Denník N

Bývalý prezidentov poradca: Michal Kováč bol tichá sila

Foto – TASR
Foto – TASR

Michal Kováč dorastal do svojej funkcie aj do odvahy. Únos jeho syna ho prekvapil, ale už na druhý deň vedel, kto je za ním, spomína Pavol Demeš.

Michal Kováč dokázal oddeliť bolesť otca od výkonu služby hlavy štátu. Hovoril, že štát musí nájsť spôsob, aby sa únos jeho syna vyšetril, spomína jeho poradca pre zahraničnú politiku PAVOL DEMEŠ.

Ako ste sa k Michalovi Kováčovi dostali?

Prezident si ma pozval v marci 1993, tesne po tom, ako nastúpil do úradu. Bolo to pre mňa prekvapením a nevedel som, čo chce so mnou preberať. Boli sme z politicky úplne iného cesta. Keď mi ponúkol post poradcu pre zahraničnú politiku, bol som z toho mierne prekvapený. Dal som si dva dni na rozmyslenie a po nich som ponuku prijal. Nastúpil som do novo budujúcej sa kancelárie prezidenta. So zahraničnou politikou som už vtedy skúsenosť mal, bol som šéfom zahraničného odboru na ministerstve školstva a krátko aj ministrom medzinárodných vzťahov. Začínali sme úplne od nuly.

Boli ste skôr človek blízky nemečiarovskej časti VPN, on tej opačnej. Bolo vám už vtedy jasné, že sa od mečiarovcov môže odlišovať?

Moje hlavná dilema spočívala v tom, že išlo o človeka, ktorý vstúpil do politiky s Vladimírom Mečiarom a patril do jeho úzkeho okruhu. A mne bolo zrejmé, kto Mečiar bol, a bol už vtedy pre mňa úplne neakceptovateľným politikom. Nebolo jasné, či Michal Kováč bude dostatočne autonómny vo výkone svojej funkcie a či odolá Mečiarovmu tlaku s oveľa väčšími právomocami. Vtedy ani nebolo zrejmé, ako sa Michal Kováč a Vladimír Mečiar pri deľbe moci zachovajú. Napokon Michal Kováč veľmi milo prekvapil verejnosť a aj mňa.

Ako Michal Kováč v marci 1993 vnímal Mečiara?

Vedel aj o slabších stránkach Mečiara, v tom čase však mal pocit, že ide o kľúčovú postavu v slovenskom politickom živote pri zrode štátu, takže ho považoval za človeka na správnom mieste. Neočakával, že mocibažnosť, ktorá sa u Mečiara začala čoraz väčšmi prejavovať, bude predmetom ich konfliktu.

Kedy sa to zmenilo?

Prvou testovacou fázou, ktorú som zažil a ktorá sa týkala aj zahraničnej politiky, bol rozkol medzi Mečiarom a ministrom zahraničia Milanom Kňažkom, ktorý tiež postupne vytriezvieval z Mečiara. Premiér kritizoval rezort diplomacie a žiadal odchod Kňažka. Vtedy prezident riešil dilemu, ako sa zachovať, no keďže išlo o vládny kabinet a premiér stratil dôveru v ministra, Michalovi Kováčovi nezostávalo nič iné, ako Kňažka odvolať.

To bol len začiatok sporov.

V roku 1994, keď začal Mečiar pretláčať Ivana Lexu za ministra privatizácie, Michal Kováč vediac o tom, kto Lexa je, sa vzoprel a dosť skoro – rok po nástupe – nabral guráž a svojím pamätným prejavom v parlamente spôsobil, že poslanci Mečiarovi vyslovili nedôveru. Boli predčasné voľby, po ktorých sa Mečiar triumfálne vrátil a začala sa fáza revanšov.

Pochopil Kováč už pri spore o Kňažka, že je Mečiar autokrat? Bral to ako osobné sklamanie?

Áno, Mečiara vnímal plasticky. K vytriezveniu z Mečiara došlo u Michala Kováča rýchlo po nástupe na post prezidenta. Keď k nemu dospel, z titulu funkcie, ktorú zastával, a z princípu férovosti a záväzku za štát, na ktorého čele stál, bol ochotný ísť do otvorených sporov a zápasiť o charakter štátu, vediac aj to, že ž toho budú vyplývať isté následky. Až také, akých sa dožil, však neočakával.

Pavol Demeš (60)

Poradcom Michala Kováča pre zahraničnú politiku sa stal krátko po jeho zvolení v roku 1993 a zostal ním až do skončenia jeho volebného obdobia. V rokoch 1991 a 1992 bol slovenským ministrom pre medzinárodné vzťahy, v rokoch 2000 – 2010 riaditeľom pre strednú a východnú Európu v americkej mimovládnej organizácii German Marshall Fund. Bol aj osobným priateľom Michala Kováča a jeho rodiny a stretával sa s ním do jeho posledných dní.

Michal Kováč pôsobil od začiatku skôr ako mäkký, nekonfliktný človek. Kde sa v ňom vzal vnútorný stimul, že do súboja pôjde úplne otvorene?

Michal Kováč bol taká tichá sila. Z toho, ako pôsobil, si mnohí mysleli, že je mäkký a nemá kapacitu sa postaviť ľuďom typu Mečiara alebo neskorším príkoriam. Jednoducho to v ňom bolo a zároveň do tej roly dozrieval. Videli sme na ňom, že napríklad v oblasti, v ktorej som pôsobil ja, po nástupe do úradu nemal bohatšie skúsenosti. Keď sme však chodili do zahraničia, videl som, ako postupne rástol, a skutočne si vydobyl vysoké uznanie u lídrov vtedajšieho sveta. On do tej funkcie dorastal a zároveň dorastal do odvahy. Mimoriadne mu záležalo na Slovensku a vnímal, že je súčasťou emancipačného procesu Slovákov a musí pre to urobiť všetko. Vedel odseparovať súkromie od verejného života. To, čo sa dialo v súkromí, neprenášal do verejného života a to bola jeho výnimočná vlastnosť, ktorá sa prejavila aj pri únose jeho syna, keď už siahali na mimoriadne citlivé veci v jeho živote. Nepanikáril, stále hovoril o nutnosti zmierenia, o dôstojnosti. Zároveň si nastavil predstavu, že Slovensko patrí do západného sveta, a v tomto bol absolútne nepohnuteľný okolnosťami. Veľa úsilia venoval budovaniu vzťahov s okolitými štátmi a obrovskú energiu venoval aj vstupu do európskych a transatlantických štruktúr. Aj to mu pomáhalo zvládať to, že mu na Slovensku podkopávajú nohy.

Skončilo sa to únosom jeho syna, konflikt s Mečiarom vtedy trval viac ako dva roky. Bol prekvapený, že sú schopní zájsť až tak ďaleko?

Nikto nepredpokladal, že v našich zemepisných šírkach sa môže stať takáto vec. Prezident už na druhý deň vedel, kto a ako bol za tým. Keďže nemal dosah na to, aby sa únos vyšetril, to bol veľmi silný osobný aj politický úder. Hoci to neočakával, nespustil paniku ani kroky, ktoré by znamenali očierňovanie krajiny. Dekórum hlavy štátu zachovával aj v tejto situácii. Dokázal oddeliť bolesť otca od výkonu služby hlavy štátu. Celý čas hovoril, že štát predsa musí nájsť spôsob, aby sa to vyšetrilo, a aj nám z blízkeho okruhu spolupracovníkov hovoril, že sa s tým dokáže vyrovnať ako prezident tak, že bude pokračovať vo výkone služby. To pritom už bola taká podpásovka, že Mečiar a jeho ľudia mali pocit, že ho to musí zložiť.

Napriek tomu sa to rozšírilo aj po zahraničí.

Áno. Keď pápež Ján Pavol II. prišiel v roku 1995 na oficiálnu návštevu Slovenska a videl tento druh barbarstva, cítil ako misiu, že musí týchto dvoch mužov priblížiť, aby sa zmierili, odpustili si a začali spolu vychádzať civilizovaným spôsobom. Aj my, ktorí sme tú návštevu pripravovali, sme videli, že tomu Vatikán venoval veľkú pozornosť. Ale napokon ani pápežovi sa nepodarilo zmieriť Mečiara s Michalom Kováčom.

Nesnažil sa Michal Kováč spor vyriešiť s Mečiarom neformálne?

Tých pokusov bolo veľa. Michal Kováč bol pripravený na zmierenie, a nielen on, ale aj ľudia okolo neho. Zo strany Mečiara však jednoducho nebola ochota. Pre neho to bol ľúty boj. Michal Kováč bol vnútorne pripravený mu dokonca odpustiť. A neskôr, po jeho odchode, keď sa zdalo, že táto trauma zostala ako škvrna na tele politiky a verejného života, sa s tým Michal Kováč vnútorne zmieril a necítil zášť voči Mečiarovi. Odišiel jednoducho vzpriamený a vyrovnaný.

Myslím, že to aj priamo pomenoval tak, že odpúšťa Mečiarovi aj Gašparovičovi – ľuďom, ktorí sa roky k nemu správali hrubo a neférovo. Prekvapilo vás to?

Nie. A hovorí to o veľkosti toho muža. A myslím, že aj prezident Václav Havel, s ktorým sa mali veľmi radi a stretli sa ako prezidenti asi dvadsaťkrát, obdivoval na Michalovi Kováčovi jeho životný postoj a schopnosť niesť svoj politický aj ľudský údel spôsobom, ako to robil. Žili sme vtedy zvláštnu dobu, ktorá mala v sebe istú dávku schizofrénie. Jednu tvár Slovenska predstavoval Michal Kováč a Mečiar predstavoval úplne inú. Myslím, že pôsobenie Michala Kováča zabezpečilo, že sme napokon nevypadli z prvej integračnej ligy. Bol aj posmelením pre vtedajšiu opozíciu, aby neustala v zápasoch o demokratický charakter štátu.

Mali ste niekedy pocit, že to chce zabaliť? Dôvodov mal na to dosť.

Mal, ale nikdy to nechcel urobiť. Nešlo pritom len o únos – aj celú prezidentskú kanceláriu vystavovali množstvu nepríjemností. Každý rok nám škrtali rozpočet, prezident musel prepúšťať ľudí. Bránili nám v rekonštrukcii Grasalkovičovho paláca. Príkoria prichádzali denne. Ani raz sme však nezaznamenali, že by povedal, že už toho má plné zuby. Bol neoblomný. Napokon sa ukázalo, že pôvodne skôr mäkký človek vytvoril najúčinnejšiu hrádzu proti tomuto barbarstvu.

Oslava 85. narodenín Michala Kováča. Foto - Pavol Demeš
Oslava 85. narodenín Michala Kováča. Foto – Pavol Demeš

V roku 1999 už za prezidenta nekandidoval. Prečo sa úplne stiahol z politiky?

Z verejného života sa úplne nestiahol. Chodil do práce, na Štúrovej ulici mal svoju kanceláriu, v ktorej prijímal ľudí. Chodil na najrôznejšie podujatia. Keď Slovensko vstupovalo do EÚ a NATO, bol tam čestným hosťom – v čase, keď by si na Mečiara ani nikto nespomenul. Keď už mu choroba uberala síl, vyrovnával sa s ňou podobne statočne ako s politikou. V 90. rokoch sa vyrovával s Parkinsonovou chorobou a sériou ďalších zdravotných komplikácií. Vnímal a sledoval politiku až do konca. Veľké gesto urobil vlani, keď už bol na pokraji svojich síl, ale povedal, že 85. narodeniny chce osláviť takým spôsobom, že sa rozlúči. Oslavu sme spolupripravovali my – jeho bývalý tím. Bolo pre neho obrovským zadosťučinením, že na oslavu prišiel prezident Andrej Kiska aj bývalí prezidenti Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič. Bohoslužbu slúžil arcibiskup Stanislav Zvolenský a tá oslava mala okrem štátnického aj ekumenický rozmer. Minulý rok bol pre neho v zásade rozlúčkou.

Aký bol teda podľa vás Michal Kováč človek a politik?

Bol nesmierne statočný človek, ktorý mal svoju krajinu nadovšetko rád. V službe svojej vlasti bol pripravený priniesť aj najvyššie obete. Zo života odišiel úplne vzpriamený a myslím, že toto je aj jeho odkaz – že sa človek nemá poddávať a ísť za svojou víziou. Bol schopný vyrovnať sa nielen s mocibažnosťou svojich súpútnikov, ale aj s Parkinsonovou chorobou.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Michal Kováč

Slovensko

Teraz najčítanejšie