Ako je to s historickým nárokom Číny na Tibet

Autor je sinológ a tibetológ, Filozofická fakulta UK

Interpretácia 1400-ročnej histórie čínsko-tibetských vzťahov predstavuje učebnicový príklad využívania dejín na legitimizovanie aktuálnych politických cieľov. Pre Čínu je historický nárok jedným z hlavných argumentov v diskusii o Tibete.

Cisárska Čína bola od 2. sto­­­ročia pred n. l. po väčšinu obdobia dominantnou politickou mocnosťou v pevninskej východnej Ázii a už v tomto období si vytvorila vlastné videnie sveta a mechanizmus zahraničných vzťahov. Vychádzali z predstavy, že čínsky panovník, Syn nebies, nie je iba vládcom samotnej Číny, ale celého Podnebesia, teda celého vtedy Číňanom známeho sveta a od skutočného panovníka sa očakávalo, že jeho moc budú akceptovať aj okolité ríše.

Z čínskej perspektívy to boli „barbari“ na nižšej civilizačnej úrovni, ktorých úlohou malo byť primárne to, aby prejavili svoju subordináciu Číne a vďaka blahodarnému vplyvu čínskej civilizácie sa asimilovali. Prejavom podriadenosti čínskemu cisárovi malo byť vyslanie poslov tribútnej misie s darmi čínskemu cisárovi, aby sa mu obradne poklonili.

Bohaté čínske pramene ponúkajú množstvo záznamov o kontaktoch Číny s okolitými ríšami, ktoré sú v duchu tejto sinocentrickej perspektívy interpretované ako nerovnoprávne a na ich základe Čína dodnes vznáša svoje nároky na suverenitu napríklad aj v Tibete, odvolávajúc sa na historické právo. Pri diskusii o politickom statuse Tibetu netreba zabúdať, že koncepcia suverénnej teritoriálnej štátnosti je produktom neskorého európskeho stredoveku a kategórie suverenity či nezávislosti nemožno automaticky uplatniť napríklad na situáciu vo východnej Ázii spred stáročí.

Sobáš

Súčasné čínske propagandistické materiály, ale aj odborné publikácie prezentujú minulosť Tibetu tak, akoby od jeho politického zjednotenia na počiatku 7. storočia bolo zmyslom tibetských dejín pričleniť sa k Číne. Jeden z míľnikov čínsko-tibetských vzťahov predstavuje pre čínskych autorov