Slovenskí baníci majú historickú príležitosť

Autor je analytik INESS

Téma dotovaných Hornonitrianskych baní Prievidza a na ne naviazanej Elektrárne Nováky opäť raz vyskočila na hladinu. Slovenské elektrárne vyhlásili, že po znížení príspevku od Nového roka už dotovať stratovú výrobu Elektrárne Nováky naozaj nebudú a ak ÚRSO nezmení názor, tak ju zavrú.

Elektráreň Nováky spaľuje pomerne nekvalitný lignit a sú prakticky jediným zákazníkom prievidzských baní. Súkromne vlastnené bane sú formálne v zisku, ale len preto, lebo Slovenské elektrárne majú povinnosť od nich vykupovať uhlie.

Samá strata

Výroba elektriny z hnedého uhlia je za daných cien uhlia a elektriny v starnúcej elektrárni (zaťažovanej čoraz prísnejšími emisnými štandardmi a nákladmi na emisné povolenky) hlboko stratová. Štát to Slovenským elektrárňam kompenzuje cez schému Podpory výroby elektriny z domáceho uhlia. Na tú sa skladáme my všetci, čo platíme účty za elektrinu, keďže táto položka sa priamo pripočítava ku koncovej cene elektriny. Za posledných deväť rokov sa táto dotácia zvýšila o takmer sto percent a v roku 2015 dosiahla 95,5 milióna eur. Priemerná rodina tak ročne zaplatí asi desať eur. (Uhlie je dotované aj cez iné schémy.)

Elektrárne sa dlhodobo sťažovali, že napriek dotácii im Elektráreň Nováky vyrába každoročnú stratu. Regulačný úrad totiž pri výpočte doplatku neberie do úvahy niektoré náklady. No od začiatku budúceho roka má prísť ku skokovému poklesu dotácie o viac ako 20 miliónov eur.

Podľa informácií Slovenských elektrární im tak budú Nováky ročne generovať stratu zhruba 50 miliónov eur. Sumička, ktorú nemôže zodpovedný hospodár zveľaďujúci svoje (a z tretiny aj štátne) aktíva ignorovať. Preto sa Slovenské elektrárne vyhrážajú uzatvorením nováckej elektrárne. Okrem stoviek pracovných miest v nej by to znamenalo koniec aj pre Hornonitrianske bane s 3500 zamestnancami.

Nikto si netrúfol

Tu je jadro pudla, ako vravia bratia Česi. Žiadna vláda, vrátane pravicovej, nedokázala tisíckam zamestnancov povedať, že zajtra už nemusia ísť do práce. A tak sa platí a platí. V roku 2015 dokonca prišlo k rozhodnutiu zachovať výrobu až do roku 2030, čo bude Slovensko stáť zhruba miliardu eur vyplytvaných zdrojov.

Stovky fárajúcich chlapov denne podstupujú veľké riziko, len aby minuli viac vzácnych zdrojov než vyťažia, a uhlím kŕmia neefektívnu výrobu druhého najväčšieho znečisťovateľa ovzdušia na Slovensku. Náklady sa namiesto rozpočtu skryjú v cenách elektriny (čím znížia konkurencieschopnosť celého slovenského priemyslu) a hlasy sa pozbierajú vo voľbách. Niekedy sa ešte pošťastí aj alobal.

Predlžovanie agónie baní nie je riešenie, ale odsúvanie problému. Prepustenie niekoľkotisíc ľudí bude v roku 2030 rovnaký problém ako dnes, akurát ekonomika vtedy bude chudobnejšia o vyplytvanú miliardu eur. Priznajme si však na rovinu, prepustenie 3500 zamestnancov len tak zo dňa na deň nie je politicky reálne riešenie ani pre spoločné dieťa Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana. Existujú však lepšie riešenia, ako je zachovanie statusu quo.

Priemerný zárobok vo firme v roku 2015 bol 890 eur. Ročné náklady na zamestnanecké pôžitky (mzdy a benefity) dosiahli v roku 2015 necelých 55 miliónov eur. Pozorný čitateľ sa hneď musí zaraziť – stačila by polovica 95-miliónovej dotácie, aby sme mohli vyplácať „banícku rentu“ v takej výške, ako je mzda, vrátane daní a odvodov!

Naozaj ide o baníkov?

Ešte zaujímavejšie to bude, ak sa pozrieme na zloženie zamestnancov. Kľúčová je otázka baníkov, teda ľudí fárajúcich pod zem so špecifickými zručnosťami, ktorí sa (vraj!) v prípade zániku Hornonitrianskych baní Prievidza nemajú kde inde uplatniť. Tých je z aktuálnych 3486 zamestnancov (2015) zhruba dvetisíc (posledný údaj je z roku 2013).

Zaujímavé je, že počet fárajúcich baníkov klesol rýchlejšie ako celkový počet zamestnancov. V roku 2010 mali bane 3706 zamestnancov, z čoho 2429 pracovalo pod zemou, v roku 2013 to bolo 3641 zamestnancov, ale iba 2077 pod zemou (prepočítané autorom na základe minuloročného pomeru zamestnancov, realita môže byť mierne odlišná). Zhruba 500 ďalších zamestnancov pracuje v pridružených spoločnostiach, napríklad v drážnej či bezpečnostnej.

Zároveň sa vo firme pomerne často menia zamestnanci. V rokoch 2011, 2012 aj 2013 boli prijatí noví zamestnanci v počte zhruba 12 percent existujúcich (počet prepustených vo výročnej správe nie je, vzhľadom len k mierne sa meniacemu počtu zamestnancov ich bolo podobne), za rok 2014 údaj chýba, v roku 2015 to bolo až 14 percent. Zdá sa, že kariéra zamestnanca prievidzských baní zďaleka nie je taká dlhodobá, akoby sa možno čakalo.

Časť z tohto efektu však môže byť dôsledkom prechodu zamestnancov z podzemia na povrch (čomu by napovedal klesajúci počet baníkov a rastúci počet ostatnej sily). Ak by sme teda spomínanú „banícku rentu“ obmedzili len na reálne fárajúcich baníkov, náklad by bol ešte zhruba o polovicu nižší. Ak by sa z nej odrátali dane z príjmu (ktoré by štát platil sám sebe), ďalšie milióny by šli dole.

Jaguar

Lenže ani vyplácanie dávky nie je z dlhodobého hľadiska ideálnym riešením. A tu prichádza historická šanca na riešenie baníckeho Čierneho Petra – Jaguar. Nová automobilka bude vzdialená 80 kilometrov od Prievidze. Nie úplne najbližšie, ale s vlakovým spojením a po dobudovaní R2 aj s asi 40-percentným diaľničným spojením. Žilinská KIA zváža ľudí na zmeny až z 1,5 hodiny vzdialených zastávok. Efekt Jaguar navyše nie je len o Nitre, ale o množstve ďalších podnikov, ktoré vzniknú v okolí, a časť sa môže ujsť aj Topoľčanom, Partizánskemu alebo samotnej Prievidzi.

Niežeby chlapská zbíjačka bola to isté ako skôr delikátne zásahy operátora do práce robotov. No zase sa netvárme, že chceme zo školníka spraviť mozgového chirurga. V automobilkách dnes robí nejeden bývalý kulturológ, cukrárka či poštár. Od toho je tu vláda, aby ukázala, ako vie problémy riešiť a 95 miliónov eur ročne je viac než pekná sumička na riešenie kvalitných spojov, podporu presťahovania či komplexné rekvalifikačné programy. A na rozdiel od slepej uličky podpory ťažby uhlia – s dlhodobou budúcnosťou.

Kombináciou špeciálnych dávok a aktívnej podpory zmeny zamestnania by sa tak dala táto prekérna situácia reálne dlhodobo vyriešiť, s menšími nákladmi, ako má udržiavanie súčasného stavu a s únosnou politickou cenovkou.