Denník N

Kováč nebol mysliteľ ani tribún, ale uvedomil si, čo je jeho zodpovednosť

Prvý prezident Michal Kováč. foto – TASR
Prvý prezident Michal Kováč. foto – TASR

Ťažko sa dá prvému prezidentovi uprieť, že s úradom vyrástol a prijal zodpovednosť, ktorá z neho vyplývala. Pomenoval Mečiarove chyby, klamstvá a hodnotil jeho politiku, aká skutočne bola. Mnohí to robili dávno pred ním a keď na nich Mečiar a jeho nohsledi kydali, Kováč mlčal a prepožičal mu svoju tvár. No vo funkcii bol iný.

Občas sa stane, že človek vo vysokej funkcii pocíti zodpovednosť, ktorá sa s jeho úradom spája, a dokonca sa z tohto dôvodu postaví proti tomu, kto ho do nej dostal.

Často uvádzaným príkladom sa stal prípad Thomasa Becketa, niekdajšieho kancelára a priateľa anglického kráľa Henricha II. Ten veriac, že bude len poslušne plniť jeho príkazy, podporil svojho kumpána na miesto arcibiskupa z Canterbury. No Becketa nová funkcia zmenila natoľko, že začal konať v súlade so svojím postom, v súlade s právom, a teda proti kráľovi.

Zosnulý exprezident Michal Kováč prešiel niečím podobným.

Emancipoval sa

Iste, všetky analógie krívajú. Kováč pôvodne nebol presne tým, koho by šlo nazvať Mečiarovým kumpánom. Nebol ani prvým kandidátom HZDS na prvého slovenského prezidenta. A hoci v rámci sporu bývalých spolustraníkov a spolupracovníkov došlo aj k štátom organizovanej vražde, zavraždeným nebol Kováč. No v hrubých rysoch tento prímer azda sedí.

Kováč sa ako prezident v prvom rade dokázal emancipovať od svojho stvoriteľa. Postavil sa mu na odpor už dlho pred únosom svojho syna a zavraždením Róberta Remiáša. S námietkami sa obracal na Ústavný súd a vo svojich verejných vystúpeniach sa nebál poukazovať na zneužívanie moci. Ukázal, že aj z formálne slabšej pozície je možné ovplyvniť osud krajiny.

Keď odchádzal z funkcie, prezidentské právomoci prešli priamo na predsedu vlády Mečiara a mohlo to vyzerať ako prehra. Zvlášť po tom, čo vláda HZDS a SNS prijala obludné amnestie v prípade únosu Kováča mladšieho. Ale už o niekoľko mesiacov Mečiar dovládol a svoju zásluhu na tom mal aj Michal Kováč.

Pomohol opozícii

Príkladom tejto snahy nech je Kováčov parlamentný prejav o stave republiky z marca 1994, kde okrem iného povedal, že „pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg… Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní“.

Prezident síce nežiadal Mečiarovu demisiu, no pomohol vtedajšej opozícii, aby mu vyslovila nedôveru. Ani vtedy to, samozrejme, nebol veľký úspech. Mečiar padol, nastúpila vláda pod vedením ďalšieho exmečiarovca Jozefa Moravčíka, ale už o niekoľko mesiacov expremiér znovu vyhral voľby a stále mal viac ako milión hlasov.

Prezident Michal Kováč (vpravo) v rozhovore s premiérom Vladimírom Mečiarom a predsedom Národnej rady Ivanom Gaššparovičom (v pozadí). foto-TASR
Prezident Michal Kováč (vpravo) v rozhovore s premiérom Vladimírom Mečiarom a predsedom Národnej rady Ivanom Gaššparovičom (v pozadí). foto-TASR

Dôležité však bolo, že Kováč sa nebál pomenovať Mečiarove chyby, klamstvá a hodnotiť jeho politiku, aká skutočne bola. Iste, Kováč nebol ani zďaleka prvý. Mnohí to robili dávno pred ním a keď na nich Mečiar, jeho nohsledi a jemu poslušné médiá robili kydali, Kováč mlčal a prepožičal mu svoju tvár. No vo funkcii bol iný.

Žiadny hrdina

Michal Kováč nebol žiadnym čítankovým hrdinom bez bázne a hany. Napokon, to nebol ani Becket. Ešte pred rokom 1968 to na chlapca z malej dediny pri Humennom dotiahol pomerne vysoko. Bol asistentom na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) a pracoval v štátnej banke Československej. Niekoľko rokov po kubánskom prevrate odišiel učiť na bankovú školu do Havany a bol tiež námestníkom riaditeľa československej pobočky Živnostenskej banky v Londýne. To všetko stihol, samozrejme ako člen komunistickej strany, do svojich 38 rokov.

V roku 1969 sa musel vrátiť z Londýna do socialistickej vlasti, kde práve prebiehali previerky, v rámci ktorých normalizujúca sa strana zisťovala, kto súhlasí či nesúhlasí so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR. Kováč, podobne ako státisíce iných komunistov, okupáciu neschvaľoval, a tak ho degradovali na radového bankového úradníka.

No i tak mal šťastie: na rozdiel od mnohých exkomunistov nešiel k lopate, ale ďalej pracoval vo svojom odbore. Nebola to kariéra, akú by asi chcel dosiahnuť, ale nedopadol zle. Nebol disident a verejne sa neangažoval. Dokonca externe pôsobil na svojej alma mater i na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Technická univerzita), vo Výskumnom ústave pre financie a úver i v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu.

Nevynikal

V novembri 1989 sa už chystal na dôchodok, no revolúcia beh jeho života výrazne zmenila. Hoci nebol človekom v prvej línii, angažoval sa vo VPN a toto hnutie ho ešte v tom istom roku nominovalo do republikovej vlády premiéra Milana Čiča, kde zastával funkciu ministra financií, cien a miezd. VPN ho podobne ako mnohých ďalších exkomunistov, ktorých zbavili červenej knižky po roku 1968 alebo ju zahodili v roku 1989, nominovala v roku 1990 aj na post poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia.

Michal Kováč s manželkou Emíliou po zvolení za prezidenta. foto - TASR
Michal Kováč s manželkou Emíliou po zvolení za prezidenta. foto – TASR

V prvej Mečiarovej vláde, kde riadil opäť financie, ani vo federálnom parlamente veľmi nevynikal, ak teda nerátame jeho blízkosť k ďalším šesťdesiatosmičkárom, ktorí zastávali rôzne dôležité funkcie ešte pred rokom 1968. Nešlo o nejakú formálnu skupinu, no ich dôležitým spoločným znakom bol odpor či oponentúra voči šokovej ekonomickej terapii, ktorú presadzoval vtedajší federálny minister financií Václav Klaus. Slovenskí šesťdesiatosmičkári vtedy hovorili o slovenských špecifikách a pomalšej transformácii, vhodnejších pre východnú časť spoločného štátu.

Viacerí z nich sa neskôr pripojili k Vladimírovi Mečiarovi, ktorý v marci 1991 rozštiepil VPN a založil HZDS. Kováč odišiel s ním, vzdal sa postu ministra financií, ktorý krátko zastával aj vo vláde Jána Čarnogurského, a stal sa podpredsedom novej strany pre ekonomiku.

Druhý človek v štáte

V roku 1992 opäť kandidoval do Federálneho zhromaždenia a stal sa jeho posledným predsedom, teda druhým najvyššie postaveným ústavným činiteľom ČSFR.

Dôležitejšie však bolo, že bol členom delegácie vedenej Vladimírom Mečiarom, ktorá vyjednávala s českou ODS o rozdelení štátu. Na jedno rokovanie prišiel s neoficiálnym návrhom na konfederáciu. Podľa tejto ťažko realizovateľnej predstavy mali mať obe krajiny medzinárodnoprávnu subjektivitu, spoločné by mali len otázky obrany, meny a colnej politiky a všetky ostatné ekonomické otázky by spadali do kompetencie republík. Na poste prezidenta sa mali striedať Slováci s Čechmi.

Nič z toho sa, samozrejme, nerealizovalo a po vzniku samostatných republík zanikol aj federálny parlament. Šesťdesiatdvaročný Kováč už nebol ani poslancom, ani ministrom a mal len stranícku funkciu. No netrvalo to dlho.

Nekonfliktný

Prvá parlamentná voľba prvého slovenského prezidenta sa HZDS nevydarila. V Národnej rade sa pre kandidáta Romana Kováča, ktorý vyhral „primárky“ v HZDS nenašlo 90 hlasov potrebných na zvolenie. A keďže v druhom kole platilo rovnako prísne kvórum, strana musela nominovať niekoho iného.

Pre Mečiara bol Michal Kováč zdanlivo dobrým riešením. Bol nekonfliktný, nemal až také vyhrotené vzťahy s opozíciou (napokon, Kováč získal až 106 hlasov, kým HZDS malo len 74 poslancov) a premiér predpokladal, že ak Kováč nebude jeho bábkou, tak aspoň nebude robiť problémy. Napokon, nasvedčovala tomu aj gratulácia: „Gratulujem ti, Miško.“ – „Ďakujem ti, Vladko.“

To, že to nebude také ľahké, sa ukázalo už krátko po jeho zvolení 15. februára 1993. V tom čase bol už Mečiar v konflikte s Milanom Kňažkom, prvým ministrom zahraničných vecí samostatnej Slovenskej republiky. Kňažko vraj porušoval stranícku disciplínu a svoj rezort riadil nekoncepčne. Na Mečiarovu výzvu, aby podal demisiu, reagoval tak, že ju nemá komu podať.

Kováč nakoniec Kňažka odvolal, no naznačil tiež, že nebude skákať presne tak, ako Mečiar píska. Svoje rozhodnutie najprv konzultoval so svojimi poradcami, či má ako prezident povinnosť premiérov návrh akceptovať.

Dôležité rozhodnutia

Kováč nebol žiadny veľký intelektuál, ktorého myšlienky pohli spoločnosťou. Nebol ani tribún, ktorý dokázal strhnúť davy. Ale vo svojej funkcii urobil niekoľko dôležitých rozhodnutí. Vytvoril si kompetentný poradný zbor; pochopil, že zodpovednosť voči občanom a štátu je viac ako pohodlie prezidentského úradu a nekonfliktné spolužitie s Mečiarom; našiel v sebe odvahu postaviť sa excesom vlády.

Preto takmer presne rok po svojej inaugurácii predniesol spomínaný prejav, v ktorom správne pomenoval Mečiarove vlastnosti, reči a činy. A pokračoval v tom, aj keď mu premiér vyhlásil vojnu.

Kováč okrem iného odmietol vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra privatizácie a kvôli Kováčovi presadili poslanci HZDS novelu zákona, podľa ktorej riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ktorým sa mal stať ten istý Lexa, už nemal vymenúvať prezident, ale vláda.

Prezidenta Michala Kováča 29. septembra 1997 po návrate z Nemecka čakala na budove oproti Prezidentskému palácu svetelná tabuľa, odrátavajúca čas, ktorý zostával hlave šštátu do ukončenia volebného obdobia. Digitálne hodiny sa stali posledným bojovým po¾om v dlhotrvajúcom spore medzi slovenskou vládou a prezidentom. Slovenský premiér vedie 24-hodinovú vojnu s prezidentom. Hodiny odpoèítavajú v dòoch, hodinách a minútach èas, ktorý ostáva prezidentovi Michalovi Kováèovi do skonèenia mandátu. Dala ich tam umiestni reklamná agentúra, ktorá je údajne blízka vláde. Foto TASR - Vladimír Benko *** Local Caption *** reklama logo VSŽ Východoslovenské železiarne
Prezidenta Michala Kováča 29. septembra 1997 po návrate z Nemecka čakala na budove oproti Prezidentskému palácu svetelná tabuľa, odrátavajúca čas, ktorý zostával hlave šštátu do ukončenia volebného obdobia. foto – TASR

Výsledkom boli neustále útoky. Od vážnych, ako bola iniciatíva poslancov HZDS, na jeho odvolanie, cez trápne, ako boli Flašíkove hodiny odpočítavajúce čas do Kováčovho odchodu z úradu, až po úplne smiešne, ako boli výzvy, nech občania lepia známky s jeho portrétom dole hlavou.

Po únose

Vojna s Mečiarom vyvrcholila koncom augusta 1995, keď uniesli prezidentovho syna a keď sa naplno ukázalo, čo za pomery na Slovensku vládnu. Podľa všetkého za tým stála práve Lexova SIS.

No exprezident sa napriek šoku nestiahol ani vtedy. Naďalej v súlade so svojou dovtedajšou činnosťou kritizoval vládu, vracal zákony, ktoré považoval za neústavné, a v zahraničnej politike konal v súlade s tým, čo si oficiálne predsavzala Mečiarova vláda, robila však najmä kroky, ktorými to popierala.

Kováčovi mnohí vyčítali amnestiu, ktorú udelil vlastnému synovi, no jeho zdôvodnenie, že mu tým umožní vypovedať, znelo racionálne. Minimálne v porovaní s amnestiou, ktorú udelil Vladimír Mečiar ľuďom podieľajúcim sa na jeho únose po tom, čo naňho po skončení Kováčovho mandátu prešli prezidentské kompetencie.

Michala Kováča mladšieho v roku 1995 uniesla do Rakúska SIS. Bola to najťažšia skúška prezidenta v jeho spore s vládou Vladimíra Mečiara. foto - TASR
Michala Kováča mladšieho v roku 1995 uniesla do Rakúska SIS. Bola to najťažšia skúška prezidenta v jeho spore s vládou Vladimíra Mečiara. foto – TASR

Krátko pred koncom svojho funkčného obdobia Kováč zorganizoval stretnutie prezidentov v Levoči. Prezident očakával, že vďaka tomu „občania zaregistrujú signál, že stredoeurópski prezidenti stále považujú Slovenskú republiku za krajinu, ktorá patrí do Európy, a že ich prítomnosť túto skutočnosť potvrdí. Verím zároveň, že stretnutie bude aj povzbudením pre všetkých našich občanov, ktorým leží na srdci integrácia do Európskej únie a NATO“.

Vyššie ako nástupcovia

Voľby 1998 opäť vyhralo HZDS, no už nemohlo zostaviť vládu. Svojím dielom k tomu nepochybne prispel aj Kováč.

Vládna koalícia s ním však už nerátala. Presadila priamu voľbu prezidenta a jej kandidátom sa stal predseda koaličnej Strany občianskeho porozumenia Rudolf Schuster. Kováč kandidoval tiež, no nakoniec sa vzdal v Schusterov prospech.

K politike sa vyjadroval aj neskôr, no jeho slovo nemalo ani zďaleka takú váhu ako predtým. Ale na pozadí pôsobenia jeho dvoch nástupcov bolo jasné, že latka, ktorú nastavil, bola pre nich privysoká. Na rozdiel od Schustera, ktorý vracal zákony aj preto, že sa mu nepáčili, používal veto len vtedy, keď mal podozrenie, že zákon je neústavný. Na rozdiel od Gašparoviča nebol vo funkcii poskokom človeka, ktorý mu pomohol dostať sa do úradu.

Úrad a zodpovednosť

Kováčov príbeh možno prerozprávať aj tak, že sa na svojom poste ocitol len náhodou a že postaviť sa Mečiarovi ho donútili okolnosti. Možno zdôrazniť, že nebol žiadny morálny velikán, ani mysliteľ a jeho dvaja nástupcovia by podliezli čokoľvek. Dalo by sa pripomenúť, že bol v komunistickej strane, keď strana mnohých posielala sedieť a iných zabíjala. Pomáhal Mečiarovmu vzostupu, keď ho iní už dávno prekukli.

Ale ťažko mu uprieť, že s úradom vyrástol a prijal zodpovednosť, ktorá z neho vyplývala.

Mečiarove amnestie

Michal Kováč

Teraz najčítanejšie