nikde nevidel. Mám rád architektúru z tohto obdobia a poznám aj množstvo profesionálov, ktorí sa jej venujú, no nikto mi ju nikdy nepredstavil. Odteraz sem všetkých budem posielať,“ hovorí Daniel Baumann.
Je to mestská párty
Na vonkajšej fasáde rozhlasu v týchto dňoch Daniel Baumann s tímom pomocníkov inštaluje veľké nafukovacie objekty. Rešpekt voči architektúre však úplne nezatienil chuť hrať sa a vstúpiť do striktne symetrickej budovy niečím výsostne asymetrickým.
Na jednej strane by teda nafukovacie objekty mali kopírovať oceľovú štruktúru budovy, za rohom však uhnú a narušia poriadok. Vizualizácie autori publikovať nechcú, nech si každý počká na finále a príde sa pozrieť, ako to funguje naozaj.
S možnosťou ponechať dielo na fasáde rozhlasu je Daniel Baumann veľmi spokojný, jednak pre množstvo práce, ktoré s jeho prípravou súvisia, ale aj preto, ako ho ľudia môžu odlišne vnímať v inom čase.
„Biela noc je skvelá vec – mestská párty, počas ktorej vyjde do ulíc naozaj množstvo ľudí. Každý autor však do plánovania, príprav a samotnej inštalácie investuje veľa času aj práce a je škoda, že diváci môžu diela vidieť iba v jednu noc. Navyše, pozerajú sa na ne s vedomím, že je to umenie. Mne sa páči predstava, že pôjdu okolo budovy rozhlasu v úplne iný deň, uvidia náš objekt, ale už nebudú mať v hlave spojitosť s festivalom umenia. Zrazu to budú vidieť úplne inak,“ vysvetľuje Daniel Baumann.
Sám nemá vraj veľmi rád umenie, ktoré je orientované iba na vyjadrovanie osobných pocitov a prežívanie umelca. „Mám rád umenie, v ktorom sa prejavuje ľudská kreativita. Umenie, ktoré sa snaží komunikovať niečo konkrétne voči ľuďom, ktorí ho vidia aj voči priestoru, v ktorom je inštalované,“ hovorí. Rovnaký princíp vidí aj vo svojej práci so Sabinou Lang.
„Naša práca nikdy nie je iba o samotnom diele – vždy záleží na jeho komunikácii so spoločenskou situáciou, s konkrétnou budovou, s jej významom, s divákmi. Pri každej práci zvažujeme množstvo rôznych aspektov a rozhodujeme sa, čo bude pre konkrétnu situáciu najlepšie. Divák si o tom napokon môže myslieť, čo len chce, nemusí vôbec vedieť, že je to nejaké umenie, to nie je dôležité,“ hovorí Daniel Baumann.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.