Denník N

Ako je to s historickým nárokom Číny na Tibet

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Čína odvodzuje svoje „právo“ na Tibet od historických udalostí, ktoré by v Európe ako nárok na čokoľvek neobstáli.

Autor je sinológ a tibetológ, Filozofická fakulta UK

Interpretácia 1400-ročnej histórie čínsko-tibetských vzťahov predstavuje učebnicový príklad využívania dejín na legitimizovanie aktuálnych politických cieľov. Pre Čínu je historický nárok jedným z hlavných argumentov v diskusii o Tibete.

Cisárska Čína bola od 2. sto­­­ročia pred n. l. po väčšinu obdobia dominantnou politickou mocnosťou v pevninskej východnej Ázii a už v tomto období si vytvorila vlastné videnie sveta a mechanizmus zahraničných vzťahov. Vychádzali z predstavy, že čínsky panovník, Syn nebies, nie je iba vládcom samotnej Číny, ale celého Podnebesia, teda celého vtedy Číňanom známeho sveta a od skutočného panovníka sa očakávalo, že jeho moc budú akceptovať aj okolité ríše.

Z čínskej perspektívy to boli „barbari“ na nižšej civilizačnej úrovni, ktorých úlohou malo byť primárne to, aby prejavili svoju subordináciu Číne a vďaka blahodarnému vplyvu čínskej civilizácie sa asimilovali. Prejavom podriadenosti čínskemu cisárovi malo byť vyslanie poslov tribútnej misie s darmi čínskemu cisárovi, aby sa mu obradne poklonili.

Bohaté čínske pramene ponúkajú množstvo záznamov o kontaktoch Číny s okolitými ríšami, ktoré sú v duchu tejto sinocentrickej perspektívy interpretované ako nerovnoprávne a na ich základe Čína dodnes vznáša svoje nároky na suverenitu napríklad aj v Tibete, odvolávajúc sa na historické právo. Pri diskusii o politickom statuse Tibetu netreba zabúdať, že koncepcia suverénnej teritoriálnej štátnosti je produktom neskorého európskeho stredoveku a kategórie suverenity či nezávislosti nemožno automaticky uplatniť napríklad na situáciu vo východnej Ázii spred stáročí.

Sobáš

Súčasné čínske propagandistické materiály, ale aj odborné publikácie prezentujú minulosť Tibetu tak, akoby od jeho politického zjednotenia na počiatku 7. storočia bolo zmyslom tibetských dejín pričleniť sa k Číne. Jeden z míľnikov čínsko-tibetských vzťahov predstavuje pre čínskych autorov vydaj čínskej princeznej Wen-čcheng za tibetského vládcu Songcän Gampa roku 641, ktorá podľa čínskych dobových prameňov aj ich súčasnej interpretácie priniesla do zaostalého Tibetu svetlo čínskej civilizácie.

Tento sobáš podľa čínskych autorov „poukazuje na blízke vzťahy medzi starovekým Tibetom ako súčasťou Číny a centrálnou vládou v čínskom vnútrozemí“. Toto konštatovanie implikuje existenciu akejsi stredovekej podoby súčasnej ústrednej čínskej vlády už v tomto období. Zároveň do minulosti anachronicky premieta koncept Číny ako mnohonárodnostného štátu tvoreného čínskym politickým národom (čung-chua min-cu), ktorý je rovnako ako etnická kategória Chanov (Chan-cu) produktom 20. storočia a uplatňovania koncepcie národného štátu v Číne.

Podľa čínskych autorov súčasť tohto rodiaceho sa mnohonárodnostného štátu už v 7.– 9. storočí tvorili Chanovia i Tibeťania.

Dve dynastie

Istý stupeň politickej závislosti Tibetu od dynastie vládnucej v Číne možno reálne doložiť od polovice 13. do začiatku 14. storočia. Vtedy však v Číne vládli Mongoli, ktorí ju dobyli, založili tam dynastiu Jüan a Čína sa stala súčasťou mongolskej Eurázijskej ríše.

Aj tu súčasné čínske materiály nehovoria tom, že by Mongoli dobyli Čínu, ale pokúšajú sa to interpretovať ako prirodzený proces, keď jedna z čínskych národností (Mongoli) na čínskom tróne nahradila inú (Chanov).
Ani v tomto období však Tibet netvoril administratívnu súčasť ríše, Mongoli tam vládli iba prostredníctvom tibetských buddhistických hodnostárov a podľa tibetskej interpretácie to nebol vzťah politickej podriadenosti. So zánikom mongolskej dynastie sa stratil aj mongolský/čínsky vplyv v Tibete.

Z hľadiska rozšírenia čínskej moci do Centrálnej Ázie (Tibet, Mongolsko, Sin-ťiang) bolo kľúčové obdobie vlády mandžuskej dynastie Čching a najmä 18. storočie. Súčasné teritoriálne usporiadanie a etnické zloženie Číny je výsledkom expanzie dynastie Čching na západ do Centrálnej Ázie – nikdy predtým dynastia vládnuca v Číne neovládala také rozsiahle územie.

V dôsledku politickej nestability v Tibete sa Centrálny Tibet od roku 1793 stal vazalom dynastie Čching, avšak ani vtedy nemal postavenie provincie, ale osobitne spravovaného závislého územia. V priebehu 19. storočia musela Čína na juhovýchodnom a východnom pobreží čeliť vojenskému a politickému tlaku západných mocností, ktorý vyvrcholil sériou tzv. Ópiových vojen, a priamo úmerne s tým klesal jej záujem o Tibet aj možnosť reálne zasiahnuť do jeho vnútropolitického vývoja.

Vláda v Lhase

Zánik dynastie Čching roku 1911 predstavuje zlom. Pôvodne závislé územia, Tibet aj Mongolsko, využili rozpad cisárstva na to, aby jasne artikulovali svoje nároky na vlastnú štátnosť. Na rozdiel od Mongolska, ktoré roku 1924 formálne získalo nezávislosť „vďaka“ politickej podpore Sovietskeho zväzu (čo znamenalo aj import stalinského režimu so všetkými jeho hrôzami), Tibetu sa to nepodarilo. Vtedajší 13. dalajláma Thubtän Gjamccho sa usiloval potvrdiť proklamovanú nezávislosť v trojstrannej zmluve s Čínou a Veľkou Britániou roku 1914, ale Briti nemali záujem ohroziť vlastné obchodné záujmy v Číne a ani sa nechceli politicky či dokonca vojensky angažovať v čínsko-tibetskom spore.

Odborná literatúra o období rokov 1913 – 1950 hovorí ako o de facto, no nie de iure nezávislosti Tibetu. Nijaký štát síce nenadviazal s Tibetom diplomatické vzťahy, no politická, ekonomická či súdna moc v Centrálnom Tibete bola plne v rukách vlády v Lhase, na čele ktorej stál dalajláma, a čínska vláda tam nemala nijaký reálny vplyv či dokonca vlastné administratívne orgány.

Čínska republika však na medzinárodných fórach aj vo vlastnej ústave opakovane deklarovala Tibet ako súčasť svojho územia (rovnako ako Mongolskú ľudovú republiku až do roku 1945). Štátoprávny status Centrálneho Tibetu teda zostal nevyriešený.

Prvýkrát za 1400 rokov

Zmena nastala po založení Čínskej ľudovej republiky 1. októbra 1949. Nová moc v januári 1950 prezentovala záujem „oslobodiť“ Tibet a v októbri čínske vojská vstúpili do východnej časti Centrálneho Tibetu. Lhaská vláda bola pod hrozbou pokračovania vojenskej invázie prinútená rokovať o statuse Tibetu s novou komunistickou mocou v Pekingu. 23. mája 1951 bola podpísaná takzvaná 17-bodová dohoda upravujúca politický, administratívny, hospodársky a vojenský proces „mierového oslobodenia“, ktorá Centrálnemu Tibetu zabezpečila vysoký stupeň autonómie (okrem iného garantovala všetky existujúce práva vládnucej vrstvy a nespomínali sa v nej nijaké zmeny nespravodlivého postavenia roľníkov a nomádov).

Je to prvý dokument v 1400-ročných dejinách vzájomných vzťahov podpísaný obidvoma stranami, ktorý jasne konštatuje, že Tibet tvorí súčasť Číny: „Tibetský národ je jedným z národov s dlhou históriou vo vnútri hraníc Číny (…) Tibetský ľud sa vráti do veľkej rodiny matky vlasti – Čínskej ľudovej republiky.“

Ústava Čínskej ľudovej republiky (na rozdiel od ústavy Sovietskeho zväzu či komunistického Československa) nepozná právo na sebaurčenie. Podľa čínskej interpretácie sa jednotlivé etniká raz a navždy rozhodli pre politický zväzok s Čínou. Po takmer 70 rokoch intenzívnej propagandy je drvivá väčšina majoritného etnika, Chanov, presvedčená o oprávnenosti čínskeho historického nároku na Tibet.

Akokoľvek môže byť pre Stredoeurópana zvláštna predstava o tom, že by nejaký susedný štát pri vlastných územných nárokoch na cudzie územie dnes argumentoval historickými prameňmi spred niekoľkých storočí. Suverenitu Číny v Tibete pritom však nijaký iný štát v súčasnosti nespochybňuje. Otázniky však vyvoláva národnostná, náboženská a hospodárska politika pekinskej vlády v menšinových oblastiach, vrátane Tibetu, ale aj Sin-ťiangu.

Teraz najčítanejšie