Denník N

Milosrdenstvo

Neviem, ako sa treba pozrieť zoči-voči smrti. Nik ma to nenaučil.

Pamätám sa na čajky z ružinovského sídliska z čias mojich univerzitných štúdií (odbor filozofia a maďarský jazyk), keď som sa obával ozvať na seminároch, hanbil som sa za svoju nedokonalú slovenčinu, za chyby v skloňovaní, „Gazdag, vstaňte, aký rozdiel je v Kantovom chápaní rozumu a umu?”, cítil som, ako na mňa mieri pohľadom štyridsať párov očí, práve ma namočili do formalínu, napichli ma na špendlík, a skúmajú ma pod lupou, hľadal som správne slová, vhodné výrazy, vlastne to ani neboli slová, skôr potlačované jačanie z mučiarne, najradšej by som sa bol prepadol, vyparil, stal sa neviditeľným, zakutral sa do suterénu knižnice, na jediné miesto, kde som sa mohol cítiť v bezpečí, alebo do zádielskeho lesa či kdekoľvek, len nebyť tam, „aký rozdiel je medzi Verstand a Vernunft, počujete, Gazdag?”.

V tú jeseň sa stalo, že som sa hoci aj týždeň s nikým nezhováral, v tom čase ešte neboli mobily, človek sa mohol stratiť na celé dni, zhováral som sa len s vtákmi na ružinovskom sídlisku, s čajkami a drozdami.

Čítam si korešpondenciu Deža Ursínyho a jeho syna, vety otca, čo sa chystá na smrť, o zmysle života, o sile lásky, o dôležitosti bytia v prítomnosti, a uvažujem o tom, či sa dá pripraviť na smrť. Na umieranie. Či sa dá natrénovať si duševný pokoj? Na istý čas možno. Pomocou tibetských kurzov a meditácie. Pomocou viery. No občas, keď naša pozornosť ochabne, odrazu sa nás dotkne ničota, roztvorí sa okno do ľahostajného, chladného, temného vesmíru a „premôže nás mrazivé zdesenie”, napísal by som, ak by bolo vhodných slov.

Nie sú. Ani slová, ani záchytné body.

Neviem, ako sa treba pozrieť zoči-voči smrti. Nik ma to nenaučil. No rozdiel medzi kantovským Verstand a Vernunft áno, aj na vzorec kyseliny benzoovej. Naozaj dôležité veci nie. Hoci si nie som istý, či sa dajú podobné skúsenosti odovzdať. Či sa dajú vôbec artikulovať.

Sándor Márai píše v niektorom zo svojich posledných denníkov, že ak pochopíme nezmyselnosť života, cítime sa bezmocní a zraniteľní, a k dispozícii máme len jediný prostriedok, pomocou ktorého si môžeme aspoň ako-tak udržať svoju ľudskú dôstojnosť. Tým prostriedkom je milosrdenstvo.

Milosrdenstvo, ktoré neodsudzuje – a nečaká opätovanie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie